V nevyhnutných prípadoch môže spoluprácu tajnej služby s novinármi odobriť predseda vlády. V prípade civilnej tajnej služby musí takúto výnimku premiér oznámiť aj parlamentnému výboru na kontrolu SIS.
Pripravovaný zákon o spravodajských službách by mohol tieto obmedzenia pri verbovaní novinárov úplne strieť. Zákon má minister vnútra Robert Kaliňák (Smer-SD) zverejniť už na jeseň, Mediálne.sk má jeho 59-stranový návrh k dispozícii.
Tajná služba by podľa neho mohla spolupracovať s novinármi bez súhlasu predsedu vlády a bez vedomia kontrolného výboru v parlamente, pokiaľ by išlo „o zabezpečovanie informácií zo zahraničných zdrojov alebo ak ide o spravodajskú činnosť zameranú na terorizmus a trestnú činnosť ohrozujúcu základy a bezpečnosť Slovenskej republiky.“
Bez akýchkoľvek obmedzení by tak mohla tajná služba verbovať novinárov, ktorí robia korešpondentov zo zahraničia. Pri najímaní ľudí z domácich redakcií by zas premiéra mohla obísť. Tajným by na to stačila zámienka, že cez reportérov potrebujú získať informácie o zločinoch, ktoré ohrozujú „základy a bezpečnosť“ Slovenska.
Lintner: Novinár musí vedieť odolať
Bývalý riaditeľ českej Vojenskej spravodajskej služby Andor Šándor takýto návrh chápe. „Styky s korešpondentmi redakcií pri rôznych zahraničných inštitúciách môžu byť pre tajnú službu spravodajsky zaujímavé,“ vysvetľuje. Napríklad preto, že korešpondenti môžu viesť s predstaviteľmi medzinárodných inštitúcií neformálne debaty.
Odborník na médiá a vysokoškolský pedagóg, pracujúci v softvérovej firme, Branislav Ondrášik vraví, že takýto návrh ide proti verejnému záujmu transparentnej a dôveryhodnej žurnalistiky. Zdôrazňuje, že aj korešpondenti majú prístup do domácej redakcie a tak hrozí riziko, že by ich mohli zneužívať, keby pre SIS pracovali.
„Informátor tajnej služby v redakcii ide aj proti zásadám novinárskej etiky, keďže zneužíva dôveru voči zdrojom, kolegom a čitateľom, divákom, poslucháčom a verejnosti ako takej,“ dodal B. Ondrášik. Radšej by posilnil inštitúty, ktoré môžu dôveryhodnosti médií pomôcť, ako sú ochrana novinárskeho zdroja či redakčné tajomstvo.
Bývalý politik a novinár Ľubomír Lintner síce chápe pohnútky, prečo by tajná služba rada nadviazala styky s korešpondentmi, no s takouto spoluprácou tiež nesúhlasí. „Nie, novinári by mali mať takú vnútornú odolnosť, aby takýmto ponukám odolali. Mentálne aj charakterovo,“ vraví Ľ. Lintner. Obáva sa, že pri mzdovej politike slovenských redakcií to môže byť problém. Ľ. Lintner patril medzi štyroch poslancov, ktorí v roku 2004 SIS zakázali najímať si novinárov.
Poslanec SaS a bývalý minister obrany Ľubomír Galko s návrhom nesúhlasí, pretože by narušil dôveru medzi novinármi a ich zdrojmi, medzi ktoré často patria aj politici. „Zrazu by sa zúžili debaty medzi politikmi a novinármi na nevyhnutné minimum, pretože by nevedeli, komu môžu a komu nemôžu dôverovať,“ vraví Ľ. Galko.
Nájdu si aj iné cesty
Návrh spomínaného zákona vypracovala SIS v spolupráci s vojenskou tajnou službami. Ich prvotná predstava bola, že nové pravidlá na najímanie novinárov začnú platiť od 1. januára 2015, ale reálnejšia je skôr polovica budúceho roka alebo až január 2016. Ministerstvo vnútra totiž už niekoľkokrát posunulo termín, kedy zverejní zákon na pripomienkovanie.
Zo slov hovorcu SIS Branislava Zvaru možno usúdiť, že tajná služba na spolupráci s korešpondentmi nakoniec vôbec nemusí trvať. „Súčasný zákon je pre efektívne fungovanie SIS postačujúci,“ tvrdí B. Zvara. Tajní vraj vôbec nemajú problém s tým, že najatie novinára je podmienené súhlasom premiéra.
Ľ. Lintner vraví, že zákaz najímania novinárov z roku 2004 v súčasnosti funguje už len naoko, pretože vôbec nevypovedá o tom, ako tajná služba využíva médiá. O stave redakcie zistia tajní viac, keď rozpracujú hospodárske výsledky médií a ich majiteľov, vyplýva z jeho slov.
„Tajné služby nepotrebujú na ovplyvňovanie verejnej mienky verbovať novinárov, stačí im ponúknuť do médií informáciu, ktorá sa na prvý pohľad javí zaujímavá a súčasný stav z pohľadu vlastníctva médií a personálnej kvality zloženia redakčných tímov umožní potrebnú informáciu dostať na verejnosť vo forme, ako tajné služby potrebujú,“ vraví Ľ. Lintner, ktorý v minulosti pracoval ako zástupca šéfredaktora Sme či vedúci spravodajstva televízie Markíza.
Tajné služby navyše pravidelne sledujú komunikáciu novinárov. Ukázalo sa to napríklad v prípade odpočúvania rozhovorov novinárky denníka Pravda Vandy Vavrovej s R. Kaliňákom alebo bývalého šéfa Ta3 Michala Gučíka v roku 2011. Nedávno zas na blogoch Pravda.sk boli zverejnené e-maily medzi Gáborom Grendelom (Nova) a viacerými novinármi denníka Sme.
Momentálne v redakciách podľa oficiálnych čísiel nepracuje novinár, ktorý by popri tom donášal informácie aj SIS. Od roku 2004 totiž premiéri nedali ani raz výnimku zo zákazu najímania novinárov, na žiadosť Mediálne.sk to potvrdil parlamentný výbor na kontrolu civilnej tajnej služby (viď rámik nižšie).
Tajné služby sa môžu do médií infiltrovať aj iným spôsobom. V skutočnosti totiž tajná služba zákazom z roku 2004 neprišla o legálnu cestu, ako prenikať do redakcií. Zákon vyslovene hovorí, že dôstojníci SIS sa môžu zamestnať napríklad aj v médiách, pokiaľ to robia pod falošnými dokladmi a s vymysleným životným príbehom.
Samozrejme, takýto postup je pre tajnú službu nákladný. Kým pri verbovaní by ihneď získala skúseného novinára s väzbami na zdroje a kolegov, pri zamestnávaní vlastného dôstojníka musí investovať peniaze a čas, aby sa dostal do vybranej redakcie a získal si tam dôveru, a to všetko s neistým výsledkom.
O tom, či vôbec a ako často tajná služba využíva toto oprávnenie, nevedie kontrolný výbor v parlamentne žiadne štatistiky. Hovorca SIS B. Zvara na otázku, koľko príslušníkov SIS pracuje momentálne v médiách pod vymyslenou identitou, odpísal: „Na otázku nemôžeme odpovedať priamo, nakoľko by sme mohli porušiť zákon, ale z našej predchádzajú odpovede ste, predpokladáme, vyrozumeli, že tieto právomoci v súčasnosti SIS nepotrebuje využívať.“
V Nemecku a Česku môžu verbovať bez obmedzení
B. Zvara vysvetľuje, že pri písaní paragrafu o spolupráci s korešpondentmi redakcií vychádzali „zo štandardov partnerských spravodajských služieb.“ Mediálne.sk sa preto pozrelo, ako upravujú vzťahy novinárov s tajnými službami zákony v Česku, Nemecku a Poľsku.
V Česku a Nemecku skutočne nemajú žiadne limity. „Podrobnosti o našej práci nekomentujeme,“ reagovala hovorkyňa nemeckej Federálnej informačnej služby (BND) Larissa Marks na otázku, či majú aspoň vnútorné pravidlá o spolupráci s novinármi.
V Poľsku zas majú rovnaký zákon ako u nás. „Zákon z 24. mája 2002 zakazuje tajnú spoluprácu s novinármi,“ povedal hovorca poľskej Agentúry pre vnútornú bezpečnosť (ABW) Maciej Karczyński. Pri bližšom pohľade na tento zákon vidieť, že poľská tajná služba si síce nemôže najímať novinárov ako agentov, ale podobne ako na Slovensku môžu jej vlastní dôstojníci prenikať do redakcií.
A. Šándor vraví, že v dobre fungujúcej demokracii s funkčnou kontrolou tajných služieb netreba robiť zo spolupráce tajných služieb s novinármi strašiaka. „Pokiaľ teda ide o spravodajskú činnosť, tak v tom nevidím problém, naopak, pokiaľ by išlo o ovplyvňovanie verejnej mienky, tak to je už otázka zákona, morálky a etiky,“ tvrdí A. Šándor.
Novinári podľa A. Šándora vedia byť cenným zdrojom informácií pre spravodajské služby: „Majú vybudovanú sieť informátorov a nie je žiadnym tajomstvom, že niektoré redakcie majú vlastný rozpočet, z ktorého ich platia, preto je záujem tajných služieb o novinárov prirodzený.“
A. Šándor si nemyslí, že odhaľovanie zdrojov cez odpočúvanie telefónov, e-mailov alebo sledovanie stretnutí novinára by bolo účinnejšie ako ich verbovanie. „Na všetky tieto veci potrebujete súhlas súdu, ktorý nedostanete len tak,“ tvrdí bývalý šéf vojenských tajných v Česku.
SIS si oficiálne nenajíma žiadneho novinára
Civilná tajná služba ani raz nežiadala premiéra o schválenie spolupráce s novinármi. Vojenskí tajní o číslach mlčia
Slovenská informačná služba (SIS) si za posledných deväť rokov nenajala na prácu žiadneho novinára. Žiaden z vládnucich premiérov jej totiž počas tohto obdobia neudelili výnimku zo zákona, ktorý tajným od mája 2004 zakazuje verbovať novinárov a ľudí z médií na tajnú spoluprácu, napríklad ako informátorov.
„Od roku 2005 do roku 2014 nám bolo doručené jedno oznámenie o udelení výnimky, a to v roku 2008, pričom nešlo o novinára a ani inú osobu so vzťahom k médiám,“ zverejnil na základne žiadosti o poskytnutie informácií parlamentný výbor na kontrolu tajnej služby.
Výnimky pre SIS udeľuje predseda vlády, ale musí ich oznámiť aj kontrolnému výboru s pätnástimi poslancami. Informáciu o ich počte teraz na žiadosť Mediálne.sk zverejnil vôbec prvýkrát.
Spomínanú výnimku udelil Robert Fico (Smer-SD), ktorý bol v roku 2008 úradujúcim premiérom. Parlamentný výbor podrobnosti jeho rozhodnutia nezverejnil s odkazom na ochranu utajovaných informácií. Z vysvetlenia kontrolného výboru sa dá usúdiť, že SIS si vtedy pravdepodobne najímala policajta alebo dôstojníka väzenskej stráže. Ani oni totiž nesmú pre SIS robiť agentov bez súhlasu predsedu vlády.
Zákaz najímať novinárov má aj vojenská tajná služba, no jej súčasný riaditeľ Ľubomír Skuhra odmietol zverejniť, koľkokrát dostala výnimku. Odvolal sa na ochranu utajovaných informácií. Na rozdiel od najímania novinárov civilnou rozviedkou, pri vojenských tajných zákon nevyžaduje, aby výnimku hlásili aj parlamentnému výboru na ich kontrolu.
Bývalý novinár a dôstojník SIS Peter Tóth vo svojej knihe Krycie meno Bežec spomína, že pre tajnú službu po roku 1996 pracovali viacerí novinári. Žiadneho z nich nemenuje, opisuje ich všeobecne („pracovala najprv v rádiu, potom v bulvárnom denníku“ alebo „bol redaktorom istého denníka“). Podľa P. Tótha mali títo novinári robiť pre SIS len ako agenti, teda ako spolupracovníci, ktorí dobrovoľne a utajene poskytovali službe pomoc.
Poslanci Pavol Minárik, Jozef Šimko (obaja KDH), Gyula Bárdos (SMK) a Ľubomír Lintner (ANO) v roku 2004 tvrdili, že SIS mala v redakciách nielen agentov, ale aj priamo svojich dôstojníkov. „V minulosti sa niekoľkokrát stalo, že príslušníci SIS alebo osoby spolupracujúce so SIS zároveň pracovali ako nezávislí novinári,“ odôvodňovali poslanci, prečo SIS zakázali najímať novinárov ako agentov.
Navrh SIS: Spolupraca s novinarmi
