Fulmek: Udržať noviny po vstupe Penty bolo ťažšie ako bojovať s Mečiarom

V rozhovore sa dočítate:

• prečo vznikla kniha o Sme a ako sa v denníku ustálila atmosféra po odchode väčšiny redakcie
• aký bol prvý rok bez Petra Vajdu, pred úmrtím hlavného akcionára vydavateľstva
• čo si myslí o Petrovi Tóthovi, ktorý v minulosti pracoval v Sme a mal pre Kočnera sledovať novinárov
• ako Fico a ďalší politici pomáhajú tvoriť atmosféru, v ktorej sú novinári druhotriedne osoby

Na obale vašej knihy, ktorá aktuálne vyšla, je fotografia vás a prvého šéfredaktora denníka Sme Karola Ježíka. Spomínate si na moment, kedy vznikla?

Vôbec si na to nepamätám. Tú fotku som videl predtým už veľakrát, pre knihu ju vybrali v redakcii. Viem ale, že je to záber z našej prvej tlačiarne, ktorú sme inštalovali v roku 1996. Išlo vtedy o jedny z prvých novín, ktoré sme na nej po kolaudácii tlačili. O čom sme sa však s Karolom v tej chvíli rozprávali, už neviem. Ale vyzerám tam mladý a spokojne. (smiech)

Prečo vznikla kniha o Sme práve teraz?

Skôr som to jednoducho nestíhal. Nápad napísať knižku o Sme som dostal už pri desiatom výročí v roku 2003, ale vtedy to bolo naozaj iba v rovine idey. Potom som si povedal, že to napíšem k 20. výročiu. V tom čase som ju aj reálne začal písať, no nestihol som to, dokonca som mal zmluvu s vydavateľstvom Dixit, a tak mi neostávalo nič iné len počkať na štvrťstoročnicu. Opäť som to nestihol načas a text som dopísal tesne pred 26. výročím. Ale sám seba som presvedčil, že som to vlastne dopísal k 25. výročiu.

V knihe sa obzeráte za ostatnými rokmi denníka Sme a celého vydavateľstva. Ľudia zvyknú podobne sumarizovať, keď sa istá etapa ich života končí. Je to aj váš prípad?

Skončiť zatiaľ nechcem. Samozrejme, človek premýšľa nad všeličím, čo sa týka budúcnosti. Aj samotný názov Bol som dlho v Sme je len parafrázou knihy Bol som dlho preč od amerického spisovateľa Kena Keseyho, ktorý je môj obľúbený autor. Dej jeho románu sa odohráva v psychiatrickej liečebni. Použil som to teda ako metaforu, nie ako oznam, že končím.

Približujete nielen prácu novinárov, ale aj vašich kolegov a akcionárov. Jeden z nich bol podnikateľ Peter Vajda, ktorý pri Sme stál od samého začiatku až do svojej smrti na jeseň 2017. Aký bol prvý rok bez neho?

Ťažký. Peter mi chýba. Počas všetkých tých rokov bol mojím mentorom. Na konci sme spolu síce nekomunikovali často, stretli sme sa možno štyri- alebo päťkrát do roka, zatiaľ čo na začiatku našej spolupráce sme spolu boli v kontakte nepretržite. Vytvárali sme stratégiu vydavateľstva a Peter schvaľoval potrebné investície. Neskôr, keď vydavateľstvo začalo produkovať vlastné zdroje a zisk, boli moje rozhodnutia čoraz samostatnejšie. Pokiaľ som však v niečom váhal a potreboval sa poradiť, obracal som sa so žiadosťou o konzultáciu na Petra. V Prvej slovenskej investičnej spoločnosti (PSIS) mi, samozrejme, ostatní partneri ostali. Je tam Vlado Rajčák, Václav Foglar, Petrov brat Juraj a syn Martin Vajda. Sú to ľudia, s ktorými v PSIS teraz užšie komunikujem a spolupracujem. Ich názory sa nijako nelíšia od tých, ktoré mal Peter. Náš vzťah však nebol len pracovno-právny, ale mal aj výrazný ľudský rozmer. Vnímal som ho ako blízkeho človeka. Nebol to ľahký rok.

Opisujete početné prekážky, ktoré vás pred rokmi stretali pri vzniku nového média. Ak by ste porovnali boj, ktorý ste zvádzali vtedy za vlády Vladimíra Mečiara so stavom, do ktorého sa denník Sme a Petit Press dostali po príchode Penty, čo bolo náročnejšie?

Moment odchodu