Glosa Pavla Minára: Limetka, päťstovka a šesťstovka ako marketingové triky

Na Slovensku zomiera 100 ľudí denne, nemocnice majú zaplnené covidové lôžka a prestávajú poskytovať inú ako covidovú zdravotnícku starostlivosť, zo zdravotníctva odišlo 1300 sestier a stovky lekárov a tí čo zostali, prechádzajú na vojnovú medicínu, keď zdravotníci budú na základe budovania rozhodovať, komu budú a komu nebudú zachraňovať život.

A čo je témou dňa, keď prišla správa o prechode Slovenska na vojnovú medicínu?

Rokovanie parlamentu o vládnom návrhu päťstovky resp. šesťstovky, ktorú môžu dôchodcovia prejesť a prepiť v reštaurácii. A k tomu aj informácie, ako minister financií pri predkladaní tohto vládneho návrhu „sedlácky“ nadával parlamentnej opozícii. Toto sú témy, ktoré v ten deň riešili médiá a nad ktorými učene dumali politológovia.

Len pár dní predtým boli najdôležitejšími mediálnymi udalosťami správy z Matovičovej „daňovej revolúcie,“ ktorú minister financií dramaturgicky naplánoval ako limitovanú minisériu s niekoľkými dielmi vysielanými v priamom prenose.

Popri tom tom vzniklo aj niekoľko bočných príbehových zápletiek.

Krčah vody v reštaurácii sa stal stelesnením toho, čo je hlavným problémom súčasného a budúceho Slovenska. Čo si získalo najväčšiu pozornosť? Matovičov facebookový status o limetke. Aj tomu sa bolo treba zo široka politologicky venovať a na základe toho interpretovať stav Matovičovej duše.

Ako úplne samostatná dejová línia sa sformovalo nariekanie Richarda Sulíka, že on o ničom nevedel a že sa cíti ako hodinár, ktorému kladivom rozbili jeho „skvost jemnej mechaniky,“ čo si tiež vyslúžilo mnoho úvah pozorovateľov politického diania o tom, ako je vo vláde kríza komunikácie a ako sa v nej nevymieňajú informácie.

O čom to celé je?

V politickej komunikácii sa to nazýva „agenda setting“ – teda komunikačná technika, keď máte ako politik, vláda alebo strana problém a vy ho nechcete verejne priznať ako váš problém, prípadne ho neviete riešiť, lebo ste neschopný, nemáte stratégiu, nie ste rešpektovaný apod. Tak prejdete do komunikačného protiútoku a vytvoríte inú mediálnu udalosť, aby agendou dňa bolo niečo iné a médiá tak zahltíte iným príbehom. Spomeňte si na film Vrtieť psom, v ktorom bol škandál amerického prezidenta mediálne prekrytý vojnou v Albánsku.

To, čo sa deje, nie je nepríčetná jazda Igora Matoviča, nie je to bezcitnosť koaličných partnerov ktorí nechcú dať 500 Eur dôchodcom na pizza havaj, na ktorú by aj tak nešli a nie je to ani neochota opozície motivovať dôchodcov k očkovaniu.

Je to vládny agenda setting. Neriešime 100 mŕtvych denne, ani vojnovú medicínu, ani vyhoretých zdravotníkov a zdravotníčky. Neriešime, že vláda, ktorá v lete ohlasovala, ako sme na najbližšiu vlnu pandémie, ak by, pravda, nejaká prišla, výborne pripravení. A keď vlna naozaj prišla, vláda zostala zaskočená ako cestári v zime, ktorých vždy práve v tomto ročnom období zvykne prekvapiť sneh.

Je to zjavná marketingová stratégia, komunikačný trik, ako nám zaplniť hlavy nepodstatnými témami, aby sme zabudli na to podstatné – že zlyhali a nepripravili sa. A je jedno, či je to výsledkom cynických marketingových úvah, alebo je to intuitívne konanie bezradnej vlády, ktorá sa v kríze rozhodla „aspoň niečo“ urobiť. Výsledok je rovnaký: agenda setting.

Nie je to iba o Matovičovi. Sulíkovi a ostatným koaličným stranám vyhovuje „nebyť informovaný.“ Lebo témou sa tak stáva Matovič ako „neriadená strela“ a „vládne nezhody,“ čo sú príbehy, ktorými sa nechajú oklamať nielen ľudia mimo politiku, ale aj profesionálni analytici a mnohé médiá. A na to podstatné, že sme pandemicky najhoršou krajinou na svete a že denne umierajú naši blízki, ktorých už nikdy neuvidíme, neobjímeme a ktorí si už nikdy nebudú napĺňať svoje sny, zabúdame.

Ako z toho von? Prestaňme pozerať film, ktorý sa nám rozhodli púšťať a riešme to, čo je podstatné.