Ondrejský cintorín a škandál
Vy ste v rozhlase strávili podstatnú časť svojho profesijného života. Ako ste sa dostali k tejto práci?
Odmalička som mal k rozhlasu blízko. Ako dieťa som so zatajeným dychom počúval čítaného Fantóma opery. To bolo niečo neuveriteľné. Neskôr som „hltal“ nedeľné hry pre mládež, ktoré pripravoval Emil Fillo. Ako vysokoškolák som sa za ním vybral na vtedajšie Leninovo námestie s dramatizáciou hry Planéta pre Panťanov od súrodencov Strugackých. Bol som vtedy pre neho len ucho, takže sa na mňa pozeral, pochopiteľne, nedôverčivo. Môj scenár položil na veľkú kopu ďalších textov a povedal, že sa ozve. Veľmi som tomu neveril, ale po týždni naozaj zavolal. Vraj je to fajn a že to nahrajú. Dokonca tam aj účinkoval. Na základe toho som dostal miesto dramaturga rozprávok, kde som pracoval osem či deväť rokov.
Rozhlasové rozprávky s hlasmi našich hereckých majstrov patria k vzácnemu zlatému fondu slovenského kultúrneho dedičstva. Vnímali ste vtedy nejako špeciálne, že môžete spolupracovať trebárs so Ctiborom Filčíkom alebo s Karolom Machatom?
Mal som pred nimi rešpekt. Viedli bohémsky život, ale vždy odviedli perfektnú prácu. Dodnes sa traduje, že keď niečo čítal Karol Machata, technici mohli ísť na kávu, pretože u neho neprichádzal do úvahy jediný brbt. Chodili sme spolu aj do bufetu, vraj na cibuľku a cesnačik. Netušil som o čo ide, až kým pán Machata nepovedal: Pani Mirka, jednu cibuľku. A ona naliala borovičku. Cesnačik zas bol vodka.
Čo podľa vás zapríčinilo, že za týchto majstrov nemáme adekvátnu náhradu?
Myslím, že je to dobou. Je málo kreatívna. V minulosti boli ideologické zákazy a cenzúra, na druhej strane umelci mali lepšie medziľudské vzťahy. Držali spolu a vedeli si užívať život. Dnes máme slobodu, ktorá nám však takéto medziľudské vzťahy nahradila hmotnými pôžitkami.
Odrazilo sa to aj na ich kvalite?
Do istej miery áno, ale veľmi sa tomu nečudujem. Keďže v divadle veľa priestoru na zarábanie nemajú, musia hľadať aj iné cesty. Pendlujú do seriálov, dabingov či rôznych relácií. Sú to také „chlebovky“, ktoré by neraz nemuseli robiť. Je to namáhavé, takže sa im nečudujem, že sú vyčerpaní. Existujú však herci ako Ingrid Timková alebo Robo Roth, ktorí to nerobia.
Do histórie rozhlasu ste sa zapísali aj ako moderátor dnes už kultovej motoristickej relácie Pozor, zákruta. V tejto súvislosti sa traduje, že vďaka jednému z vašich príspevkov zastavili likvidáciu Ondrejského cintorína. O čo presne išlo?
Zákrutu počúvalo denne aj viac ako milión ľudí. Mne sa ju podarilo dva roky moderovať, hoci som nebol v strane. Keď Jano Budaj robil pre ekologickú iniciatívu Bratislava nahlas, odvysielal som príspevok o tom, aký nepriaznivý ekologický dosah by malo zrušenie tohto cintorína a ako by príroda utrpela splodinami. Opieral som sa pritom o tvrdenia rôznych expertov a profesorov. Keďže o likvidácii cintorína rozhodol mestský výbor strany, bol z toho strašný škandál. Dokonca ma vyšetroval prokurátor za poburovanie. Myslel som si, že je to môj koniec. Nikto neveril, že si ma ešte v rozhlase nechajú. Vtedajší riaditeľ Štefan Bachár si však ten príspevok vypočul a podržal ma.
