Deti by mali mať možnosť prirodzene skúmať svet okolo seba, ku ktorému dnes neodmysliteľne patrí aj jeho digitálna nadstavba. Aj keď nadstavba už asi nebude dlho vhodný výraz. Generácia dnešných mladých rodičov je zrejme posledná, ktorá digitálnu realitu ako nadstavbu vníma.

Prepojenie digitálnych technológií s naším bežným životom naberá také dimenzie, že pre nasledujúce bude realita už zrejme iba jedna. Existuje teda ešte dôvod brániť deťom objavovať všetky jej zákutia, pokiaľ im nehrozí priame nebezpečenstvo?

Otázky, či nebezpečenstvo hrozí, a ak, tak aké veľké, sú však presne tie, na ktoré v digitálnom prostredí nepoznáme jednoznačné odpovede. Vo fyzickom svete je to jednoduché. Zodpovedný rodič vie dosť o možných príčinách a následkoch zranení na to, aby mohol vyhodnotiť prípadné riziká. V psychologickej oblasti je to zložitejšie.

Sledovanie detských kanálov najmenším nepomáha

Ešte donedávna prevládalo nadšenie z možností nových technológií vo vzťahu k rozvíjaniu schopností najmenších detí. Absencia relevantných poznatkov viedla v tomto prípade skôr k všeobecnému optimizmu, než k zdravej opatrnosti. A keďže všetko, čo potenciálne pomáha deťom, je aj dobrý obchodný artikel, roztrhlo sa vrece s pomôckami pre mentálny rozvoj batoliat.

Najprv to boli edukačné DVD, z ktorých sa malo dieťa hravou formou naučiť prvé slová, neskôr celé televízne kanály určené najmenším. Edukačné DVD z trhu pomaly miznú, keďže už nesmú tvrdiť, že sú edukačné. Televízie pre najmenších je u nás síce ešte možné sledovať, ale napríklad vo Francúzsku už v roku 2008 zakázali akúkoľvek ich propagáciu, čím im de facto zamedzili prístup na trh.

Aktuálne výskumy totiž hovoria, že sledovanie takýchto programov deťom nepomáha. Najmenšie deti sa zo začiatku učia výhradne počúvaním a pozorovaním reálnych ľudí. Slová samy o sebe, pokiaľ nie sú sprevádzané (nielen) mimikou tváre, v nich nezanechajú významnejšiu pamäťovú stopu.

Vedci sa síce nezhodujú, či môže prijímanie vnemov zo spomínaných programov deťom priamo ublížiť, no negatívom je už len to, že dieťa sledovaním televízie nahrádza aktivitu, ktorá by mohla byť pre jeho mentálny vývoj prínosom.

Pri porovnaní pasívneho sledovania televízie s aktívnou hrou sú závery výskumov pomerne jednoznačné. Výskum vedený Dimitrim Christakisom porovnával schopnosť riešiť jednoduché mentálne cvičenia u dvoch skupín detí. Prvá skupina tesne pred samotným testom sledovala detské DVD a druhá sa hrala s kockami. Výsledky prvej skupiny boli markantne horšie ako druhej. Pri inom výskume bol negatívny vplyv na mentálne výkony detí zistený, aj keď im bola televízia pustená len ako kulisa.

Viacerí odborníci vrátane D. Christakisa pripúšťajú, že tento rozdiel nemusí byť taký výrazný, pokiaľ je pasívne sledovanie nahradené napríklad hrou na tablete. Aj tento predpoklad však podporuje naznačenú tendenciu: akákoľvek kreatívna aktivita je lepšia ako pasívne sedenie pred obrazovkou.

Hodina denne pre najmenších

Ak už deti trávia čas pred obrazovkou, je dôležité mať kontrolu nad tým, koľko času budú tejto aktivite venovať. Asi najbližšie k tomu, čo by sa dalo nazvať odborným konsenzom, má priebežne aktualizované odporúčanie Americkej akadémie pediatrov o používaní médií deťmi.

V jeho verzii z vlaňajšieho októbra sa okrem iného uvádza, že najmenšie deti by ideálne nemali byť vystavené obrazovkám vôbec, aj keď občasný Skype so starou mamou by nemal uškodiť. Deťom od 18 mesiacov je podľa odporúčania možné občas pustiť bezpečný televízny obsah, ale iba pri aktívnej účasti rodiča.

Akadémia tiež tvrdí, že 2 – 5-ročné deti by takýmto obsahom mali byť vystavené maximálne hodinu denne, a to opäť pri aktívnej účasti rodiča (rozprávať sa s dieťaťom o tom, čo sleduje) a 6- a viacročné deti by mali mať na sledovanie televízie stanovené pevné pravidlá (rodičia by mali dávať pozor, aby čas strávený pred obrazovkou neobmedzoval čas vymedzený pre spánok, klasickú hru, konverzáciu a fyzické aktivity).

U starších detí je kontrola času stráveného pred obrazovkou digitálnych zariadení problematickejšia. Napriek tomu by rodič mal vedieť, aký obsah dieťa prijíma a v prípade potreby ho usmerniť. Mal by plniť skôr úlohu mediálneho pomocníka, než prísneho policajta. To si však vyžaduje, aby mal prehľad o možnostiach, ktoré má v digitálnom prostredí k dispozícii.