Redakcia oslovila exprezidenta s otázkami, na čo kancelária slúži, akým témam sa chce venovať či prečo kancelária nie je označená.

Odpovede nedostala, redakcia sa ani nedopátrala ku kontaktným údajom. Ochrankár exprezidenta novinárovi denníka nakoniec uviedol, že I. Gašparovič nemá záujem hovoriť na tieto témy.

Denník Sme sa od kancelárie prezidenta Andreja Kisku dozvedel, že táto za priestory s rozlohou 75 metrov štvorcových platí okolo 2 500 eur ročne, pričom náklady uhradil sám I. Gašparovič.

To redaktorov Sme neuspokojilo a chceli sa dostať priamo k expolitikovi, ktorý mal voči Sme v minulosti vyhranený postoj.

Redaktor Sme si tak vymyslel dôvod stretnutia – hoci vystupoval pod vlastným menom, exprezidenta akože žiadal o pomoc vyriešiť reštitučný spor jeho starých rodičov. I. Gašparovič človeka prijal a novinár odhalil svojho zamestnávateľa až priamo na mieste. Exprezidenta to nahnevalo, redaktora označil za chrapúňa a následne tvrdil, že ak by sa bol predstavil, údajne by s ním hovoril. Aj keď ochrankár tvrdil opak.

Len keď sa nedá ináč

Postup novinára bol z pohľadu novinárskej etiky minimálne na hrane. Žurnalisti by respondentom pri zisťovaní informácií vždy mali povedať, pre aké médium pracujú a jasné by malo byť tiež, na aký účel majú byť informácie poskytnuté. Za štandardných okolností je neprípustné až protizákonné aj tajné nahrávanie telefonátov či nakrúcanie videí.

Výnimkou môžu byť situácie, keď sa informácie nedajú iným spôsobom získať a ide o skutočnosti, ktoré sú vo verejnom záujme.

Aj v etickom kódexe denníka Sme sa píše:

„Pokiaľ nie je pre získanie informácie nevyhnutné zatajiť svoju identitu alebo príslušnosť k denníku Sme, pracovník sa musí pred začiatkom rozhovoru jasne predstaviť ako pracovník denníka Sme a v prípade nahrávania protistranu upozorniť na to, že konverzáciu budú nahrávať. V prípade aktívnych politikov a osôb, ktoré majú komunikáciu s novinármi vo svojej pracovnej náplni, stačí, ak sa redaktor jasne predstaví ako redaktor denníka Sme.“

K tomu v prípade prípravy článku o kancelárii prezidenta nedošlo, redaktor svoju príslušnosť k Sme cielene utajil a hoci sa predstavil pod vlastným menom, v podstate klamal aj o svojej identite vymysleným príbehom o starých rodičoch.

Čo sa vlastne dozvedeli

Denník sa bežným spôsobom dopátral k informáciám o podmienkach prenájmu. Redakcia Sme svoj následný „špiónsky“ postup obhajuje tým, že „otázky, ako má fungovať kancelária, na ktorú neexistujú žiadne oficiálne kontaktné informácie, nám mohol zodpovedať len samotný exprezident,“ uviedol pre Mediálne.sk vedúci domáceho spravodajstva v Sme Marek Chorvatovič.

Ako dodal, postup novinára v Sme nepovažujú za porušenie kódexu, pretože k stretnutiu pod falošným zámerom sa uchýlili po vyčerpaní štandardných novinárskych postupov a novinár sa na mieste odhalil.

„Vďaka tomu sme sa dozvedeli, že exprezident sa s bežným občanom bol ochotný stretnúť,“ odpovedal M. Chorvatovič na otázku, k akým informáciám sa Sme vlastne dopátralo uvedeným postupom. Prezident totiž na žiadnu otázku redaktora podľa článku neodpovedal a viedol iba monológ.

Sme zároveň článok nadpisom „Gašparovič novinárovi: Ste chrapúň“ postavilo na konflikte s redaktorom, pričom problematický vzťah politika ku kritickým médiám bol aj predtým verejne známy. „Informáciu, že s nami nekomunikuje, sme (...) nehľadali,“ tvrdí M. Chorvatovič.

Na otázku, či je z pohľadu novinárskej etiky prípustné, aby sa novinári pod falošnou zámienkou „prepašovali“ k respondentom, ktorí odmietajú komunikovať, M. Chorvatovič dodal: „Nepovažujeme to za prípustné, aby sme sa ‚prepašovali‘ kamkoľvek. Exprezident je však pre nás verejne činnou osobou a nepovažujeme túto osobu a priestory, ktoré využíva, za súkromné.“

I. Gašparovič ešte za svojho prezidentského pôsobenia selektoval novinárov a to dokonca na oficiálnych akciách. Napríklad v roku 2009 reportérku TV Joj Janu Krescanko Dibákovú nevpustili do Prezidentského paláca na výmenu ministrov zahraničných vecí. Išlo o reakciu na to, že novinárka predtým pripravila príspevok o Gašparovičových brbtoch.