Pod seriálovými hitmi televízie Markíza – dennom seriáli Sľub a ságe Dunaj, k vašim službám, je podpísaná Evita Twardzik, vedúca oddelenia vývoja seriálovej tvorby. V rozhovore opisuje, ako sa tvorí úspešný dobový seriál plný emócií, aký je najväčší mýtus o scenáristike, prečo sa postavy „zabíjajú“ a čo všetko ovplyvňuje dej. Prečítajte si zákulisie tvorby dvoch mimoriadne úspešných projektov na slovenských televíznych obrazovkách.
Dunaj, k vašim službám ukončil svoju desiatu sériu a naďalej popiera štandardné televízne trendy, podľa ktorých s pribúdajúcimi sériami klesá sledovanosť. Pri Dunaji je to naopak – divácky záujem neochabuje, skôr rastie. Čomu to pripisujete?
Nemám to veľmi s čím porovnávať, v Markíze teraz začínam štvrtý rok svojho pôsobenia. Okrem Dunaja som robila hlavne na Výnimočnej Nikol, na Zrade, ale aj na Mame na prenájom a teraz na Sľube. Všetky tieto projekty boli alebo sú divácky veľmi úspešné. Viem teda, čo všetko robíme pre to, aby úspešné boli. Myslím si, že ide o kombináciu viacerých faktorov – doby, v ktorej sa príbeh odohráva, spôsobu, akým tvoríme scenáre, a výborného kastingu.
Stále platí, že Dunaj nemá stanovený koniec a môže pokračovať aj po vojne?
Áno. Kým bude Dunaj divákov baviť, tak to bude baviť aj nás. Okrem druhej svetovej vojny je veľmi zaujímavé aj povojnové obdobie – oslobodenie a celé 50. roky. Pokiaľ bude divácky záujem pretrvávať a bude sa odrážať v sledovanosti, rozhodne chceme v príbehu pokračovať.
V Dunaji sa už blíži koniec vojny. Už viete alebo aj píšete, ako bude pokračovať?
My „písmenkári“, ako volám nás, autorov, pracujeme vždy minimálne rok dopredu. Rozmýšľame o viacerých možnostiach, ako sa môže príbeh vyvíjať – či pôjdeme ďalej týmto alebo iným smerom. Zároveň musíme byť pripravení aj na variant, že seriál skončí. Na stole máme niekoľko scenáristických ciest a vyberieme tú, ktorá je aktuálna a schválená vedením.
Desiata séria vyvrcholila zastrelením Waltera Klausa (Ján Koleník). Čakali ste také búrlivé reakcie, aké sa spustili na sociálnych sieťach?
Rozhodne. (úsmev) Čo ma však prekvapilo – a to je zásluha Janka Koleníka, nie jeho postavy v seriáli – boli reakcie typu: „Walter Klaus, ďakujeme za krásne tri strávené roky.“ Pritom šlo o najväčšieho fašistu v príbehu. Je to úsmevné a zároveň je to dôkaz, ako výnimočne Janko tú postavu zahral.
Dunaj sa divákom dostal pod kožu. Žijú ten príbeh a stal sa súčasťou ich životov. Aj reakcie na sociálnych sieťach nie sú len v štýle „páči sa mi/nepáči sa mi“, ale sú emocionálne – keď ublížime obľúbenej postave, akoby sme ublížili niekomu z ich blízkeho okolia. A keď sa niektorej postave stane niečo pekné, tešia sa spolu s ňou. Toto je taký fenomén a taká intenzita prežívania, akú som ešte nezažila, a veľmi sa z toho teším.
Je to náhoda, že minulý rok pred letom sa Dunaj tiež končil takýmto vražedným vyvrcholením? Vtedy nebolo jasné, či Peter Kučera prežije alebo nie.
Áno, je to náhoda, že to takto vyšlo. Vždy sa na konci série snažíme uzavrieť jednotlivé dejové línie – niektoré pozitívne, iné dramaticky, aby divák počas prestávky zostal v napätí, čo sa stane ďalej. Musí to však byť vyvážené – pri niečom musí človek pustiť aj slzu od dojatia a pri niečom musí byť šokovaný.
A teda – zomrel Walter Klaus?
To vám neprezradím. (úsmev)
Kedy a prečo vzniká rozhodnutie, že treba „zabiť“ nejakú postavu? Lebo v tejto sérii Dunaja zomrelo dosť ľudí…
Dunaj sa odohráva počas druhej svetovej vojny, takže smrť je prirodzenou súčasťou príbehu. Ak by zomierali len okrajové postavy, pôsobilo by to nevierohodne. Keď príde o život niekto, koho divák pozná a má rád, oveľa silnejšie to ukáže krutosť doby.
Nemôžeme len povedať, že do koncentračných táborov bolo transportovaných milión Židov. Keď tam odvezú pani Máriu, ktorú diváci milujú, oveľa viac ich to chytí za srdce. Takže pracujeme s emóciami divákov, aby sme podporili príbeh. A to platí aj pre iné projekty. Smrť patrí k životu a počas vojny bola prirodzene prítomná častejšie. Postavy však neodstraňujeme samoúčelne štýlom „nevieme, čo s ňou, tak ju necháme zomrieť“ – robíme to v súlade s dobovým kontextom.
Scenáristicky je smrť rozbuškou pre ďalšie dejové línie. Je to pre diváka zaujímavejšie, keď sa príbeh vyvíja aj cez straty a zmeny. Každá postava v seriáli má svoju životnosť, každá je nositeľom nejakého dramaturgického oblúku a keď máme pocit, že je jej misia naplnená, necháme ju buď odísť, alebo zomrieť. Doba, v ktorej sa Dunaj odohráva, nám to prirodzene umožňuje.
Stalo sa vám niekedy, že ste museli zmeniť plány – niekoho nechať zomrieť, hoci ste to pôvodne nechceli?
Keď linkujeme ďalšiu sériu, prebiehajú najvášnivejšie debaty o tom, ako sa bude vyvíjať príbeh a osudy postáv. Už vtedy sa bavíme o tom, kto nejakú situáciu prežije a kto nie. Mám povesť najväčšieho „zabíjača“, lebo často pripomínam, že ľuďom musíme ukazovať, aká bola vojna hrozná. Na druhej strane, nemôžeme nechať zomrieť všetkých, lebo by v seriáli nemal kto hrať. Toľko hercov na Slovensku nemáme. (úsmev)
Sú to také naše doťahovačky, ale vždy si dopredu naplánujeme, pri akej príležitosti by mohla nejaká postava zomrieť – či sa to hodí do deja a či to má zmysel. No neraz sa stane, že sa postupne pri písaní príbehu ukáže iná, lepšia možnosť – a nakoniec to dopadne celkom inak. Je to dlhý, živý proces, plný diskusií a hľadania. Strávime desiatky hodín debatovaním o tom, kto kam pôjde, kto prežije a kto nie.
Dej konzultujete aj s historikmi a odborníkmi na tú dobu. Sú aj tam „hádky“, aby bol dej reálny a na druhej strane mal aj dramatický efekt?
Dunaj je dobový, nie historický seriál. Opierame sa však o reálne udalosti a atmosféru tej doby. Keby sme príliš „uleteli“, tak by si diváci klopali na čelo a ani my by sme sa necítili komfortne. Samozrejme, niektoré veci si musíme jemne prispôsobiť, aby si seriál zachoval dynamiku a napätie.
Často preto konzultujeme s našou historičkou Evou Škorvankovou, či môžeme určitý príbeh zakomponovať do deja a ako to urobiť čo najvierohodnejšie. Občas nám povie, že je to už trochu cez čiaru – vtedy ustúpime. Vždy však hľadá cestu, ako naše nápady dostať do scenára tak, aby boli v súlade s dobovým kontextom a aby si historici nemysleli, že sme úplne mimo reality.
Máte už pri písaní scenára predstavu, ktorý herec bude určitú postavu hrať?
Pri písaní scenára je celkom prirodzené, že autor má na mysli konkrétneho herca, ktorý by sa mu na danú postavu hodil. Ale tieto predstavy zostávajú len v našich hlavách. Proces obsadzovania je samostatná kapitola – predchádza mu množstvo kastingových kôl, kde skúšame rôzne herecké kombinácie, aby sme zistili, kto s kým funguje. Keď sa náhodou stane, že nám naša pôvodná predstava aj vyjde, je to super. Ale úprimne – väčšinou to tak nebýva.
Takže ani Walter nevyšiel?
S obsadením Waltera to bolo celkom zaujímavé. Pôvodne sme na túto postavu mali v hlave Tomáša Maštalíra a Janka Koleníka na Leopolda Kučeru. Obaja boli aj na kamerových skúškach – no bez toho, aby sa medzi sebou dohodli, nám nezávisle od seba povedali, že sa v týchto úlohách necítia úplne komfortne. Tomášovi bol bližší Leopold na vozíku, Janko zas cítil, že by mu prirodzenejšie sadol Klaus. Tak sme to jednoducho otočili – a ukázalo sa, že to bola tá správna voľba.
Keď sme už pri Tomášovi Maštalírovi, vráti sa Leopold do deja?
Momentálne sa o tom vôbec nebavíme.
Nemajú vplyv pri rozhodovaní reakcie a komentáre ľudí na sociálnych sieťach?
Sledujem, čo sa deje na sociálnych sieťach, ale na scenáre to nemá vplyv, lebo my sme naozaj ďaleko popredu. Občas si prečítam reakcie, zaujímavé boli napríklad pri postave Židovky Anny, ktorú hrá Petra Polnišová. Prekvapilo ma, aké množstvo nenávistných komentárov sa objavilo. Naša historička nám však pripomenula, že také negatívne nálady, aké sa dejú okolo Anny na sociálnych sieťach, boli aj v tej dobe reálne reakcie obyvateľstva na Židov, ktorí ešte neboli odvlečení do koncentračných táborov.
Dialo sa to, že hoci spočiatku ľudia Židom pomáhali a ukrývali ich, časom sa už ich trpezlivosť začala vytrácať. Niektorým postupne začalo vadiť, že ukrývaní ľudia akoby nič nerobili a len sa „priživovali“. A presne to sa vlastne dialo aj teraz na sociálnych sieťach pri postave Anny – že nič nerobí, len otravuje, hoci bola a stále je iba obeťou. Židia si nevybrali, že budú schovaní za stenami, v pivniciach, na povalách. Toto zrkadlenie minulosti a súčasnosti bolo veľmi mrazivé.
Ktorá scéna bola pre vás mimoriadne silná?
Jednoznačne scéna, keď Walter udusil svojho brata Wolfiho. Silná bola už od momentu, kedy sme to vymýšľali a písali. Boli sme rozdelení na dve skupiny a naozaj týždne sme sa hádali, či ho zabiť alebo nie. Boli to asi naše najvášnivejšie debaty. Keď som to videla natočené, padali mi slzy ako hrachy.
Druhým silným momentom bola smrť Maríny a reakcia Alenky, ktorá to zahrala bravúrne. A potom mám jednu-dve scény, ktoré diváci uvidia na jeseň. Tie boli pre mňa emocionálne úplne najsilnejšie – plakala som už pri ich písaní.
Prezradíte, čo sa stane?
To by som pokazila prekvapenie. Môžem len povedať, že dej sa posunie do jari a leta 1944, keď bolo bombardovanie Apolky, stal sa atentát na Hitlera, vo veľkom sa chystalo povstanie. Udeje sa toho veľmi veľa – a neviem garantovať, že všetci prežijú. (úsmev)
Aký bol zatiaľ najväčší scenáristický problém, ktorý bolo treba vyriešiť?
Pre mňa Slovenské národné povstanie. S historičkou sme hodiny hľadali uhol, z ktorého môžeme príbeh vyrozprávať, aby to nebolo len o behaní po lese. Pre mňa osobne to bola to scenáristická nočná mora, lebo som vôbec nemala to obdobie z dejepisu uchopené.
Aký je najväčší mýtus o scenáristike?
Najväčší mýtus je, že seriál píše jeden človek. V skutočnosti pracuje na Sľube štrnásť scenáristov a na Dunaji dvanásť. Samozrejme, naším cieľom je, aby divák mal pocit, že za tým stojí jedna autorská ruka – nie aby bolo cítiť, že každý diel písal niekto iný.
Koľko epizód sa píše vopred a ako dopredu viete, čo sa stane s postavami?
V tomto momente už viem, ako sa bude takto o rok končiť tretia séria Sľubu – tú aktuálne píšeme. Pri Dunaji je to podobné, pracujeme už na jarnej sérii. Samozrejme, na konci každej sezóny musíme byť pripravení na to, že dostaneme zelenú na ďalšiu sériu, ale aj na možnosť, že bude posledná. Podľa toho ich potom uzatvárame. Tým, že sme takto ďaleko vopred, si musíme dávať veľký pozor, aby sme v rozhovoroch neprezradili niečo, čo ešte diváci nevideli.
Ako riešite tvorivé konflikty? Kto má posledné slovo pri rozhodovaní, čo bude ďalej s postavami?
Každý v autorskom tíme má nejakú úlohu a pri kompetenciách funguje určitá hierarchia. Máme scenáristov, hlavných scenáristov, dialogistov, editorov, sú medzi nimi seniori aj juniori, je to pestré. Ja som na začiatku a potom na konci celého procesu. Hádky v tvorbe sú prirodzené – niekedy aj poriadne vášnivé, lebo každý z tímu do práce vkladá seba, svoju energiu, svoj život.
Keď sa nevieme zhodnúť, posledné slovo mám ja, pretože nesiem zodpovednosť voči vedeniu. Hlavné dejové línie aj linkovanie celej série konzultujem a predkladám na schválenie Saši Dubovskej, riaditeľke Centra výroby. Za ňou chodím aj vtedy, keď si nie som istá, alebo keď potrebujem ďalší pohľad. Takže, vlastne, ona má posledné slovo, ako to všetko bude vyzerať. (smiech) Tých kontrolných úrovní je, samozrejme, viac – nie je to tak, že by si niekto z vedenia zapol seriál a bol prekvapený, čo sa tam deje.
Ak je niečo úspešné, je to náš spoločný úspech, autorov, ľudí z produkcie. A keď niečo nevyjde, tak je to „prúser“ nás všetkých, lebo to prešlo cez všetky úrovne.
Stalo sa niekedy, že nejaká postava mala byť len epizódna, ale napokon divákov tak zaujala, že dostala väčší priestor?
Veľmi často sa to nestáva, ale v Dunaji sa nám to prihodilo s Barborkou Chlebcovou, ktorá stvárňuje ľudáčku Terezu. Pôvodne mala mať menší priestor, ale ona sa tej svojej úlohy zhostila tak bravúrne a priniesla tam taký zvláštny typ komiky, ktorý v tej ťažobe dobre funguje, napriek tomu, že je to veľmi nesympatická osoba.
Sľub odhaľuje tajomstvá zákulisia: Pozrite si exkluzívnu galériu z nakrúcania a ateliérov
A v Sľube bude Hanúsková (Gabika Dzuríková) aj v druhej sérii stále taká negatívna postava?
Hoci už diváci zistili, že bola taká zlá a zákerná preto, lebo jej v mladosti ublížili, nezmení sa úplne. Bude možno o čosi ľudskejšia a bude si hľadať cestu k svojej dcére, ale stále to bude prísna a rázna komunistka. Vždy hovorím, že nechcem postavy deliť na dobré a zlé. Podľa mňa existujú len ľudia, ktorí sú nešťastní – a z toho pramení aj ich zlo. To sa napríklad týka aj Roháča (Peter Nádasdi). V druhej sérii zistíme, aký je jeho príbeh.
Zomrie niekto aj v Sľube?
Myslím si, že smrť by mala byť prirodzenou súčasťou seriálového sveta, rovnako ako je súčasťou bežného života.
Čo je pri Sľube najväčšou scenáristickou výzvou?
To, že je to denný seriál, ale my ho tak vôbec nepíšeme. Namiesto lineárnych liniek, ktoré idú paralelne vedľa seba v každej časti, sa nám všetky príbehy prepletajú. Všetky rodiny sú nejakým spôsobom prepojené a interagujú. To si vyžaduje veľké sústredenie, aby všetko fungovalo a nič nám neuniklo. Navyše sa Sľub vysiela päťkrát do týždňa a vyrába sa ešte rýchlejšie než Dunaj.
Čo je pre vás pri scenáristike najnáročnejšie a čo vás najviac baví?
Najťažšie je vytvoriť zaujímavý príbeh bez toho, aby sme ho „zvonku“ umelo dramatizovali. V Sľube neustále nabádam scenáristov, aby hľadali konflikty vo vnútri – v rodinách, v každodenných situáciách pri raňajkách, obedoch, večeriach. Aby to neboli stále klasické situácie, že niekto príde zvonka, niekto otehotnie alebo stratí pamäť.
Nájsť ten dramatický či komický moment v bežnom živote je nesmierne náročné, ale keď to vyjde, o to viac to na divákov funguje – pretože také situácie zažívajú aj u seba doma.
Ako scenáristov obmedzujú rozpočty na jednotlivé projekty?
Máme stanovené produkčné limity – napríklad počet exteriérov, postáv, veľkých scén ako svadby či oslavy. Tie si nemôžeme dovoliť v každej druhej časti. Toto si strážime a už pri vymýšľaní príbehov preto zvažujeme aj realizovateľnosť. A, samozrejme, herci majú aj iné záväzky – niekedy odídu do Let's Dance, z čoho sa tešíme, ale musíme to premietnuť do scenárov.
Koordinovať to všetko nie je jednoduché. Ale keď si potom pozriem jednotlivé epizódy a vidím čísla sledovanosti, hovorím si: popri tom všetkom, aké máme limity a zadania, sa nám podarilo niečo naozaj dobré. A vtedy som na náš tím veľmi hrdá.
Ako vnímate negatívnu kritiku od divákov?
Snažím sa ju selektovať. Vždy po piatich-desiatich dieloch sledujem, či divákov príbeh stále baví a či niekam nevybočil. Píšeme pre divákov, nie pre seba. Ak by sme písali len pre seba, stratíme ich. Jasné, treba ich počúvať, no nie sa nimi úplne riadiť a nechať sa ovládnuť. Niekedy ich rozrušíme, inokedy nahneváme – a to je v poriadku. Ale keď niekde viackrát zaznie veta „už to nie je to, čo bývalo“, spozorniem. Ak by sa to opakovalo, viem, že sme na zlej ceste.
Neprezradíte ani rodine, čo sa bude diať?
Nie, ani mojej mame. (úsmev) Bola na mňa veľmi nahnevaná, keď zomrela Marína (Anna Magdaléna Hroboňová). Pýtala sa ma, či sa jej niečo stane, a ja som povedala, že nie. A potom zomrela. Chcela som, aby si to pozrela a prežila ten moment ako každý iný divák. Sú veci, ktoré sú natoľko prekvapivé, že by bola škoda, keby ich niekto prezradil vopred. Hoci – na sociálnych sieťach sa tomu nie vždy dá zabrániť.
Čo nám už môžete prezradiť o nových sériách Dunaja a Sľubu?
Za mňa osobne môžem povedať, že jesenná séria Dunaja je zatiaľ tá najlepšia, akú sme napísali. Pri druhej sérii Sľubu sme už poznali hercov a vedeli sme, kto ako svoju postavu uchopil. A neuveriteľné je, koľko nám chodí ohlasov. Nie v štýle „páči sa mi – nepáči sa mi“, ale skutočných osobných príbehov z osemdesiatych rokov, ktoré môžeme využiť.
Napríklad nám napísala diváčka, že jej brat emigroval, a oni vyšli hore na Devín a kývali si – on už z druhého brehu, oni z nášho. Zdola na nich vojaci mierili so samopalmi, ale nemohli im nič spraviť, lebo len mávali. A takéto silné príbehy nám diváci ponúkajú – je to pre nás veľká česť a zároveň veľká zodpovednosť.
