V akom stave je dnes slovenská investigatívna žurnalistika?
Dlhé roky počúvame, že investigatíva na Slovensku je príliš drahá, takže žiadny vydavateľ nie je ochotný investovať dosť peňazí, aby mohli novinári dôslednejšie mapovať nakladanie s verejnými peniazmi, spôsob podnikania oligarchov alebo prepájanie politiky s biznisom. Mám však pocit, že je to skôr výhovorka. Pri lepšom nastavení vnútorných mechanizmov by mohla každá redakcia vyčleniť zopár ľudí aj na investigatívu, ako sa teraz deje v Aktualitách.
Ale takéto pokusy tu boli aj predtým, čím sa budete odlišovať?
Áno, napríklad v denníku Sme bol tím, ktorý viedol Tom Nicholson. Kvalitnú investigatívu sa snaží robiť aj týždenník Trend, hoci vieme, že na Slovensku nie sú – v porovnaní s inými krajinami – ideálne podmienky. Keď chce napríklad český novinár Janek Kroupa získať dôležité informácie, pokojne si najme aj 30 komparzistov.
Aktuality.sk dajú takýto rozpočet?
To nie je reálne. Ale zostaviť tím z troch, štyroch ľudí nie je až také nákladné. V Aktualitách som stavil na skúsenú novinárku Annamáriu Dömeovú a perspektívnych mladých reportérov Jána Kuciaka a Veroniku Šmiralovú, s ktorými už mám skúsenosti z časopisu .týždeň. Verím, že za relatívne malý budget vytvoríme tím, ktorý zverejní aspoň raz za týždeň nejakú kauzu. Asi to nebude vždy škandál, ktorý zatrasie politickou scénou, alebo bude viesť k odstúpeniu ministra. Ale chceme prinášať poctivo spracované reportáže, ktoré budú mať dosah na verejnú mienku.
Web Aktuality.sk bol dlho vnímaný skôr ako bulvár. Predpokladáme, že vaše kauzy budú skôr seriózne, čo znamená, že nemusia vyrobiť dosť klikov. Neobávaš sa, že v konkurencii s ľahším obsahom sa stratia?
Šéfredaktor aktualít Peter Bárdy nás neoslovil preto, aby sme webu zvýšili čítanosť. Na Aktuality.sk nechodia ľudia primárne kvôli kauzám, takže neočakáva, že naše reportáže bude čítať 50-tisíc ľudí. Ja budem spokojný, keď to bude od 20- do 30-tisíc, čo sa nám zatiaľ darí. Dokonca sme už zverejnili aj kauzu, ktorá získala vyše 40-tisíc klikov. A to sa len rozbiehame, veľké politické kauzy prídu neskôr. Naším hlavným cieľom však je, aby k vysokej čítanosti portálu Aktuality.sk pribudol vďaka investigatíve aj rešpekt. To znamená, aby ho začali brať politici, novinári aj ľudia z biznisu vážne.
Nie je nedostatok peňazí skôr výhovorka pre nás novinárov? Nie je to tak, že na Slovensku jednoducho nie sú dobrí investigatívci?
Nie. Je tu veľa šikovných novinárov, ktorí sú však roztrúsení v rôznych médiách. V každej redakcii sú minimálne dvaja reportéri, ktorí to vedia robiť: Adam Valček a Matúš Burčík v denníku Sme, Veronika Folentová a Monika Tódová v Denníku N, Ján Kováč, Xénia Makarová a Filip Obradovič v Trende a podobne. Keby sa spojilo 15 najlepších ľudí na trhu, mohol by z toho vzniknúť aj kvalitný investigatívny portál. Raz za čas by si mohol dokonca dovoliť aj také kauzy ako Janek Kroupa, ktorý nie je pod časovým tlakom. Niekedy robí na reportáži aj pol roka, pretože jeho nadriadení vedia, že to má význam. Keď totiž niečo zverejní, tak to má spravidla veľký dosah na celú spoločnosť: jeho kauzy už dokonca viedli aj k odsúdeniu nebezpečných mafiánov. V Aktualitách sme skromnejší a viac pri zemi: chceme vytvoriť taký model, aby priniesol každý z nášho investigatívneho tímu – popri menších reportážach – aspoň jednu zaujímavú kauzu za mesiac. Myslím, že takto by to mohlo pokojne fungovať v každej slovenskej redakcii.
Prečo to tak nie je?
Neviem. Ani na Slovensku už pritom kvalitní novinári nepíšu denne. Napriek tomu sa objaví silnejšia vec tak raz za dva mesiace. Akoby na hĺbkovú investigatívu trochu rezignovali. Možno to súvisí aj s tým, že vydavatelia sú často zastrašovaní žalobami aj za pravdivé články. Takáto atmosféra paralyzuje aj novinárov: ak navyše robia investigatívu povedzme desať rokov, niektorí sú časom vyhorení, pretože je to veľký tlak na psychiku. Mám pocit, že spoločný ťah na bránu už nie je taký silný ako za prvej Ficovej vlády, čo je škoda.
Nie je to tak, že aj čitatelia sú už otrávení z káuz, takže novinári reagujú na dopyt a ponúkajú im skôr reportáže alebo pozitívne príbehy?
Investigatíva tu bola vždy trochu na okraji, keďže pre väčšinu redakcií je prioritou spravodajstvo. Jej postavenie sa zlepšilo len vtedy, keď sa odhalila nejaká veľká kauza. No keď opadol prvotný záujem verejnosti, všetko sa vrátilo do starých koľají: ani jeden vydavateľ na Slovensku doteraz neprejavil záujem investovať do investigatívy viac času a peňazí. Ľudia sú možno zo škandálov unavení, no napriek tomu sa zaujímajú o politiku a aj o to, čo sa robí s ich peniazmi. Nedávno sme napríklad v Aktualitách zverejnili v podstate banálnu kauzu, ktorá však mala veľmi slušnú čítanosť. Pointa bola v tom, že Igor Rattaj z J&T ručil za úver SDKÚ.
To mohlo byť aj tým, že J&T bolo v titulku.
Možno áno. Ale boli tu aj iné kauzy, ktoré potvrdzujú, že ľuďom nie je jedno, čo sa okolo nich deje. Napríklad škandál s predraženým CT v piešťanskej nemocnici: výsledkom dobrej investigatívnej práce Markízy bolo odstúpenie ministerky zdravotníctva aj šéfa parlamentu. V tomto prípade je už dokonca osem obvinených: polícia preveruje aj nákupy ultrazvukov v košickej a žilinskej nemocnici, na ktoré som upozornil spolu s kolegom Jánom Kuciakom a združením Via Iuris. My novinári máme tendenciu písať hlavne o veľkých štátnych zákazkách. Často pritom prehliadame kauzy, ktoré nie sú rozsahom až také významné, ale zaujímajú bežných ľudí. Práve škandály ako CT sú cestou, ako cez investigatívu prepojiť verejný záujem s reálnym životom.
Marek Vagovič Zdroj: Mirka Spodniaková
Na Slovensku takmer neexistuje investigatíva o spôsobe podnikania niektorých veľkých firiem, za ktorú dostávajú novinári v zahraničí Pulitzerove ceny. Prečo je to tak?
Jedným z dôvodov je zrejme to, že v postkomunistických krajinách sa v politike kradne oveľa viac ako inde, takže novinári už nemajú čas na iné kauzy. V zahraničí je pritom bežné, že reportér sa na nejaký čas zamestná vo veľkej firme, ktorá narába napríklad s toxickým odpadom a zmapuje jej praktiky. Všetko natočí skrytou kamerou, takže keď to potom zverejní, má to obrovský dosah na spoločnosť a často aj presah za hranice. Je pravda, že tento typ investigatívy je časovo aj finančne náročný, no aspoň raz za čas sa o to treba pokúsiť. Niekedy sa zbytočne vybíjame v nepodstatných témach a kauzičkách, ktoré už v Hainburgu nikoho nezaujímajú.
Tento typ investigatívy od novinára vyžaduje, aby menil identitu. Je etické predstierať, že je niekto iný?
Je to opodstatnené, ak ide o verejný záujem. Ak má novinár seriózne informácie, že niekto vážne ohrozuje zdravie ľudí, tak je legitímna aj infiltrácia do súkromnej firmy.
Predstieral si niekedy, že máš dôkaz, aby si získal priznanie?
Nevidím v tom problém. Ak ide novinár dobrým smerom, no nemá v rukách dôkaz, tak je na jeho šikovnosti, aby získal z respondenta kľúčovú informáciu alebo priznanie.
Existuje hranica, ktorú by si pri investigatíve neprekročil?
Ja by som nešiel napríklad do parlamentu alebo do lietadla s tým, že tam prepašujem nožík alebo zbraň. Príde mi to ako lacná provokácia.
Kedy si sa rozhodol, že sa budeš venovať investigatíve a aký bol tvoj prvý článok?
Bolo to v roku 2002 v týždenníku Domino fórum, písal som o podozrení z korupcie na Univerzite Komenského. No na začiatku som bol amatér a pištoľník: keby ma vtedy za moje články zažaloval každý, o kom som písal, dnes som asi bezdomovec. Dôslednú investigatívu som začal robiť až v roku 2006 v denníku Sme, keď sa stal Robert Fico prvýkrát premiérom.
Prečo neskôr investigatívne oddelenie v Sme zaniklo?
Prvý odišiel v roku 2010 Tom Nicholson. Jeho manželka sa vtedy stala poslankyňou parlamentu, čo vnímali v Sme ako konflikt záujmov. Potom som odišiel aj ja, keďže to tempo bolo príliš vysoké. Popri investigatíve som totiž často robil aj spravodajstvo, čo je dlhodobo neúnosné. Navyše to nebolo oddelenie v pravom zmysle slova, keďže na hĺbkovú investigatívu sme tam boli len dvaja. Napriek tomu sme mali dobré výsledky: stačí si spomenúť na kauzy ako Veľký Slavkov, Čierna Voda, sponzorské zmluvy Smeru alebo hlas podobný Ficovi.
Čo je väčší nápor na investigatívca – žaloby a súdy, alebo vyhrážky od dotknutých osôb?
Nikdy som sa nestretol s vážnymi vyhrážkami. Len raz som dostal sprostredkovaný odkaz, že ak sa neprestanem venovať jednej kauze, môže dôjsť aj k fyzickému napadnutiu. Človeka, ktorý mi poslal ten odkaz, však nepovažujem za dôveryhodného, takže som tomu nevenoval väčšiu pozornosť. Najhoršie to asi mali novinári za Mečiara, keď čelili reálnym vyhrážkam aj fyzickým atakom. Myslím, že dnes to už takto nefunguje: vagabundi a biele goliere sa snažia novinárov paralyzovať skôr cez súdy a trestné oznámenia. Je to oveľa efektívnejšie, čo vidno aj na reakciách niektorých vydavateľov. Často nečakajú na rozhodnutie súdu, ale radšej sa ospravedlnia vopred, alebo sa s druhou stranou dohodnú mimosúdne. Pokuty za prehraté súdne spory sú totiž najmä pre menšie redakcie likvidačné. Asi pred štyrmi rokmi mi pohrozilo žalobou v priemere deväť z desiatich ľudí, o ktorých som vtedy písal, hoci som neurobil žiadnu vecnú chybu. Časopis .týždeň, kde som donedávna pracoval, rieši teraz v súvislosti s mojimi článkami asi päť súdnych sporov.
Prehral si už nejaký súd?
Nespomínam si na nič významné.
Mal si niekedy syndróm vyhorenia?
Investigatívni novinári si často kladú otázku, či tá práca stojí za to. A to najmä vtedy, keď robia na komplikovaných prípadoch: keď ich zverejnia, najskôr tŕpnu, či niekde neurobili chybu. A potom sú nervózni, keď sa dlhé týždne nič nestane. Novinári by však nemali byť frustrovaní, ak nemá kauza politickú alebo trestnoprávnu koncovku. Našou úlohou je hlavne upozorniť na problém, aby ľudia vedeli, kto je kto. Ale aj ja som mal obdobia, keď ma to nebavilo. Napríklad vtedy, keď mi chodila jedna žaloba za druhou. Alebo keď som chodil vypovedať na políciu ako na klavír.
Píšeš aj o vplyvných ľuďoch na prokuratúre a polícii. Dajú sa vôbec vyhrať súdne spory so špičkou justičného systému?
Väčšinou nie. Som presvedčený, že 99 percent sporov so sudcami, prokurátormi či policajtmi majú novinári vopred prehraté. Súdili sme sa napríklad s policajnými funkcionármi, ktorí chceli od nášho vydavateľa veľkú sumu peňazí. Hoci sme mali aj dôveryhodných svedkov, advokát navrhol, aby sa to riešilo dohodou, lebo tí policajti vraj mali na súde dobré kontakty. V inom prípade sa zdal sudkyni nemiestny tón môjho článku o významnom prokurátorovi, hoci fakty sedeli. Zrejme neprehráme peniaze, ale smeruje to k ospravedlneniu. Tí ľudia jednoducho držia spolu: stačí si spomenúť na Štefana Harabina, koľko súdnych sporov vyhral s médiami. Myslím, že skôr vyhrá novinár s politikom ako s ľuďmi z prostredia justície.
Druhá vláda Roberta Fica má menej korupčných škandálov ako prvá. Je to preto, že je čestnejšia?
Skôr preto, že vo vláde už nie sú Mečiar ani Slota. Politici Smeru a ich oligarchovia sú inteligentnejší, podvádzajú sofistikovanejšie. Korupčných káuz však nie je menej ako v minulosti. Problém je, že ľudia Smeru obsadili všetky pozície v štáte, takže aj novinárom sa ťažšie získavajú informácie.
Najmä tí, ktorí korumpujú vo verejnom priestore, používajú čoraz sofistikovanejšie metódy. Stačia s nimi novinári držať krok a odhaľovať ich?
Je to stále zložitejšie, keďže nasadzujú biele kone a schránkové firmy. Na druhej strane, veľa informácií sa dá dnes získať cez otvorené zdroje. Pred pár mesiacmi som napríklad dostal tip, že premiér Fico lobuje za jednu vodnú elektráreň, ktorú chce postaviť firma blízka údajnému mecenášovi Smeru Jozefovi Brhelovi. Na prvý pohľad mi mená ľudí v tej firme nič nehovorili: keď som si však pozorne prešiel všetky jej dokumenty, valné zhromaždenia a podobne, podarilo sa mi vyskladať celý obraz.
Fico často vyčíta novinárom, že sú nespravodliví, keď o ňom informujú. Nemá tak trochu pravdu, že na jeho vládu sú prísnejší ako na pravicu, takže si aj menej overujú negatívne informácie, ktoré im o ňom niekto posunie?
Čo konkrétne máš na mysli?
Napríklad ste spolu s Tomom Nicholsonom napísali, že manželka vtedajšieho šéfa pozemkového fondu, ktorý bol zodpovedný za viacero škandálov, bola Ficova sesternica a nebola to pravda.
Áno, bola to chyba, za ktorú sme sa aj ospravedlnili. Bol tam síce príbuzenský vzťah, ale iný, ako nám vtedy tvrdili naše zdroje. Napriek tomu nemám pocit, že by boli novinári menej prísni prísnejší na Fica ako napríklad na vládu Ivety Radičovej. Keď bola premiérkou, veľa sa písalo o kauze Daňového riaditeľstva, pozadí voľby generálneho prokurátora aj o korupčnom škandále Osrblie, do ktorého bol zapletený jej vtedajší poradca. Samozrejme, každý novinár má nejaké politické preferencie – a na Slovensku väčšinou inklinujú k pravici. No keďže sú tu aj provládne orientované noviny a televízie, nemám obavu, že by nejaká opozičná kauza zostala nepovšimnutá.
V posledných dvoch rokoch v Česku a na Slovensku poskupovali médiá oligarchovia a finančné skupiny. Likviduje to investigatívnu žurnalistiku?
České médiá sú v oveľa horšej situácii ako my, keďže napríklad Andrej Babiš je priamo v politike. A na jeho novinách je to už, bohužiaľ, vidno. Česká investigatíva je ešte stále lepšia ako slovenská, ale prechádza vážnou krízou. Dnes ju robia skôr osamelí bežci.
A na Slovensku?
Ľudia ako Jaroslav Haščák nie sú takí hlúpi, aby volali redaktorom, o čom majú alebo nemajú písať. To sa dá urobiť úplne inak: napríklad cez šéfredaktora, ktorý bude od investigatívneho novinára neustále pýtať nové dôkazy, klásť mu donekonečna otázky, spochybňovať jeho zdroje a mávať mu pred očami žalobami. Týmto spôsobom ho môže úplne znechutiť, takže nabudúce si rozmyslí, či sa má pustiť do nejakej kauzy. Zatiaľ sa však na Slovensku vplyv oligarchov významnejšie neprejavil. V Trende ste napríklad o vlastnom majiteľovi – finančnej skupine Penta – zistili, že vás kúpil cez schránkovú firmu. A ten článok bez problémov vyšiel. Zatiaľ ma nič nevyrušilo ani v denníku Sme: je síce pravda, že robia menej káuz ako v minulosti, ale to zrejme súvisí aj s personálnou krízou redakcie. V prípade Plus 7 dní však vnímam určitú nadprácu v prospech Penty. Problém majú aj Hospodárske noviny, ktoré sa napríklad vyhýbali kauze 60-miliónovej dotácie pre Babišov podnik Duslo Šaľa.
Ako to myslíš, čo sa týka Plus 7 dní?
Napríklad rozhovor s partnerom Penty Eduardom Matákom, ktorý podľa mňa nemal veľa spoločného so serióznou žurnalistikou.
Pred rokom vznikla nadácia Zastavme korupciu. Aj organizácie ako Via Iuris, INEKO, TIS či Aliancia Fair-play už dlhšie odhaľujú korupciu a plytvanie s verejnými zdrojmi. Nezačali robiť mimovládky namiesto novinárov investigatívu? Nesuplujú to, čo nerobia médiá dostatočne?
Čiastočne áno. Mimovládky majú totiž na investigatívu viac času aj granty, takže môžu ísť viac do hĺbky. Najzávažnejšie zistenia v kauze Váhostav napríklad priniesla Aliancia Fair-play. Dúfam, že časom tu nebude robiť investigatívu len tretí sektor.
Marek Vagovič Zdroj: Mirka Spodniaková
Marek Vagovič (41) vyštudoval históriu na Trnavskej univerzite. V médiách pôsobí od roku 2000, začínal v tlačovej agentúre SITA. Neskôr bol redaktorom denníka Pravda, potom v týždenníkoch Domino fórum a .týždeň. Krátko pôsobil aj v Aktuálne.sk. Od januára 2007 bol v denníku Sme, vo februári 2011 sa vrátil do .týždňa. Od októbra 2015 je šéfom investigatívneho tímu Aktuality.sk. Bol štrnásťkrát nominovaný na Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti. Sedemkrát cenu vyhral.
