Riaditeľ vydavateľstva N Press Lukáš Fila, ktorý bol v Sme zástupcom šéfredaktora Matúša Kostolného, rozpráva o štarte denníka, biznis pláne, kompromisoch aj odchode zo Sme.
Prvé číslo Denníka N je na svete. Ako to vyzeralo v redakcii v uplynulých dňoch?
Prežívame búrlivé obdobie, nastavovali sme veľa vecí simultánne. Spustili sme v prvotnej podobe web, ktorý je fajn, ale je tam tisíc vecí, ktoré treba doladiť vrátane základnej funkcionality, dizajnu a vývoja aplikácií. Na webe zároveň začíname so zamykaním obsahu. Ďalší proces je spustenie printu, doťahovali sme zmluvy s tlačiarňou a distribútormi, plus sme riešili dizajn novín a všetko okolo. Pred dvomi týždňami sme zverejnili cenníky inzercie, aj to je pole, na ktorom sa rozbiehame, potrebovali sme si takisto vopred prediskutovať nejaké veci s potenciálnymi klientmi.
Prečo v dnešnej dobe potrebujete printový denník?
Prečo nie? Keď sme začali s predajom predplatného, ukázalo sa, že záujem o printové predplatné je pomerne veľký, hoci celý predaj sa dial iba v internetovom prostredí. Doťahujeme sa na 5-tisíc predplatiteľov celkovo a z toho okolo dve tisícky sú predplatitelia printu. Spustili sme zároveň kampaň, je legitímne veriť, že záujem o naše tlačené noviny bude rásť.
Pôvodne ste zvažovali aj týždennú periodicitu printu. Nebolo by to lepšie riešenie, keď ľudia čítajú počas celého dňa na webe a na papierové noviny nemajú čas?
Zvažovali sme rôzne možnosti, ale napokon padlo rozhodnutie, ku ktorému viedlo mnoho faktorov. Vyskúšame to s denníkom a budeme reagovať na vývoj podľa toho, čo sa udeje.
Na začiatku hovoríte o 17-tisícovom náklade, postupne o 11-tisíc výtlačkoch. Nezameriate sa teda na celoplošné pokrytie? Vytypovali ste si, povedzme, väčšie mestá?
Ak si odmyslíme výrazné skupiny predplatiteľov u iných denníkov, náš náklad nebude na úvod oveľa menší. V počte kusov, ktoré idú reálne do predaja, nebudeme ďaleko napríklad od Sme. Uvidíme, aký bude o nás záujem, podľa toho na to zareagujeme, možné je isté zoškálovanie. Ak sa ukáže, že má zmysel predaj len vo väčších mestách, tak k tomu pristúpime. Na začiatok je však náklad nastavený tak, aby sieť bola vyťažená. Teda aby sa nám nestalo, že máme bilbordy a spoty v rádiách a človek príde do stánku a nemôže si noviny kúpiť. Chceme, aby sme na začiatku boli všade. No zároveň to nejdeme presýtiť nejakým šialeným množstvom výtlačkov. Sme realisti.
Beriete to aj tak, že pre starších a konzervatívnejších čitateľov sú noviny ako fyzické médium stále dôležité?
Určite áno, aj to patrí k atribútom pri rozhodovaní, či pôjdete do tlačeného periodika. Web je schopný podľa prieskumov zasiahnuť nejakú skupinu publika a print takisto, no skoro samostatnú. Samozrejme, je tam určitý prienik ľudí, no nie veľký. Obe skupiny sú pomerne veľké a kým tu je skupina čitateľov, ktorá ešte nemá za sebou prechod na internet a chcú mať správy v novinách, bola by škoda sa ju nepokúsiť osloviť. Keby sme neverili, že tu je trh pre tlačené médium, tak by sme sa do toho nehrnuli. Nemusí ísť pritom len o starších ľudí, je to rozmanitá skupina, ktorá z hľadiska čitateľských návykov rada číta texty na papieri. Prišli sme z vydavateľstva, ktoré vydáva tri denníky, takže vieme, že s novinami to ešte predsa len nie je také zlé.
Denník N Zdroj: Maňo Štrauch
Akú podobu budú mať noviny? Budú hlavne miestom pre rozpracované veci z webu alebo prinesú aj exkluzívne materiály, prípadne long-form žurnalistiku?
Budú mať dve zložky po osem strán. Prvá časť bude spravodajskejšia, druhá sa viac zameria na publicistiku, kultúru a voľnejšie témy. V piatok pribudne tretí, víkendový zošit, tam tá štruktúra bude trošku poprehadzovaná, vznikne priestor aj na externú publicistiku. Už aj v predchádzajúcom pôsobisku sme sa snažili vnášať do novín, povedzme, long-formy a narúšať tú klasickú štruktúru denníka, keď to malo opodstatnenie. Na toto chceme nadviazať a ešte viac ustúpiť od nejakej rigidnej formy, že domáce spravodajstvo musí mať tri strany, ekonomika dve a podobne. Viac to bude o hľadaní veľkých tém a prispôsobovaní formy. Teraz máme voľnejšie ruky, aj preto, že nemáme za sebou žiadnu tradíciu ani vybudovaný čitateľský návyk, ktorý v Sme nebolo možné úplne ignorovať, naopak vytvárame niečo nové. Určite budeme mať v novinách aj veci, ktoré sa objavili u nás na webe, ale aj veci, s ktorých zverejnením budeme čakať a vyjdú v printe a na webe naraz.
Ako sú podelené úlohy v redakcii? A koľko ľudí aktuálne v N Press pracuje?
Redakcia je postavená ako webová, máme zostavené editorské tímy, ktoré budú dávať dokopy tlačené vydanie. Prvé týždne nám ukážu, ako to bude fungovať, ale skúsenosti s výrobou denníka máme bohaté. Nedelíme sa na print a web, nevznikajú žiadne paralelné štruktúry, dokonca ani nejdeme na úroveň delenia redaktorov v zmysle domáce spravodajstvo, ekonomika a podobne. Máme jeden reportérsky tím, kde ľudia majú, pochopiteľne, svoje špecializácie, ale chceme, aby boli univerzálni a zastupiteľní. Čo sa týka počtu ľudí, máme okolo 40 zamestnancov vrátane obslužného personálu, ktorý sa snažíme zredukovať na minimum. Novinárov, ľudí, ktorí robia na obsahu, je 30 až 35.
Pre Kmotríka nepracujeme
Denník N bude tlačiť tlačiareň Versus, ktorá patrí k podnikateľským aktivitám skupiny Grafobal Ivana Kmotríka. Oligarchovia z Penty boli pre vás problém, pre ktorý ste opustili predošlé pôsobisko. Kmotrík ním nie je?
Nie je naším investorom ani spolumajiteľom, ani nás nijak nepodporuje.
Dávate mu zarobiť.
Nepracujem preňho. Ak som vo firme, kde je niekto spolumajiteľ, tak mám pocit, že pracujem preňho. Takto to mám vnútorne, nehovorím, možno mi niekto povie, že je to chybné nastavenie.
Dal vám Versus najlepšiu cenu?
Mali sme cenové ponuky od všetkých tlačiarní z regiónu, ktoré sú schopné tlačiť dennú tlač. Konkurencia na trhu je taká, že tie sumy boli približne na rovnakej úrovni. Zásadná výhoda Versusu je, že má voľný vhodný denníkový čas. Zostala tam kapacita po odchode Hospodárskych novín do Olomouca. Cena je teda jedna vec, ale ide aj o to, kto je schopný vás vytlačiť aj neskôr ako o štvrtej, piatej poobede.
Takže svojím spôsobom ste od neho závislí.
Nepovedal by som, že sme závislí, je to náš dodávateľ. Vybrali sme najvýhodnejšiu z ponúkaných možností. Ako tlačené médium by sme boli asi „závislí“ od hociktorej tlačiarne, ktorú by sme si vybrali. Tým spôsobom, ako sú všetci ostatní závislí od Kapy, ktorá má rovnaké vlastnícke pozadie ako Versus a je prakticky monopolom. Keď chcete byť v novinovom stánku, nemáte inú možnosť, ako ísť sa dohodnúť s Kapou. Sú to pragmatické veci, ktoré treba vziať na vedomie. Je to pre mňa absolútne neporovnateľná situácia s Pentou. Nemám pocit, že pracujem pre Kmotríka tým, že uňho ideme tlačiť náš produkt. To, že ma niekto tlačí a distribuuje, je pre mňa niečo iné, ako keď mám pocit, že toto je môj vlastník.
Váš kolega Tomáš Bella vlani v novembri na Facebooku napísal, že odmietol služby Slovak Telekomu z dôvodov etiky tejto firmy. Reklamu od Telekomu by ste v Denníku N prijali?
Samozrejme.
Print aj web vo vlastných rukách
V novinách avizujete v každom vydaní len jeden inzerát, nie je to z ekonomického hľadiska zbytočné obmedzenie?
Ideme cestou exkluzívnej inzercie, ktorú si klienti môžu objednať cez príslušnú aplikáciu. Tým, že máme len jeden formát s fixnou cenou, nám odpadávajú akékoľvek rozsiahle rokovania so zadávateľmi. Priami klienti si tromi klikmi na webe môžu objednať inzerciu. Keď sme pred týždňom začali s predajom, z prvých šiestich čísel sme do piatich našli klientov prakticky ihneď. Nebudujeme však žiadny veľký tím obchodníkov, počkáme si na vývoj, keďže nie je isté, ako na tom print bude. Na webe si veríme viac, už po pár týždňoch sme v januári boli podľa Google Analytics medzi 700-800-tisíc unikátnymi nášvtevníkmi, čo je slušné a je tam asi väčší potenciál aj pre obchodné akvitity. Vo všetkých činnostiach sa ale držíme toho, že nechceme prepáliť, otvárame viacero vetiev – print aj online – počkáme si, kde máme najväčší potenciál a na to sa sústredíme prioritne.
Máte vlastný systém spoplatnenia. Prečo ste nešli do Piana?
Hlavné dôvody boli dva. Prvý, že sme dlho neboli schopní dohodnúť sa s Pianom na podmienkach, ktoré by sa nám zdali primerané. Druhý dôvod je, že chceme mať vo vlastných rukách to, v čom vidíme najväčší potenciál. Vychádzame z toho, že pozícia printu sa v ďalších piatich, desiatich rokoch nebude výrazne zlepšovať, je to zmenšujúci sa trh. Naopak, ak niečo vykazuje rastúcu tendenciu, tak je to množina ľudí na webe a časť z nich ochotná platiť za obsah. Je pre nás dôležité mať presný prehľad a možnosť spravovať si všetko okolo obsahu predávaného v online. Vďaka Tomášovej [Bellovej] expertíze sme schopní urobiť to tak, aby to bol náš systém plne funkčný a používateľsky komfortný. S Pianom však nemáme vykopanú žiadnu vojnovú sekeru.
Prekážka tkvela najmä v tom, akú časť tržieb si Piano necháva?
Určite, v prvotných fázach rokovania to bol hlavný problém.
Tomáš Bella má stále vlastnícký podiel v Piano Media. Aj tak ste sa nevedeli dohodnúť?
Aj tak sme sa nevedeli dohodnúť.
Redakciu si tvoriace sa médium buduje na Jarošovej ulici v Bratislave. Podobá sa na newsroom Sme Zdroj: Maňo Štrauch
Mesačný prístup ste si na webe ocenili na 4,90 eura, čo je viac ako stojí celé Piano a o dve eurá viac ako Sme.sk. Chcete tým dať najavo, že váš obsah bude kvalitnejší?
Opäť – naša ponuka ešte pred spustením webu oslovila dosť ľudí, digitálne predplatné si ich objednalo okolo tritisíc. Nezdá sa nám preto, že sme zvolili zlú sumu, ale aj v tomto prípade uvidíme, aký bude vývoj. Nemyslím si ale, že by sme mali ľudí sklamať obsahom, skôr predpokladám, že budeme ešte rásť. Tá cena nehovorí nič o kvalite žurnalistiky, začíname ale s konštatovaním, že sa nevieme v tejto fáze spoliehať na zásadné príjmy z inzercie a z veľkej časti sme závislí od ľudí. Tým, čo sa udialo pri našom odchode zo Sme, si veľa z nich uvedomilo, že ak tu má existovať niečo ako nezávislá novinárčina, je potrebné, aby čitatelia, ktorí chcú konzumovať obsah, na tom participovali. Nie je to teda vyjadrením niečoho voči politike Sme či iným, je to naša snaha nájsť optimálnu cenu, ktorá nám zabezpečí fungovanie.
Ako má vyzerať váš paywall, aká časť textov bude voľne dostupná?
Aj to bude spočiatku o experimentovaní, uvidíme, aké typy článkov najviac priťahujú predplatiteľov. Jasné, že musíme trafiť optimálnu mieru. V tomto štádiu, keď veľa ľudí ešte nebolo u nás na stránke a sme pre nich niečo nové, by sme išli proti sebe, keby sme väčšiu časť začali zamykať. Potrebujeme ešte zvýšiť návštevnosť, aby sa ľudia zoznámili s webom.
Aký očakávate vývoj, kde by sa mohla pohybovať návštevnosť webu o rok, keď už bude paywall dlhšie zavedený?
S métami je to zložitá vec. Samozrejme, máme urobené konzervatívne odhady minimálnej výkonnosti všetkých parametrov, nielen webu. Vieme si spočítať, ako sme to na tom s nákladmi, to nás motivuje k tomu, aké príjmy potrebujeme dosiahnuť. Ťažko sa mi však predvída reálny vývoj, to sa radšej o ten rok stretnime a zhodnoťme výsledky.
Investorom z Esetu pripadne väčšina
Veľká skupina ľudí stále nie je ochotná platiť za články na webe, sami ste si obmedzili množstvo reklamy v novinách, predpokladajme, že z printu budete predávať pár tisíc výtlačkov denne. Na druhej strane miliónovú investíciu vám dávajú ľudia z Esetu. Aký je teda biznis plán? Vychádza vám to alebo počítate ešte s nejakou externou podporou?
Nemáme žiadnu inú podporu, všetko, čo sme doteraz urobili, bolo z peňazí, ktoré sme získali na predplatnom. Od Esetu sme nedostali zatiaľ ani euro, začínali sme teda bez akejkoľvek podpory zvonka. Pri tom sparťanskom nastavení, ktoré tu máme, je to, čo hovoríte, úplne v poriadku. Ak máme predplatiteľov, vypredávame inzertný priestor v printe a budeme sa nám inzertne dariť aj na webe, vie sa to vyskladať na chod takejto redakcie. Dúfame, že žiadna ďalšia investícia nebude potrebná a sme pripravení sa tak správať. Ako hovorím, ak sa ukáže, že niektorá z našich činností nedáva zmysel, prispôsobíme sa tomu. Nerátame so žiadnym dlhodobým pumpovaním peňazí do firmy, či už od majiteľov Esetu alebo niekoho iného. Veríme, že môžeme fungovať tak, aby firma bola sebestačná.
Aká je dohoda so zástupcami Esetu? Peniaze od nich sú kapitálom na rozbeh v zmysle – tu ich máte a vybudujte niečo životaschopné? Budú akcionármi vydavateľstva?
Áno, budú súčasťou firmy, taká je dohoda. Budú mať zástupcu v predstavenstve aj dozornej rade. Nie je to teda v rovine – robte si, čo chcete. Určite sa do projektu budú angažovať, zjavne ide o ľudí, ktorým záleží na kultivácii krajiny, ale zároveň sú to racionálni manažéri, ktorí nechcú svoje peniaze vyhadzovať von z okna. Nateraz sa ráta s tým, že sa budú priamo venovať chodu firmy a nie je na obzore, že by mal do firmy vstupovať niekto ďalší.
Aký podiel v spoločnosti budú mať ľudia z Esetu?
Rokovania smerujú k tomu, že budú mať 51 percent.
Neprekáža vám to? V kontexte situácie, ktorá sa črtala v Petit Presse pri príchode Penty, keď ste z vydavateľstva odchádzali.
V Petit Presse nemal žiadny člen manažmentu žiadne percentá. Nikomu z nás predtým nevadilo, že pracujeme vo firme, ktorá patrí niekomu inému, to nebol náš problém. Kapitalizmus neodmietame, problém bolo meno nového spolumajiteľa.
Máte v zmluvách ošetrené, aby ľudia z Esetu nemohli v budúcnosti svoj nadpolovičný podiel predať?
Nemôžem do detailu hovoriť o podmienkach, ale áno, je tam stanovené obdobie, počas ktorého nie je možné podiely prevádzať. V období po tom je to možné, ale rozdiel oproti situácii v Petit Presse je, že okrem zadefinovaného predkupného práva je tam stanovený aj mechanizmus oceňovania hodnoty tohto podielu. Pre prípad, že by nedošlo k dohode. To bol problém v prípade Petit Pressu, kde pán Vajda síce mal predkupné právo, ale cena bola mimo čohokoľvek.
Rozprávali ste sa s ľuďmi z Esetu, či chcú vstúpiť do politiky? Tieto informácie začínajú kolovať.
Nemám vedomosť, že by v súčasnosti mali takéto ambície.
Ak by k tomu malo prísť?
Zložitá otázka. Čo ak ja by som mal tie ambície? Tomuto sme nevenovali väčšiu diskusiu, lebo si nemyslím, že je to otázka dňa. Ale môžem sa mýliť. Myslím si, že páni rozumejú tomu, že je problém, ak je jeden človek v biznise, médiách a politike zároveň. Určite chápu aj to, že pre nás je naša nezávislosť veľmi dôležitá.
Rokovali s viacerými, nedohodli sa
O podpore ste rokovali aj s americkým fondom North Base Media, no k dohode neprišlo. Prečo? Je pravda, že ich podmienkou bolo, že takisto chceli mať v štruktúrach firmy zastúpenie?
Rokovali sme s nimi, ale kde vznikla klebeta, že do našej firmy vstupujú, neviem. My sme jednali s viacerými potenciálnymi investormi, aj mimo Esetu a Američanov. V prípade North Base Media sme zisťovali, kto má aké priority a záujmy. V čase, keď sme o tom diskutovali, sa hovorilo aj o ich zastúpení v orgánoch, ale to by nebol problém. A už vôbec nie ich podmienka, my by sme skôr mohli byť radi – veď napokon mať v štruktúre firmy bývalého šéfredaktora Washington Postu nie je niečo, za čo by sme sa mali hanbiť.
Údajne mal byť práve váš zámer spustiť printový denník akousi brzdou, ktorá amerických investorov mierne odstrašila.
Nie je asi úplne vhodné hovoriť podrobne o pozadí rozhovorov, ktoré sme viedli. Prebiehali skôr v dôvernej atmosfére a teraz je už asi zbytočné špekulovať nad tým, prečo sme sa s niekým dohodli a s iným nie. Bolo veľa aspektov, ktoré boli pre jednu aj druhú stranu dôležité, vo finále sa to nestretlo na sto percent. Nerobil by som však z toho drámu, ani by som to nestaval do roviny, že oni nakoniec povedali rezolútne nie. Predstavy potenciálnych partnerov boli rôzne, v tomto konkrétnom prípade to dopadlo tak, že sme sa nedohodli. Treba myslieť aj na to, že ide o subjekt, ktorý v tomto regióne zatiaľ nemá žiadne aktivity a navyše má z minulosti väzby na Petit Press, ktorý s nimi spolupracoval. Je to komplexnejšie a ťažko to redukovať na otázku či print áno alebo nie – také jednoduché to nebolo.
Zo zástupcu šéfredaktora Sme riaditeľ vydavateľstva. Lukáš Fila chce viesť firmu, ktorá bude fungovať sebestačne Zdroj: Maňo Štrauch
Napokon s ľuďmi z fondu spolupracujete v online na konzultantskej úrovni. Čo si pod tým predstaviť?
Ide o firmu, ktorá pracuje s mediálnymi start-upmi vo viacerých krajinách, najmä v Ázii. Majú obrovské množstvo know-how, hlavne čo sa týka digitálneho publikovania, technológií, nových inzerntných formátov či spôsobu komunikácie na sociálnych sieťach. Fungujeme na určitej báze výmeny informácií, teda skôr asymetrickej.
Odchod zo Sme nemala byť kolektívna akcia
V situácii ohľadom odchodu redaktorov zo Sme sa v médiách vyjadroval najmä šéf vydavateľstva Alexej Fulmek. Ako sa spätne pozeráte vy na to obdobie, keď ste otvoreným listom dali najavo nesúhlas so vstupom Penty a ten vzápätí podpísala väčšina redakcie? Bola vtedy cesta späť, boli ste v tej chvíli ešte na vážkach?
Ťazko budem hovoriť v mene všetkých, moje osobné rozhodnutie dozrelo v samote a skôr ako momentom toho listu. Neznamená to, že by som rezignoval, snažil som sa vyvíjať maximum aktivity v období, keď nebolo jasné, ako to dopadne, aby to dopadlo inak. Naozaj som veľmi chcel ostať v Sme, ale vnútorne som bol rozhodnutý, že ak sa nepodarí zvrátiť vývoj, ako sa zachovám. Potom došlo k verejnej dekláracii a od tej chvíle už nebolo nad čím rozmýšľať. Raz keď dáte svoje slovo, malo by platiť. Potom už premýšľate len smerom – čo teraz. Predpokladám, že podobne to mala aj veľká časť kolegov. Celé to však nebola akcia, ktorá by vznikla tak, že by sme sedeli niekde v krčme a dopredu sa dohadovali, koordinovali. Podpísali sme to ako vedenie redakcie, ale nikoho sme nepresviedčali, aby sa k tomu pridal. Iste, že v nejakom bode vznikla nejaká spoločenská lavína, ale nič to nemení na tom, že za ňou stáli individuálne rozhodnutia, ktoré dozreli v jednotlivcoch.
Bolo ale v poriadku, keď ste vydali stanovisko vedenia, že ste sa pod to nechali podpísať ostatných redaktorov?
To sa dialo bez nášho pričinenia, my sme vyslovene apelovali, aby nedošlo k žiadnej kolektívnej akcii. Tie podpisy k tomu prišli samy, my sme sa ako vedenie do toho nezapájali. Ľudí sme žiadali, aby ani nezverejňovali mená, aby vznikol prípadný priestor na prehodnotenie postoja, keď vychladnú hlavy. Aj preto, že pri ľuďoch, ktorí sa živia slovom, je veľký problém ho zobrať späť. Napokon sila slova je to, s čím denne pracujú. Naša snaha bola, nech je tam tých mien čo najmenej, ale ľudia mali dosť prirodzenú túžbu komunikovať situáciu navonok. Problém bol teda opačný – väčšina z nich otvorene pod svojím menom zaujala postoj a najradšej by boli, ak by vyšiel aj v novinách. Vtedy, keď už skrátka dozrelo rozhodnutie, sa oň ľudia chcú podeliť, dať najavo, aký signál vysielajú. Ľudsky sa to dá pochopiť a ťažko im v tom nejako brániť. A neviem navyše, či by to niečo zmenilo na situácii, v ktorej sme dnes.
Nezabránili ste však ani tomu, aby sa postoje prezentovali cez oficiálny kanál - facebookový účet Sme. Na ňom ste linkovali text z Opentat.sk, v ktorom ste vysvetľovali, prečo zo Sme odchádzate a že plánujete založiť niečo nové.
O tom neviem, priznám sa. O zodpovednom prístupe ľudí, ktorí sú teraz súčasťou Denníka N, ale svedčí, že za celý čas, keď sa začali diať veci okolo výpovedí, noviny vyšli a naďalej vykazovali vysokú kvalitu novinárskej práce. V extrémnej situácii mohli všetci pustiť klávesnice a povedať – odchádzame. Nič také sa neudialo, bola zachovaná kontinuita, ľudia zostali vyše dvoch mesiacov a robili naďalej dobré noviny, aj keď to pre nich bolo náročné. Ak sme mali nejaký problematický status na Facebooku, za to sa ospravedlňujem, ale určite sme sa nesnažili poškodiť Sme.
Bez ohľadu na vstup Penty, nemali ste predtým signály, že sa v Sme plánuje obmena vedenia redakcie?
Absolútne žiadne. Možno to vyznie arogantne, ale bol som si istý tým, že mám dôveru vydavateľstva. Nikdy by mi nenapadlo, že by som ja mal chcieť odísť, pretože som mal rád tú značku aj kolektív. A ani opačne by mi nenapadlo, že by moja pozícia mala byť ohrozená.
Takže situácia nebola nikdy vypätá? Neprišlo ku konfrontácii s manažmentom napríklad v čase, keď ste prišli o inzerciu Lidla po článkoch, ktoré reťazcu prekážali?
Z toho nikto vo firme vrátane redakcie nebol šťastný, je jasné, že inzertné príjmy sú nevyhnutné. Určite prebehla na túto tému komunikácia, ktorá ale mala kultivovaný charakter. Problémov tohto typu v živote vydavateľstva vzniká viac. Ak by ste sa ma opýtali o päť – desať rokov, či si pamätám takúto epizódu, je dosť možné, že by som si ju ani nepamätal. Viem, že tam problém s klientom bol, rozprávali sme sa o ňom, ale to nie je niečo, na čom by sa lámali vzťahy alebo čo by bolo nad rámcom bežnej operatívy.
V názve máte N, ktoré značí aj nezávislosť. Tlaky na médiá všade na svete prichádzajú z rôznych strán, nielen v súvislosti s majiteľskou štruktúrou. Čo teda obnáša to vaše „N“? Ako si predstavujete nezávislosť, aby to nebol neúprimný sľub?
Ten krátky príbeh „enka“, aký je doteraz, jeho nultá kapitola, je postavený na tom, ako boli ľudia pripravení ísť do obrovského existenčného rizika kvôli tomu, aby si mohli naďalej zachovať svoju nezávislosť a dôveru čitateľov. Tento náš osobný príklad je zatiaľ asi najrukolapnejší signál toho, ako to myslíme vážne. Realita je, že sme všetci išli do absolútneho neznáma, a to počúvam aj teórie o tom, ako to malo byť všetko dohodnuté a podobne, pri ktorých sa mi nôž otvára vo vrecku. My v tom neznáme prakticky pokračujeme, posunuli sme sa síce v tom, že máme nejakú budovu, z ktorej si robíme redakciu, funkčný web a vytlačené prvé číslo novín, ale naďalej sme v situácii, v ktorej vyvstáva mnoho otázok, na ktoré sami nepoznáme odpovede. Ľudia, čo v tom s nami sú, išli dobrovoľne do horších podmienok, a to len v mene toho ideálu, o ktorom hovorím. Dúfam, že na začiatok toto ako nejaký dôkaz stačí a nebude dôvod, prečo by sa tento nosný princíp vytratil. Naopak, budeme sa snažiť robiť maximum, aby zostal zachovaný.
Poznámka: Portál TREND.sk patrí pod vydavateľstvo News and Media Holding, patriace k skupine Penta. Tá spolupracuje so spoločnosťou NAMAV, s. r. o., ktorá má v Petit Presse menšinový akcionársky podiel.
