Odchádzajúci redaktor RTVS: S výrokmi šéfa spravodajstva sa neviem stotožniť

„RTVS nefunguje pod Rezníkom ako v 90. rokoch, ale o niečo sofistikovanejšie, keď sa šéfovia snažia redaktorov usmerňovať pasívne-agresívnou komunikáciou,“ hovorí Michal Katuška, ktorý z RTVS odchádza po vyše deviatich rokoch. Vo verejnoprávnom médiu stál aj na čele zamestnaneckých odborov. 

Čo z posledného diania v RTVS vás donútilo podať výpoveď?

Bezprostredne posledná kvapka pre mňa bola, keď riaditeľ spravodajstva (Vahram Chuguryan, pozn. Mediálne.sk) na televíznej porade označil novinárov z viacerých médií, ktorí majú prístup do Kočnerovej knižnice a ktorých považujem za jedných z najlepších v krajine, za akúsi „skupinku“ a tvrdil, že sú napojení na pochybné financovanie. Vytváral tak dojem, že nie je možné veriť novinárom en bloc a že všetko je spochybniteľné, pravda neexistuje a za všetkým treba hľadať konšpirácie. Nebol som síce osobne na tej porade, ale overil som si u viacerých kolegov, či to v tomto duchu odznelo. Pod takýto postoj riaditeľa spravodajstva sa neviem podpísať, nedokážem sa s tým stotožniť, preto odchádzam.

V. Chuguyran mal redaktorom povedať, že keď nevedia, kto týchto novinárov platí, majú si to vygoogliť.

Ako hovorím, nebol som na tej porade, čiže presné formulácie neviem. Ale kolegovia potvrdili to, o čom informovali aj niektoré médiá, teda, že tam toto odznelo. Tým pán Chuguryan argumentoval, prečo treba pristupovať s rezervou k zverejneným informáciám o Andrejovi Dankovi. Lebo ich šíri „skupinka“ novinárov, ktorá má prístup k týmto zdrojom a sú podľa neho niekým platení...

Ako sa v rozhlase stopli reportáže o komunikácii Andreja Danka a Aleny Zsuzsovej, téme, ktorou správy otvárali ostatné slovenské médiá?

V utorok podvečer som moderoval Rádiožurnál, napísal som hedlajn, ktorý odznel ako prvý k tejto téme v našom vysielaní. Chcel som, aby aj príspevok zaznel potom ako prvý, ale išiel až štvrtý v poradí. Predtým bol pripravený blok reportáží o autodopravcoch. Bolo by to teoreticky v poriadku, napokon vždy je v hre redakčná úvaha, za mňa je to však diskutabilné. V správach o 22:00 potom nešla širšia verzia správy, aj keď bola pripravená. Tam bola polemika o tom, či reportáž vysielať, lebo obsahovala pasáže nahrávky rozhovoru Danka a Zsuszovej. Ale primárnym problémom za mňa bolo najmä to, že na druhý deň o siedmej ráno v najpočúvanejších rozhlasových správach nebola o tejto téme žiadna zmienka. To považujem za zlyhanie.

Kto o tom rozhodol?

Za vysielanie je vždy zodpovedný vedúci vydania, čiastočne moderátor a v prvom rade šéfdramaturg a nad ním riaditeľ spravodajstva. Ja som pri tom nebol, takže neviem menovite, ani nechcem konšpirovať, aký tam bol presne postup. Nie je to asi ani dôležité. Podstatné je, že koncesionár, ktorý si za naše vysielanie platí, sa ráno nedozvedel jednu z aktualít, ktorú mal dostať.

Ako ste to riešili v rámci tímu?

Chceli sme vysvetlenie, riešili to aj kolegovia v televízii, kde bolo informovanie o rovnakej téme tiež problematické, aj keď trochu iným spôsobom. Všeobecný argument vedenia bol, že táto téma je bulvárneho charakteru, a preto o nej nie je možné informovať. Z môjho pohľadu nahrávka v éteri mala byť, sú minimálne dva dôvody, prečo to bolo vo verejnom záujme –