Scenáristka, spisovateľka a headwriterka jedného z najdlhšie bežiacich slovenských seriálov Nemocnica – Hana Lasicová, otvára dvere do zákulisia televíznej tvorby. V rozhovore prezrádza, čo všetko obnáša písanie scenárov pod časovým tlakom, ako sa tímovo rodí každý príbeh a aké sú limity aj možnosti pri formovaní postáv. Hovorí aj o novom projekte Miša v Košiciach, v ktorom obrátila klasické televízne schémy naruby – a Bratislavčanku poslala za poznaním na východ.
V rozhovore sa dozviete:
- Veľké množstvo ľudí si mylne myslí, že scenáre píšu herci alebo režisér – scenárista je často neviditeľná, no kľúčová zložka tvorby.
- Tempo je extrémne rýchle – na jeden scenár majú len 7 až 10 dní, pričom pracujú paralelne na viacerých epizódach.
- Vráti sa Nela Pocisková do deja?
- Produkčné obmedzenia ovplyvňujú scenáre – musia rátať s počtom hercov, exteriérov, rekvizít či detských hodín, hoci kreatívne nápady ostávajú vítané.
- Inšpiráciu čerpajú aj zo zahraničných seriálov, ale prispôsobujú ich slovenským podmienkam a mentalite diváka.
- Nový seriál Miša v Košiciach predstaví bratislavskú redaktorku v novom prostredí – Košice sa ukazujú ako miesto pre život, humor a nové lásky.
Nemocnica má pred sebou neuveriteľnú 12. sériu a 13. bude nasledovať. Aké to je prebrať vedenie nad takto rozbehnutým seriálom, kde sú už jasne vyprofilované postavy a charaktery?
Nemocnica má už natočenú aj trinástu sériu a momentálne pripravujeme štrnástu. Prebranie seriálu je náročné, samozrejme, aj z hľadiska vývoja postáv a príbehov, ale hlavne je vždy otázka, ako sa nový tím zžije s novým vedením a v akej miere nové vedenie dokáže prísť s niečím novým, ale zároveň takým novým, aby to zapadlo do toho starého. Našťastie, už som v podobnej situácii viackrát bola, čiže už to nebol až taký stres.
Aký je najčastejší mýtus, ktorý si verejnosť myslí o práci televízneho scenáristu?
Verejnosť väčšinou túto prácu nepozná a v podstate nemá ani prečo. Často si ľudia myslia, že seriál vymýšľa režisér alebo dokonca herci. Už taká lepšie informovaná verejnosť sa často pýta, či každú postavu naprieč epizódami vždy píše jeden a ten istý scenárista alebo ako sa jeden scenár píše trom ľuďom a či sa pritom hádame.
Častá je aj predstava, že si scenárista napíše scenár jednej epizódy seriálu sám podľa svojich vlastných nápadov. Prípadne si veľa ľudí myslí, že ak by sme si nad to normálne sadli, tak už predsa napíšeme niečo také ako Grey’s Anatomy (Klinika Grace). To je úsmevné, lebo my pracujeme v úplne iných podmienkach, ktoré sú nastavené podľa veľkosti trhu a od toho odvedených financií.
Máte ambíciu Nemocnicu zmeniť? Vie sa, že sa vracajú niektoré pôvodné postavy, pribudnú aj nové. Budete sa snažiť viac seriál zdynamizovať, respektíve sa viac inšpirovať zahraničnými lekárskymi drámami? Budete sa snažiť o nejaký refresh/reštart, keďže má za sebou mimoriadne veľa sezón?
Samozrejme, že sa snažíme priniesť niečo nové, niečo zaujímavé. Niečo, čo nás dokáže inšpirovať, zabaviť, čo v nás dokáže vyvolať emóciu. Myslím, že Nemocnica je dosť inšpirovaná zahraničnými lekárskymi drámami. Slovenský divák však má napríklad rád aj zahraničné telenovelové formáty, lebo má rád emóciu, a myslím, že aj tých máme v Nemocnici požehnane.
Je tu možnosť, že by sa aj Nela Pocisková vrátila do Nemocnice? Jej postava v Ranči skončila, jej úloha v druhej sérii bude oklieštená. Je teda dostatočný priestor ju vrátiť do Nemocnice?
Keby bola Nela Pocisková ochotná sa vrátiť, bola by som veľmi rada.
Ako prebieha výber tém a príbehov pre jednotlivé epizódy? Koľko ľudí pracuje na scenároch a akým spôsobom spolu komunikujete?
Nemocnica je dlhodobo bežiaci seriál a momentálne máme aj viac času na písanie, čiže nám stačí jeden headwriter,, to som ja, dve storylinerky, Katka Moláková a Vanda Feriancová, ktorá píše aj scenáre, dramaturg Petr Kolečko, traja scenáristi/dialogisti a jedna editorka, ktorou je Kristína Víglaská Lévai.
Fungujeme spôsobom, ktorý je dnes asi najviac zaužívaný na Slovensku. Najprv si dáme týždeň-dva na vypracovanie set-upu. Ja mám rada, keď sa set-up robí veľmi detailne, na asi osem častí dopredu a keď sa v tomto období zozbiera najviac informácií, nápadov a príbehov. A najviac možných produkčných obmedzení. Príbehy môžu byť trebárs už aj také, ktoré boli, ale musíme ich vedieť nejako novo podať.
Linky set-upu nám potom fungujú na každé týždenné stretnutie ako "vodítko" na hrubý outline jednej či dvoch epizód. Takto nahrubo nahodenú epizódu Katka, Vanda alebo ja rozpíšeme do liniek, ktoré musím schváliť, potom individuálne napíšeme "boďák", ktorý schvaľujem ja a Petr Kolečko, a potom napíšeme storyline v rozsahu asi desať až pätnásť strán, ktorý po poslednej úprave mnou ide scenáristovi-dialogistovi, ktorý konkrétne situácie rozpíše do dialógov.
Scenár posúdim, väčšinou ho pošlem ešte na prepis, potom si ho prejde Kristína, ktorá má všetko v hlave, a náš odborný lekársky konzultant MUDr. Jakub Gécz. A už môže ísť do výroby, kde si ho prejde ešte režisér Honza Novák a prispôsobí ho produkčných možnostiam. Samozrejme, všetko sa to deje paralelne na viacerých epizódach.
Akým spôsobom sa vyrovnávate s časovým tlakom pri písaní scenárov pre dlhodobý seriál? Ako zabezpečujete kontinuitu príbehu naprieč desiatkami epizód?
Na jeden storyline máme čas týždeň, na následný scenár asi sedem až desať dní aj s prepismi. Len na porovnanie, Slúžku, ako celovečerný kinofilm inšpirovaný už mojím napísaným románom, som písala asi štyri roky. Celovečerný televízny film, ktorý momentálne chystáme pre STVR, som chystala takmer deväť mesiacov. No už sme sa všetci naučili takto fungovať, dávať zo seba maximum v obmedzených podmienkach. Divák nemá prečo riešiť, že koľko na čo máme času. Všetko ide, keď je v tíme dobrá nálada a keď sa každý cíti bezpečne vo svojej kreativite.
Mávate pri písaní úplnú voľnosť, alebo existujú limity od produkcie či televízie?
Vymyslieť si môžeme hocičo, ale väčšinou je dobré držať sa toho, čo sa aj dá natočiť. Nemám rada produkčné písanie, ale nevyhneme sa tomu. Musíme dodržiavať počty obrazov, počty exteriérov, počty hercov v obrazoch, počty epizódnych postáv, hodiny detských hercov, počty komparzu, používanie drahých rekvizít, používanie efektov, niekedy sú obmedzené aj dispozície hercov.
Som nesmierne rada, že v televízii JOJ sa neobmedzuje kreativita písania. Nikto nám, až na veľmi občasné a veľmi drobné výnimky, nehovorí do toho, aké témy si vyberáme a ako vedieme príbehy. Nemusím po každej epizóde nikam chodiť a dávať si s malou dušičkou schvaľovať témy, príbehy či slovník postáv. A musím povedať, že nám televízia JOJ dokonca v maximálnej možnej miere vychádza v ústrety aj pri tom, čo si môžeme finančne dovoliť.
Ako sa mení scenár v procese od prvej verzie až po finálne natáčanie?
Sme v takom rýchlom procese, že toto sú pre nás len drobné odchýlky. My musíme vedieť fungovať tak, že už prvá verzia scenáru vie režisérovi na deväťdesiatdeväť percent ukázať, čo bude točiť. Samozrejme, drobné veci sa odoberú alebo popridávajú, väčšinou v situácii alebo v dialógoch, každý môže prísť s dobrým nápadom, či je to režisér, kameraman alebo herci. Seriál je tímová práca a každá zložka je dôležitá a cenená.
Ako reagujete na spätnú väzbu od divákov? Ovplyvňuje to smerovanie príbehu? V zahraničí je bežnou praxou, že tvorcovia mimoriadne pozorne sledujú divácke nálady...
Toto je pri našom tempe náročné a občas je mi to ľúto. Snažíme sa to spätne vždy vyhodnocovať, len občas je už príbeh posunutý tak ďaleko a toľko ďalších častí už natočených, že nie sme schopní okamžite reagovať.
Sledujete zahraničné medicínske seriály ako inšpiráciu, alebo si držíte vlastný štýl?
Sledujem overené americké lekárske drámy, ale to je naozaj na inšpiráciu, lebo my pracujeme v úplne iných finančných podmienkach. A to nielen pri písaní, ale aj pri výrobe a pri postprodukcii. Bolo by krásne, keby sme mali toľko peňazí ako produkcie, ktoré vyrábajú pre stámiliónové publikum.
Náš trh je malý a aj keby sme tie peniaze mali a spravili netflixovú americkú produkciu, tak v konečnom dôsledku sa to na sledovanosti až tak neodrazí. Stále nebudeme mať zrazu rating 20, dokonca možno ani 15 (a možno ani 11...) a stále nedokážeme zabezpečiť, že si po takých troch-štyroch rokoch nebude divák zase pýtať niečo nové. Čiže návratnosť investície pri takejto veľkosti trhu nedokážeme zabezpečiť.
Treba však povedať, že naše zložky sú také kreatívne, že dokážu za málo peňazí spraviť toľko muziky, že keď tu občas máme západné produkcie, tak len otvárajú oči, čo všetko dokážeme spraviť len preto, že máme entuziazmus. Čo tiež robíme dobre, je využitie našich domácich hercov, nášho domáceho prostredia. Skrátka sa sústredíme na to, čím sme my, nepotrebujeme sa hrať na nič iné.
Aké sú najväčšie výzvy pri zachovaní autenticity a zároveň dramatickosti príbehov?
Najväčšia výzva je, že každý z tímu má iný pohľad na to, aká miera tej „básnickej voľnosti“ sa má dodržať. Každý má ten moment „tak toto je už neuveriteľné“ niekde inde. Väčšinou sa to odzrkadľuje na vlastnej skúsenosti, lebo často potom zistíme, že to neuveriteľné sa niekomu naozaj prihodilo. Máme odborného konzultanta, lekára Jakuba Gécza, ktorý nás zastaví, ak je niečo lekársky cez.
Akým spôsobom sa snažíte prinášať nové a zaujímavé zápletky do seriálu?
Každý z tímu, a to vrátane režiséra alebo iných produkčných zložiek, si sleduje lekárske prípady, ktoré sa buď udiali v jeho okolí, alebo o ktorých čítal, a posúva ich ďalej. Máme obrovský súbor zaujímavých prípadov, do ktorého načierame. Tieto príbehy sa často týkajú aj vývoja našich postáv. Už aj dôvodov ateliérových obmedzení som rada, ak každá naša postava lekára má vývoj, ktorý má korene v medical prostredí.
Ako sa vyrovnávate s tým, keď musí byť niektorá obľúbená postava zo scenára odstránená? Čakajú divákov v 12. sérii nejaké tragické konce postáv?
Myslím, že sme si na to všetci už tak zvykli, že síce chvíľu smútime, ale potom to skrátka vyriešime. Medicínsky formát už je taký, že vždy treba rátať so smrťou alebo aspoň s nejakou tragédiou. Lebo šťastne zdravý človek do nemocnice nemá prečo chodiť. Ale snažíme sa to vždy vyvažovať príbehmi s láskou, nádejou a humorom.
Čo bol zatiaľ najväčší scenáristický "zádrheľ", ktorý ste museli vyriešiť?
Na seriáli Nemocnica to boli produkčne náročné scény – masovky mimo ateliér spojené s nejakým efektom. Napríklad sa štábu krásne podarilo zalietať si s Marekom Majeským na rogale, ale už sa nám nepodaril natočiť ľadový hokej. Museli sme sa uspokojiť s volejbalom. Hokej sa dá vôbec veľmi ťažko v našich seriálových podmienkach točiť, lebo to by aj štáb, napríklad zvukár a kameraman, museli na ľad, všetko sa tam odráža, všade na mantineloch sú reklamy, výstroj je objemný a drahý. No skrátka, bolo by to pre nás finančne veľmi náročné sa s tým rýchlo vysporiadať. Ale napríklad naša produkcia sa, hoci s ťažkým srdcom, vyrovnala s naším nápadom výbuchu domu, ale povedala, že už nemáme nechať pár sérií nič vybuchovať. Tiež sme chceli nechať havarovať sanitku, ale nakoniec z toho bolo osobné auto. Na toto všetko sa môže divák tešiť.
Ste autorkou aj nového jojkárskeho seriálu Miša v Košiciach. O čom bude? Aké to bolo nakrúcať v Košiciach seriál o typickej Bratislavčanke s typickými predsudkami?
Miša v Košiciach je seriál o spočiatku typickej Bratislavčanke – televíznej redaktorke Miši Richterovej (hrá ju mladá herečka Pavlína Púpalová), ktorá je po kikse v Bratislave materskou firmou odvelená do pobočky v Košiciach. Prichádza do Košíc s presvedčením, že v miestnej redakcii bude za hviezdu. Ráta dni, kedy sa bude môcť zase vrátiť domov. No Košice a miestni ľudia jej ukážu, že možno je Východ pre ňu lepšie miesto na život a že tam dokonca môže nájsť aj lásku. Alebo dve...
Aké bolo nakrúcanie v Košiciach?
Nakrúcanie bolo iné ako v Bratislave. Išli sme do terénu a treba povedať, že mesto Košice a okolie absolútne vyšli vo všetkom televíznej produkcii v ústrety. Treba povedať, že to v Bratislave už vôbec nie je bežné. Nechceli sme natočiť seriál po interiéroch a bratislavských exteriéroch a potom ísť na pár záberov na východ a tváriť sa, že to sú Košice.
Takže štáb sa na štyri mesiace presťahoval do Košíc a tam pracoval zo zväčša lokálne nakastovanými hercami. Aj to bola nová skúsenosť. V seriáli sú televízne neokukané tváre. Vlastne sme celý koncept obrátili. Epizódne postavy hrajú širokej verejnosti známi herci, hlavné postavy sú herci, o ktorých toho ešte toľko nevieme. A niektorí sú vynikajúci. Takže aj my sme sa produkciou na východe zbavili predsudkov.
Kde a kedy vznikol nápad napísať takýto seriál? Kedy ho diváci Jojky uvidia?
Nápad sme dostali na typickej káve v typickej bratislavskej kaviarni. Hovorili sme si, že väčšinou je seriálový koncept genericky postavený tak, že malý človek príde do veľkého mesta a vidíme, ako sa zžíva. Ale povedali sme si, že konečne by sa zišlo to obrátiť a ukázať, že opačné garde môže byť oveľa zaujímavejšie. Štart seriálu očakávame v budúcich televíznych sezónach.
Hana Lasicová je slovenská spisovateľka, scenáristka. Ako autorka debutovala knihou Sedím si v Manchestri na kameni a je mi...? (2004). Medzi jej najznámejšie diela patrí román Slúžka (2013), ktorý sa stal predlohou pre rovnomenný film z roku 2023. Na scenári k filmu sa podieľala aj ako spoluautorka. Ďalšie významné knihy zahŕňajú Pravdivý príbeh lži, O dcerách a milenkách a Všetko o mojom otcovi.
