Dohoda medzi vydavateľmi a autormi návrhu nového tlačového zákona z ministerstva kultúry sa nečrtá ani po minulotýždňovom predložení úprav. Rezort po tlaku brandže a viacerých zahraničných organizácií navrhol vyhodiť z normy ustanovenia o článkoch šíriacich nenávisť, podporovanie vojny či konzumácie drog, za ktoré mohlo ministerstvo noviny svojvoľne pokutovať. Zákon však ide do Národnej rady SR so sporným právom na odpoveď, ktoré sa vydavateľom ani po miernych modifikáciách nepáči. Aj keď ministerstvo kultúry pristúpilo na určité zmeny, výsledná podoba normy môže vyzerať akokoľvek. Premiér Robert Fico ešte začiatkom marca povedal, že zákon je už v rukách poslancov, „nie je v rukách vlády“.
Kozmeticky. Rezort kultúry po negatívnom ohlase organizácií ako OBSE či Freedom House síce prisľúbil, že si nad zákon ešte sadne, veľa však nakoniec nemenil. V novinách či tlačových agentúrach spomenuté subjekty majú mať naďalej právo na zverejnenie svojej reakcie, ak si myslia, že tlač sa dotkla ich cti, dôstojnosti, súkromia, povesti či dobrého mena. Úradníci z ministerstva len doplnili, že úlohou odpovede je „poprieť, doplniť, spresniť alebo vysvetliť“ sporné skutkové tvrdenia v článkoch.
Šéf Združenia vydavateľov periodickej tlače Miloš Nemeček pre agentúru SITA povedal, že aj táto podoba práva na odpoveď zostáva „neprijateľná a vágna“. Podľa tejto definície sa totiž každý môže dožadovať zverejnenia odpovede aj v tom prípade, ak noviny zverejnili pravdivé informácie, no spomenuté fyzické či právnické osoby sa cítia akýmkoľvek spôsobom dotknuté. „Vytvára sa neobyčajne široký priestor na zneužívanie práva na opravu i práva na odpoveď, čo je v príkrom rozpore s filozofiou moderného a demokratického tlačového zákonodarstva,“ dodal pre TASR M. Nemeček.
Hrušky s jablkami. Ministerstvo kultúry si je isté svojou verziou práva na odpoveď, odvolávajúc sa na dávne rozhodnutie nemeckého Spolkového ústavného súdu. Keď pracovník OBSE Miklós Haraszti začiatkom roka kritizoval návrh tlačového zákona aj v súvislosti s právom na odpoveď, rezort kultúry v tlačovom vyhlásení argumentoval práve nálezom nemeckého súdu: „Podľa neho je nepodstatná pravdivosť alebo nesprávnosť skutkového tvrdenia. Právo na odpoveď je možné aj pri pravdivých skutkových tvrdeniach. Spolkový ústavný súd sa domnieva, že pri práve na odpoveď ide o umožnenie práva dotknutého vyjadriť sa k verejnosti, ktorej bolo určené aj pôvodné tvrdenie, a to nezávisle od objektívnej pravdy.“
Spomínaný nález nemeckého ústavného súdu z roku 1983 v jednej časti spomína, že právo na odpoveď je prostriedok na ústavne garantovanú ochranu osobnosti, ktoré funguje ako prostriedok proti vplyvu médií na súkromie bez možnosti reakcie. Podľa sudcov má právo na odpoveď garantovať možnosť reakcie na rovnakom mieste a s rovnakou publicitou bez väčšieho zdržania, ktoré so sebou prinášajú občiansko či trestnoprávne spory.
Ministerstvo zdôvodňuje existenciu svojej verzie práva na odpoveď jednou vetou vytrhnutou z kontextu. Rozhodnutie nemeckého súdu sa totiž vôbec netýkalo práva na odpoveď ako takého, ale spornej dvojtýždňovej lehoty na zaslanie žiadosti o odpoveď. Súd dal v osemdesiatych rokoch za pravdu tureckému občianskemu združeniu, ktoré sa domáhalo zverejnenia reakcie na televízny príspevok, nestihlo však dodržať zákonnú lehotu. Ústavní sudcovia vyhoveli organizácii argumentujúc, že lehota na zaslanie žiadosti o odpoveď musí byť primeraná. Dva týždne nemusia stačiť na to, aby si dotknutá strana príspevok vôbec všimla a prípadne konzultovala ďalší postup s právnikom.
Právny odbor ministerstva kultúry si rozhodnutie, ktoré sa citovalo v tlačovej správe, prečítal až potom, čo si ho TREND vypýtal. Interpretácia rozsudku bola spomenutá v jednom odbornom článku, rezort ho odtiaľ prebral "v dôvere, že nemeckí vedeckí pracovníci si dobre prezrú nálezy nemeckého ústavného súd." Keď si právny odbor nález nakoniec prečítal, zistil, že sa predsa len týka niečoho iného.
Relevantnejšie rozhodnutie vydal nemecký ústavný súd koncom minulého roka, keď dal v spore o zverejnenie odpovede za pravdu magazínu Spiegel. Sudcovia dospeli k názoru, že dotknuté subjekty nemajú automaticky právo na publikovanie reakcie, ak si myslia, že článok môže vyznieť v ich neprospech.
Rezort kultúry tento rozsudok využíva len na podporu svojej argumentácie, že odpoveď je možné zverejniť nielen v prípade chybných informácií, ale aj pri pravdivých tvrdeniach. Hlavný spor pri práve na odpoveď sa pritom týka najmä toho, že noviny nemajú mať povinnosť publikovať informácie, kedykoľvek si "dotknuté" subjekty zmyslia, že sa niekto dotkol ich dôstojnosti, cti, súkromia, povesti či dobrého mena.
