V Iraku strávila štyri mesiace. Na hranici sa jej pýtali na Kuciaka

Do nebezpečnej lokality sa Iva Mrvová vydala bez krytia mediálneho domu, súkromného sponzora či mimovládky. Na cestu dala vlastné peniaze a na veľkú časť nákladov sa jej ľudia vyzbierali online.

Pracovali ste v Aktualitách, renomovanom slovenskom médiu. Žijete v Bratislave, kde sú azda najväčším problémom dopravné zápchy a ceny nehnuteľností. Prečo ste sa rozhodli nechať túto oázu pokoja za sebou a vybrali ste sa prakticky na vlastnú päsť do najnebezpečnejších končín na svete?

V Iraku som bola už v roku 2017. Dokumentovala som tam slovenskú humanitárnu pomoc pre iracké ženy, ktoré zadržiavali aj znásilňovali prívrženci Islamského štátu. Vedela som, že tento príbeh, fakt, že aj Slovensko sa podieľalo na pomoci ľuďom, ktorí sa stali obeťami náboženského extrémizmu, je treba spísať a povedať ďalej. Nám, Slovákom i svetu.

Vtedy bolo všetko živé, bola vojna a viacerých zúčastnených by mohol materiál ohroziť. Rozhodla som sa preto počkať.

Bezpečnostná situácia pre západnú novinárku zrejme nie je výraznejšie odlišná ani dnes...

Riziko existuje. To všetko si musí zrátať každý, kto sa rozhodne skúmať časť sveta, ktorou hýbe konflikt, kde ľudia zažili veci, o ktorých my aj ťažko čítame.

Nebezpečenstvo sa zmenšuje skúsenosťou aj časom, ktorý v regióne reportér strávi. Postupne rozumiete lokálnej kultúre čoraz viac a budujete si tiež sieť kontaktov. Treba ich tvrdo triediť. Na konci vás mnohé z nich chránia a pomáhajú vám.

V ruinách Starého mesta je vidieť detské učebnice, Korány i ľudské lebky. Zdroj: archív Iva Mrvová

Chceli ste teda pokračovať v „nedokončenej“ téme?

Vedela som, že sa k tomu vrátim. Pamätám si na dialóg s otcom, ktorý sa pri odchode ma pýtal, či mám pocit, že sa toho na Slovensku nedeje dosť. Veď ti zabili kolegu, vravel mi, politická scéna sa otriasa a ty odchádzaš do Iraku a Sýrie. V niečom mal pravdu. Naša krajina si prechádza istou katarziou a sú to predovšetkým slovenskí novinári, ktorí vytvárajú tlak a odhaľujú prepojenia. Vďaka za nich.

Mňa však dlhodobo trápi, ako málo sa Slovensko zaujíma aj o dianie, ktoré ho obklopuje. Naplno som si to uvedomila, keď sa ma na turecko-irackej hranici pri vypočúvaní zrazu opýtali na Jána Kuciaka. Pochopila som, že dnes nie je možné uzatvárať sa do seba. Že svet je príliš prepojený, aby sme žili len v mantineloch svojich hraníc a problémov. Myslieť si, že sa nás dianie tam vonku netýka, je ilúzia a robí nás zraniteľnými.

Následky sme napokon už pocítili, výrazne ovplyvnili posledné parlamentné voľby. Definovala ich diskusia o migrantoch a islame, v ktorej sme zlyhali. Zlyhávame v nej dodnes. Presun ľudí z vojnových zón je náročný a komplexný problém. Blízkovýchodná kultúra je tá, ktorá nás desí asi najviac.

Uvedomila, že pomoc týraným ženám, ktorá do Iraku a Sýrie prúdila aj zo Slovenska, vytvorila unikátny priestor, ako ten svet tam – všetko to dobré, krásne i ťažké a hrozné – všetko to, čo tam ľudia žijú a s čím prichádzajú aj k nám, priblížiť Slovákom. Aspoň trochu nám dovoliť ten svet spoznať.

Plán B bol jednoduchý

Predpokladám, že do takejto oblasti sa človek nevyberie úplne naprázdno. Čo bolo najdôležitejšie v novinárskej príprave?

Musíte mať v hlave približnú líniu príbehu, teda miest a ľudí, ktoré chcete navštíviť a s ktorými sa potrebujete rozprávať. Itinerár vám ukáže, s akým rozpočtom budete potrebovať pracovať.

Takéto cesty sú nákladné aj pre bohatšie mediálne domy. Ako ste to teda celé financovali?

Najlepšie by to zrejme charakterizovalo arabské slovo „inšalláh“ (voľný preklad a fonetický prepis: keď Boh dá, pozn. TRENDU), ktoré vystihuje začiatky tohto projektu. Urobila som si prestávku v novinárskej práci, pretože som vedela, že potrebujem byť v regióne dlhšie.

Vzala som si svoje úspory, pôžičku a dôveru som vložila tiež do crowdfundingu. Cieľovú sumu, o ktorú som požiadala ľudí, som osekala na 4 500 eur. Nakoniec sa mi ľudia vyzbierali na neuveriteľných 7 500 eur. To mi napokon umožnilo zostať v Iraku dlhšie.

Karty a hlavne množstvo cigariet. Irackí vojaci si užívajú voľno. Zdroj: archív Iva Mrvová

Vy ste ale nešli do Iraku s tým, že sa vám ľudia vyzbierali. Nebola to na začiatku skôr lotéria s vlastnými prostriedkami.

Áno, až v Iraku som zistila, koľko ľudí ma podporilo.

Aký to bol pocit?

Nuž, úžasný. Keď vám prispeje viac ako sto ľudí, mnoho z nich cudzích, máte pocit, že tomu projektu veria. Možno si myslia, že sa o týchto veciach treba rozprávať, akokoľvek sú náročné, akokoľvek na ne neexistuje jednoduché riešenie, ktoré nám často ponúka politická špička. Či chceme alebo nechceme, tá zrážka kultúr nás bude v globalizovanom svete doháňať čoraz viac.

Keby to nevyšlo?

Pôvodný plán bol jednoduchý: vyťažiť čo najviac z vlastných peňazí a vrátiť sa, keď sa prostriedky minú.

Úplne sama ste do toho určite nešli. S akými kontaktmi ste pracovali?

Ešte pred odchodom do Iraku a Sýrie som navštívila Nemecko. V utečeneckom tábore neďaleko Hannoveru žije Iračan Chálil al-Dháki, ktorý viedol sieť na vyslobodzovanie žien spod Islamského štátu a hlavná spojka Slovákov. Cez neho prúdili financie k uneseným ženám, na všetko, čo bolo pri tých akciách potrebné. S Chálilom som v Nemecku strávila týždeň. 

Každý deň sme sa dlhé hodiny rozprávali o systéme, akým sieť a jeho tímy fungovali. O tom, koľkých ľudí, žien a detí sa mu podarilo vytiahnuť. O tom, koľko svojich ľudí pri záchrane stratil. Hovoril mi o svojich zážitkoch a dával kontakty, ktoré som neskôr hľadala v Iraku. Príprava v Nemecku bola kľúčová.

Budovanie základne

Okrem financií bolo dôležité vytvoriť si zázemie. Ako ste postupovali?

Začínala som v irackom Kurdistane, presnejšie v Irbíle. V regióne je to oáza pokoja, miestami sa Kurdistan podobá európskym krajinám. Mala som šťastie, uchýlil ma k sebe humanitárny tím organizácie STEP-IN, ktorú v roku 2015 pod záštitou Vysokej školy sv. Alžbety založila Slovenka Zuzana Ulman. Islamský štát bol vtedy blízko k Irbílu, teda neďaleko ich sídla.

Oni napriek tomu zostali a snažili sa znižovať humanitárnu katastrofu. To sú tí skutoční hrdinovia. Dnes je STEP-IN pomerne stabilný tím, fungujú v ňom Európania i Američania a mňa u seba prichýlili. Mala som šťastie. Bola to moja základňa. Odtiaľ som vyrážala na výjazdy.

Rieka Tigris delí Mosul na dve časti. Počas vojny boli postŕhané všetky mosty. Časť z nich dnes aspoň provizórne nadstavili. Zdroj: archív Iva Mrvová

Zásadná otázka, ktorú si pri Iraku kladie asi každý: ako ste riešili svoju bezpečnosť?

Pre reportéra