Doba luhania a zavádzania v médiách vraj končí: „Ak bol v hromadnom informačnom prostriedku uverejnený nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj, ktorý sa dotýka cti občana alebo dobrého mena organizácie, vedeckej alebo kultúrnej inštitúcie, alebo ktorý sa týka činnosti štátneho orgánu, môže občan, organizácia, inštitúcia alebo štátny orgán najneskôr do dvoch mesiacov po uverejnení písomne žiadať šéfredaktora o bezplatné uverejnenie opravy a navrhnúť jej znenie.“
Nie však vďaka tomuto ustanoveniu. Odsek pochádza z pôvodného tlačového zákona, ktorý ministerstvo kultúry muselo novelizovať. Treba, žiaľ, skonštatovať, že aj keď zákon z roku 1966 bol len pokryteckým zahmlievaním neexistujúcej slobody tlače, komunistický zákon je v tomto ohľade sformulovaný lepšie. Nie dobre, ale lepšie ako norma napísaná súčasnými kom..aličnými politikmi.
Právo na opravu socialistom a nacionalistom zúfalým z neprajnosti médií nestačilo. Nový tlačový zákon ho zachoval a pre istotu pridal ešte ďalšie dve práva - na dodatočné oznámenie a na odpoveď. Aj súčasný zákon pritom obsahuje takmer také isté ustanovenie, ktoré sa po novom nazýva právo na odpoveď. Naň majú dotknuté subjekty nárok, „ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby.“ Medzi starým právom na opravu a novým právom na odpoveď je rozdiel ten, že na druhé vzniká nárok aj vtedy, ak noviny zverejnili pravdu, ktorá sa občana či právnickej osoby hlboko dotkla.
Čo je však podstatné – socialisti zo zákona vymazali hlavné ustanovenie, ktoré bránilo zneužívaniu reakcií na články: „Šéfredaktor odmietne uverejnenie opravy, ak môže dokázať pravdivosť údaja, o opravu ktorého je žiadaný.“ Podobný odsek by sa v schválenej norme hľadal nadarmo.
Nový tlačový zákon preto verejnosti neprináša žiadne nové revolučné páky na obranu voči nepravdivým informáciám. Tie tu existovali aj dosiaľ. Koalícia len potrebovala neprajné noviny potrestať zákonom, ktorý bude proti ich vôli a ktorý zároveň rozširuje priestor na žalovanie médií.
Pohnútky socialistov v súvislosti s tlačovým zákonom svedčia o nechápaní zdravého demokratického mediálneho prostredia. Smer sa sťažuje, že médiá sú naladené protivládne, novinárov ovládajú zahraniční majitelia a diktujú im, čo majú písať. Problém koalície je však niekde inde. Aj na slovenskom trhu existujú médiá, ktoré by sa s koaličnými stranami najradšej pomaznali – sám Robert Fico rozdával na mítingoch ľavicové Slovo, v magazíne Extra Plus excelujú také novinárske mená ako Pavol Kapusta či Eva Zelenayová. Z obsahovej stránky tieto médiá predsa dokonale vyvažujú opozičnú tlač. A navyše, nové periodikum s akýmikoľvek názormi si môže bez registrácie a licencovania, vďaka internetu dokonca za minimálne náklady, založiť každý. O tom je sloboda tlače. Tu nastupuje pragmatizmus koaličných politikov – uvedomujú si, že čítanosť týchto médií veľmi oslnivá nie je a veľké noviny sa im nikdy nenaklonia.
Hrozí teda, že ako náhle sa zákon stane účinným (berúc do úvahy, že prezident Ivan Gašparovič ako samozvaný plodca tejto normy ju, samozrejme, podpíše), noviny zaplavia odpovede Silvie Glendovej?
Nie. Tlačové médiá majú stále možnosť vyjadriť svoj nesúhlas ignorovaním zákona, ak si myslia, že čitateľské reakcie sú absurdné. Protistrana má, samozrejme, právo v prípade odmietavého stanoviska noviny zažalovať. A až po prvom súdnom rozhodnutí sa bude dať usúdiť, v akej veľkej miere nový zákon zasahuje do nezávislosti novín. Ak slovenské súdy skutočne rozhodnú, že právo na reakciu má ktokoľvek, kto sa cíti dotknutý aj pravdivými neskresľujúcimi informáciami, nezávislosti súkromných tlačených médií odzvonilo.
Tak ďaleko však ešte nie sme. Riziko pre nezávislosť slobody tlače spočíva v súčasnosti v tom, že stačí nahromadiť niekoľko súdnych sporov a slabšie médiá padnú okamžite na kolená, pretože si nebudú môcť dovoliť náklady na obhajobu. A preto – z existenčného strachu – radšej zverejnia akokoľvek nezmyselnú odpoveď. To je metóda, ktorou táto vláda chce dosiahnuť „objektívne“ informovanie médiami.
