No tlačový zákon obsahuje aj druhú, oveľa, oveľa, oveľa podstatnejšiu povinnosť: orgány verejnej moci sú povinné médiám poskytovať včasné, všestranné a pravdivé informácie. Inými slovami: akýkoľvek novinár média, na ktoré sa vzťahuje tlačový zákon, má nárok dostať informáciu vo vyhovujúcom termíne, v takom rozsahu, v akom ju potrebuje, a úradníci nesmú prekrúcať pravdu. Problém tohto ustanovenia: neexistujú lehoty, neexistujú sankcie, neexistujú nápravné mechanizmy. A tak to aj vyzerá.
Úroveň získavania informácií od rôznych tlačových odborov často závisí od kompetencií a kompetentnosti tlačového odboru, profesionality ich nadriadených a toho, koľko masla má daný úrad na hlave.
V praxi to vyzerá často tak, že čím sú kritickejšie otázky a háklivejšie témy, tým sa ťažšie dolujú informácie. Novinári potom musia siahnuť k zákonu o slobodnom prístupe k informáciám a čakať aj niekoľko týždňov, aby sa dopracovali (alebo aj nie) k dokumentom, ktoré im tlačový odbor mohol a mal poslať hneď.
Robert Fico mal väčšinu svojej kariéry v pozícii premiéra vyhrotený vzťah k médiám, ktoré si ho dovolili kritizovať. Dospelo to k tomu, že s denníkom Sme svojho času úplne prestal komunikovať. Keď kandidoval na prezidenta, nezúčastňoval sa ankety kandidátov, noviny dokonca vykonštruovali rozhovor pozliepaný z jeho minulých odpovedí.
Aktuálne počínanie Ficovlády, ktorej tlačové orgány dostali zákaz odpovedať Denníku N, však už prekračuje všetky medze politického primitivizmu a opäť sme tam, kde sme boli, keď sa pretriasal tlačový zákon Mareka Maďariča. Najvýznamnejší činitelia v tejto krajine šliapu po základných ústavných právach a zákonných povinnostiach, aby tak prezentovali svoju nadradenosť a moc.
Áno, nálepková kampaň Denníka N presiahla medze novinárskej etiky a poukázala na najväčšiu slabosť tohto ináč silného redakčného tímu: že samých seba občas vnímajú ako nezávislé rockové hviezdy, ktoré si môžu robiť všetko po svojom. No nejaké tie old school konvencie nie sú na škodu. Ak médium pravidelne poukazuje na nedostatky vládnucej moci, robí si svoju prácu. Ak však začne kampaňovitým spôsobom pretláčať svoj názor (a nemusí ísť len o samolepky), robí skrytý aktivizmus a zlú novinárčinu.
V konečnom dôsledku ale: Denník N nech si robí, čo sa mu zachce, má na to plné právo. Právo však nemajú tlačové odbory Ficovej vlády ignorovať čo len jednu otázku ktoréhokoľvek novinára či novinárky.
Denník N by sa mal v tomto prípade jednoznačne obrátiť na súdy, ktoré by mohli dať konečne aj jasný výklad toho, aké povinnosti vyplývajú z tlačového zákona pre orgány verejnej správy. Aby už nikdy žiadnemu politikovi, úradníkovi či hovorcovi nenapadlo, že ak odpovedá na otázky médií, prejavuje im nejakú láskavosť. Nie, je to ich psia povinnosť.
