Sobotná šnúra winnetouoviek na STVR pokračuje, nesmrteľní hrdinovia majú stále svojich divákov.
Keď sa povie indiánsky náčelník, mnoho ľudí si vybaví vysokého, charizmatického muža s prenikavým pohľadom – Gojka Mitiča. Narodil sa v roku 1940 v malej srbskej dedinke Strojkovce a pôvodne mal úplne iné plány. Vyštudoval telesnú výchovu v Belehrade a chcel sa stať učiteľom telocviku. Jeho športová kondícia a odvaha ho však priviedli pred kameru – najprv ako komparzistu a kaskadéra v koprodukčných filmoch, ktoré sa začiatkom 60. rokov nakrúcali v Juhoslávii. Objavil sa aj v slávnych mayovkách – Winnetou I. (1963), Winnetou II. (1964), Winnetou III. (1965) či vo filme Old Shatterhand (1964), kde stál po boku legendárneho Pierra Bricea a Lexa Barkera. Väčšiu úlohu dostal v snímke Medzi supmi (1964).
Zlom prišiel v roku 1966, keď český režisér Josef Mach obsadil mladého Srba do hlavnej úlohy indiánskeho náčelníka Tokei-ihta vo filme Synovia Veľkej medvedice, ktorý vznikol v štúdiu DEFA v bývalej NDR. Film mal obrovský úspech, v kinách ho videlo viac než deväť miliónov divákov a z Mitiča sa zo dňa na deň stal idol. Odvtedy ho označovali za "najslávnejšieho Indiána východu" či dokonca za "Winnetoua Východu".
Stala sa prvou a jedinou nemeckou Bond-girl. Ale predtým milovala Winnetoua
Nasledovala celá séria východonemeckých indiánok – Náčelník Veľký had (1967), Zlato v Black Hills (1968), Bieli vlci (1969), Statočný Osceola (1971), Apači (1973), Pokrvní bratia (1975) a mnohé ďalšie. Každý rok nový film, vždy nový hrdinský náčelník, ktorý bojoval za spravodlivosť a slobodu.
Zaujímavosťou je, že viaceré z týchto filmov sa nakrúcali priamo na Slovensku. Tatry a iné slovenské lokality poslúžili tvorcom ako náhrada za americký Divoký západ. Napríklad Náčelník Veľký had (1967) sa nakrúcal na Štrbskom Plese a pri Sliezskom dome vo Vysokých Tatrách. Scény z iných filmov vznikali aj v Slovenskom raji, v Demänovskej doline, na Liptovskej Mare či v okolí Dobšinskej ľadovej jaskyne.
Mitič bol známy tým, že všetky kaskadérske kúsky robil sám – či už išlo o jazdu na divokom koni, skoky do vody alebo lezenie po skalách. Koňom rozumel od detstva a pred kamerou pôsobil absolútne prirodzene. Možno aj preto si diváci jeho hrdinov tak zamilovali – vyžarovala z neho nielen fyzická sila, ale aj charizma.
Kuriózne je, že postavu Winnetoua, s ktorou ho často porovnávali, vo filmoch nikdy nestvárnil. K nej sa dostal až oveľa neskôr – v roku 1992, keď prevzal po Pierrovi Briceovi úlohu Winnetoua na javisku v nemeckom mestečku Bad Segeberg. V rámci každoročných "Hier Karla Maya" ju tam hral vyše tisíckrát a publikum ho prijalo s obrovským nadšením. Sám Mitič k tomu povedal, že hoci je Winnetou iba postava z fantázie, predstavuje dôležitý symbol priateľstva, porozumenia a tolerancie.
Za svoju prácu získal množstvo ocenení. V roku 2020 bol ocenený talianskou filmovou kritikou cenou „Premio Bacco“, ktorá mu bola odovzdaná počas festivalu Berlinale. V roku 2019 získal od Nadácie DEFA cenu za celoživotné filmové dielo, ktorú mu slávnostne odovzdali v decembri toho istého roku.
Gojko Mitič, ktorý žije v Nemecku, v júni oslávil 85 rokov a z času na čas sa objaví aj pred objektívmi tamojších médií. Pred rokom, v nemeckom kúpeľnom mestečku Rathen, odhalili nový "DEFA indiánsky chodník" a pamätnú tabuľu. Miesto nebolo zvolené náhodne – práve tu sa v roku 1966 nakrúcala záverečná scéna legendárneho filmu Synovia Veľkej medvedice, ktorý odštartoval Mitičovu hviezdnu kariéru.
