Marián Leško vydal knihu: Chudák každý, kto po nich tú káru bude ťahať ďalej

Vaša najnovšia kniha mapuje politiku samostatného Slovenska. Vznikla pri príležitosti toho, že o chvíľu bude Slovenská republika oslavovať 25 rokov?

Presne tak. Dvadsaťpäť rokov je číslo, kedy sa oplatí pozrieť späť na najdôležitejšie míľniky a poučenia. Jubileum sme využili, aby sme sa zhodnotili všetky etapy od Mečiara až po Fica.

Aké to bolo obdobie?

Je to príbeh zlyhania v príbehu úspechu. Nedá sa poprieť, že Slovensko v roku 2017 je niekde úplne inde ako pred štvrťstoročím. Ale nedá sa poprieť ani to, že do toho stavu sme neprišli priamou cestou, ale prešli sme odbočkami a slepými uličkami. Považujem za veľké šťastie, že sme sa pri toľkých blúdeniach niekam dostali, hoci za cenu veľkých strát a zbytočne vynaložených nákladov. Veľmi nám pomohlo, že sme sa stali členmi NATO a EÚ, ale mali by sme sa z toho poučiť. Keby sme aj ďalej pokračovali takýmto nákladným spôsobom života, spoločnosť by to veľmi energeticky aj mentálne vyčerpalo.

Kniha Mariána Leška Chudák každý, kto po nich tú káru bude ťahať ďalej Zdroj: Premedia

Kniha sa začína mečiarizmom. Stále platí, že išlo o najtemnejšie obdobie v novodobej histórii Slovenska?

Určite áno, formy popierania a pošliapavania demokracie boli najbrutálnejšie, mali najodpornejší charakter. Nič horšie sa odvtedy v slovenskej politike nestalo. Osobne si ale myslím, a čitatelia Trendu si to z mojich článkov mohli odvodiť, že neexistuje principiálny rozdiel medzi obdobím mečiarizmu a ficizmu. Jedno aj druhé je prekročením základných pravidiel demokratického štátu. Veci, ktoré Mečiar urobil v priebehu jednej parlamentnej noci v novembri 1994, rozložil Robert Fico do troch funkčných období. To, čo chcel Mečiar zvládnuť za niekoľko týždňov, aby si podriadil všetky nezávislé kontrolné inštitúcie v štáte, robí Fico trpezlivo, pomaly a premyslene. Využíva svoju parlamentnú väčšinu. Výsledok je ale ten istý, inštitúcie nefungujú, lebo sú zvnútra ovládané straníckou mašinériou a nemôžu plniť úlohy, ktoré by podľa ústavy a zákonov mali.

Roberta Fica, ale v minulosti aj Mečiara, mnohí označovali za talentovaného politika. Dá sa v takých súvislostiach rozprávať o talente?

Je veľký talent, ale len vo svoj vlastný prospech. Ako bohom obdarený komunikátor presne vie, čo na jeho voličskú základňu účinkuje, dokáže udržiavať svoju stranu v základnej programovej a akčnej jednote. Mečiar to nikdy nedokázal, lebo si vládnutím produkoval nepriateľov. Nemal červené svetlo, ktoré by mu zasvietilo, keď konal proti vlastným záujmom. Robert Fico je sofistikovanejší, vyhýba sa všetkému, čo mu môže poškodiť. Je nastavený tak, aby volebný úspech opakoval v takej podobe, ako sa Mečiarovi nepodarilo. Mečiar od roku 1992 len padal, Fico narastal do roku 2012 a začal padať až potom. Ficova krivka ide najskôr hore a potom dole. Ale skôr či neskôr dôjde aj v jeho prípade k opotrebovanosti a k tomu, že sa jeho príťažlivosť a šarm vyčerpá.

Pri Mečiarovi mnohí na začiatku podľahli jeho osobnému čaru, ako novinár ste hneď vedeli, že s ním niečo nie je v poriadku?

Z tohto hľadiska bolo najťažšie obdobie v rokoch 1990 až 1992. Vtedy bol Mečiar dosť nečitateľný a niektoré informácie, ktoré boli relevantné, aby sme mohli posúdiť, aký je politik, sa na verejnosť vôbec nedostali. Niektoré veci sa diali v úzkom kruhu vedenia VPN. Ďalšia vec je, že Mečiar v tom období realizoval základné programové ciele VPN a voči nim sa naozaj nedalo nič namietať, lebo štátoprávne usporiadanie, ktoré by zvýšilo v rámci federácie význam Slovenska či obhajoba jazykového zákona proti návrhu SNS bolo takisto v poriadku. Vladimír Mečiar svojho času hovoril aj to, že najlepším usporiadaním pre Slovákov je federácia.

Mečiar je zakladateľ štátnej korupcie

Kedy ste zistili, že Mečiar nie je demokrat?

Pre mňa bol zlomovým bodom prelom rokov 1991 a 1992, keď bol predsedom slovenskej vlády. Slovenská delegácia vtedy vycestovala do Prahy, aby s českou rokovala o spoločnej pozícii voči federácii. Mečiar povedal svojmu českému kolegovi Pithartovi, že všetko je stratené, lebo Slovenská národná rada ide prijať zákon o nadradenosti národných zákonov nad federálnymi. Pritom nikto nič podobné nepripravil, Mečiar chcel len vytvoriť atmosféru, aby Česi maximálne ustúpili. Uvedomil som si, že ak si politik v pozícii premiéra vyslovene vymýšľa, klame, aby dosiahol svoj cieľ, nie je v poriadku. Taká kolosálna lož uplatnená na najvyššej úrovni verejného života je cesta dopekla. Ak niekto presadzuje ciele patologickými metódami, nemôže byť O.K.

V knihe vravíte, že medzi Mečiarovou a Dzurindovou vládou bola kontinuita. Ako ste to mysleli?

Medzi všetkými vládami je istá nadväznosť. Každá vláda, s výnimkou Radičovej, ktorá tu bola krátko, vypracovala svoj vlastný model štátu, ktorý fungoval na korupčných základoch. Mečiarova vláda ju prevádzkovala predovšetkým pri privatizácii, Dzurindova pri predaji veľkých strategických podnikov, Ficova pri verejnom obstarávaní a pri ovplyvňovaní základných ekonomických funkcií štátu. Ani jedna vláda, ktorá tu bola, nebola vláda, kde by sa korupčný systém objavil ako nejaké potknutie či nehoda na ceste. Každá sa aktívne podieľala na tom, že vznikol systém na korupčných základoch a s korupčnými cieľmi.

Je to základný problém Slovenska?

Naozaj je to základný problém, celá kniha je to tom, kde všade sa ten systém prejavil zvrátene. Samotné základy verejného života boli postavené na chorých pilieroch. Nedá sa oddeliť, že síce tu máme korupciu, ale prijímame protikorupčné zákony. Toto nefunguje. Predstieranie, že sa niečo proti korupcii robí, je len súčasť mimikry.

Ale nie je to tak aj v iných krajinách, sme mierou korupcie naozaj takí výnimoční?

Slovensko je špecifické tým, že korupčný systém padá zhora. Miera korupcie je neporovnateľne závažnejšia ako v iných štátoch. Samozrejme, že aj inde sú tendre, na ktorých sa niekto nabalí. Ale vždy ide o konkrétny prípad, kým na Slovensku funguje korupcia ako plošný systém. Nie je to obmedzené na jeden, dva veľké štátne kšefty, tu sa všetky obchody dejú s tým, že je vopred dané, kto z toho bude profitovať.

Prečo sme takto dopadli? Ťahá sa to už od Mečiara, má teda najväčší podiel?

Mečiar je viac ako zakladateľ štátu zakladateľom štátneho korupčného mechanizmu. On položil základy, ostatní len prišli a osvojili si pravidlo, že výkon štátnej moci nemá za prvoradý cieľ presadzovať veci verejného záujmu, ale ide o to, aby tí, ktorí ovládajú štátne politické rozhodnutia, z nich profitovali. Toto je veľké zakladateľské „dielo“ Vladimíra Mečiara, ktoré sa vinie od vzniku SR až do súčasnosti.

A čo Radičovej vláda?

Každá vláda potrebuje nejaký čas, aby mechanizmus uviedla do pohybu. Radičovej vláda ho nemala, lebo fungovala krátko. Navyše sa do kľúčových funkcií dostali ľudia, ktorí nikdy nepatrili do systému organizovanej korupcie. Osobne si myslím, že Iveta Radičová nebola človekom, ktorý by toto prikrýval a nedajbože organizoval. Preto, ak korupčné prípady vznikali, už nešli z najvyšších miest, ale aspoň o úroveň, dve nižšie.

Kaliňák je Ficov štít

Potom prišiel Fico.

Bezpochyby, je to najväčšia politická ponovembrová figúra. Mečiar bol vo svojej dobe vnímaný dramatickejšie a predstavoval potenciál najväčšej katastrofy pre krajinu. Ale Fico je najdlhšie úradujúcim premiérom na Slovensku a spôsob, akým vládne, nie je pre neho ani zďaleka taký devastačný ako u Mečiara. My si u neho veľmi všímame to, čím sa pre výkon verejnej funkcie diskvalifikuje. Tak sme ako novinári, ktorí sú strážcami pravidiel demokracie, nastavení. Oveľa menej si všímame, prečo napriek tomu, čo všetko robí, má stále vysokú podporu.

Prečo?

Lebo má dar a inštinkt na to, že vie odhadnúť, koho a čím v spoločnosti osloví. V jeho vývoji rozlišujem dve obdobia. Prvé je flašíkovské. Fedor Flašík mal o Ficovi predstavu ako o stredovom politikovi, ktorý nebude ani napravo ani naľavo. Robert Fico podľahol predstave, že Flašík je veľký mág a dokáže z vody urobiť kokakolu. Výsledok volieb v roku 2002 ukázal, že Fico ho preceňoval. Odvtedy prešiel na svoj vlastný grunt a ukázalo sa, že je omnoho lepším politickým stratégom. Našiel si presne svoju voličskú základňu a vie, kedy ponúknuť tému, ktorá ho udrží na vrchole priazne. Samozrejme robí to spôsobom, ktorý pri kritickom pohľade neobstojí, ale na jeho voličov je účinný. Ak to niekto dokáže robiť 15 rokov, tak ide o veľký politický výkon.

Smer utrpel fiasko v župných voľbách, je teda už na zostupe?

Mne sa zdá, že je na zostupnej krivke už dlhšie. Skutočnosť, že Fico nevypočul hlasy podpredsedov a odmietol urobiť zásadné reformy v strane súvisí s jednou vecou. Robert Fico si uvedomuje, že zmeny na úrovni Kaliňáka, Kubánka alebo Zmajkovičovej mu nepomôžu. Jeho prepad už nesúvisí s jednotlivosťami a kauzami, ale je znakom opotrebovanosti Smeru a jeho samotného. Po dlhých rokoch došlo k vyčerpaniu príťažlivosti Smeru ako politickej alternatívy. Fico vie, že bude padať a razantnými zmenami by si veci iba komplikoval. Neviem, akú má stratégiu a ako premýšľa, ale podľa môjho názoru padajúci trend je pre Smer nezastaviteľný. Jednoducho sa jeho príťažlivosť vyčerpala.

Predsa len, tlaky na výmenu ministra vnútra Roberta Kaliňáka sú podľa informácií zvnútra strany už dlho. A drží ho práve Fico. Prečo?

Môj názor je, že si ho drží ako posledný štít. To, čo bol kedysi Lexa pre Mečiara, je Kaliňák pre Fica. Je to jeho posledná ochrana. Keby sa ho zbavil, všetky ďalšie útoky smerujú priamo proti nemu. Kaliňáka bude držať do poslednej chvíle, lebo vie, že po jeho odchode sa sám stane priamym terčom.

Celá história samostatného Slovenska, s výnimkou dvoch rokov Radičovej vlády, je podľa teba poznačená štátnym politickým systémom korupcie, ktorý udržiavajú v chode najvyšší predstavitelia?

To je moja hlavná téza, hlavný záver z vývoja. Ak by Slovenská republika fungovala na zdravších základoch, mohlo všetko vyzerať inak. Poviem jeden príklad. Mečiarovská privatizácia obrala spoločnosť o obrovské zdroje. Dala majetok jemu blízkym ľuďom bez toho, aby spoločnosť z toho niečo mala. Potom sa nemôžeme čudovať, že sa za jeho vlád nepostavila diaľnica z Košíc až po Bratislavu. Ak sa niekde stratili stovky miliárd korún, štát nemal zdroje na budovanie infraštruktúry, ktorá ju mohla už pred dvomi desaťročiami niekam posunúť.

To je dosť depresívne. Vidíte nejaké východisko?

Aj Tomáš Gális sa na konci knihy snažil zo mňa vydolovať niečo, čo by sa dalo nazvať svetlom na konci tunela. Ja sa tomu bránim a vravím, že na optimizmus si musí nájsť niekoho iného. Samozrejme, že to nie je niečo, z čoho by sme sa nemohli vymaniť. Ale na to by sa Slovensko muselo zmobilizovať. Nepôjde to tak, že vďaka rastu ekonomiky alebo iným vplyvom sa jedného rána zobudíme do fungujúcej spoločnosti. To je veľký omyl. Ak sa nezmobilizujeme, budeme v iných formách pokračovať v systéme, ktorý nastavil Mečiar. A tu už nestačí len zmena v politike, ale aj v iných oblastiach. Možno najhoršie, čo táto politika urobila je, že demoralizovala aj ďalšie autonómne štruktúry. Ľudia si povedali, že ak je to možné v politike, pôjde to aj u nás. A to aj prostrediach, ktoré by mali byť ukážkovo morálne.

Nikto nie je bez viny

Dôsledky káuz sa prejavujú aj tým, že ľudia prestávajú dôverovať klasickým politickým stranám. To asi nie je veľmi dobré pre liberálnu demokraciu, čo s tým?

Klasické politické strany vznikali v 18. a 19. storočí, kedy boli iné podmienky. Mali jasný politický program, ktorý vyplýval z toho, akým skupinám bol určený. Štruktúra spoločnosti už dnes neumožňuje, aby existovala strana pre robotníkov, roľníkov. Strany už musia pôsobiť širokospektrálne a majú to objektívne zložité. Nedôvera voči stranám však nie je náhodná, vyplýva zo základnej skúsenosti obyvateľstva z toho, ako sa politici správajú. Platí dávny výrok, že 90 percent politikov robí zlé meno zvyšným desiatim. Politika je toxická a každý kto do nej vstúpil, má čo robiť, aby sa nezašpinil.

Boli ste v 90. rokoch plodným autorom kníh, potom ste sa odmlčali. Prečo, nebolo o čom písať?

John Lennon raz povedal vetu, ktorá ma inšpirovala: Mám pocit, že už som pre spoločnosť urobil dosť veľa. Samozrejme, žartujem. Keď som písal o Mečiarovi, bola úplne iná situácia. Vtedy som bol presvedčený, že moja práca má zmysel a kniha môže prispieť k objasneniu, kto Vladimír Mečiar je a čo pre slovenskú spoločnosť predstavuje. Považoval som to za svoju občiansku povinnosť. Ešte v roku 2000 som napísal knihu o politikoch, ktorí nasledovali po Mečiarovi – Masky a tváre. A odvtedy som stratil motiváciu písať knihy.

Prečo?

Zdalo sa mi, že je to príliš veľká námaha na to, koľko čitateľov si knihu prečíta. Jednoducho som si povedal, že mi to nestojí za to, aby som niekoľko mesiacov života strávil nad textom, ktorý dostane do rúk obmedzený počet ľudí.

Čo bolo impulzom pre túto novú knihu?

Vydavateľ. Chcel odo mňa, aby som dokončil Mečiara, lebo ja som opísal jeho éru do roku 1996. Vydavateľ mal predstavu, že by som mal dopovedať jeho príbeh. Do toho sa mi nechcelo, lebo si myslím, že Vladimír Mečiar je uzavretá kapitola. Vydavateľ Jano Gregor prišiel s alternatívou urobiť knihu rozhovorov. Uvedomil som si, že hlavná práca by bola na niekom inom, a to na Tomášovi Gálisovi, ktorý hodiny nahrával a potom všetko spracoval.

Prečo sú také knihy dôležité?

Samozrejme, nie je v nej nič prevratne nové, neobjavili sme Ameriku. Podstatné je, že informácie sú na jednom mieste a sú nejako naformulované. Ako to na čitateľa zapôsobí je už mimo dosah autora. Ja som sa stretol aj s takými reakciami na knihu Mečiar a mečiarizmus, že mi jedna jeho sympatizantka povedala, ako ho má po prečítaní mojej knihy ešte radšej. Nech sa páči, ak si ľudia aj po tejto knihe povedia, že im tento systém vyhovuje, lebo prináša istoty, napríklad – podplatíte, budete mať, v takej spoločnosti budeme žiť. Systém je výsledkom vzájomných interakcií, nič nepadlo z Marsu. Keď sme v takom stave, v akom sme, nikto o sebe nemôže s čistým svedomím povedať, že je bez viny. Ani autor tohto výroku.