Časopis Park prišiel priskoro, ale vo veľkom

Napríklad časopis Park, ktorý začal vychádzať pod taktovkou Filipa Vanča v druhej polovici deväťdesiatych rokov (skončil v roku 2002). Za neprehliadnuteľným veľkorysým formátom sa skrýval generačný rozhovor mladej bratislavskej scény, naštartovaný aj smerom k osobnostiam a témam umenia a kultúry mimo stredných prúdov. S Filipom Vančom sme sa rozprávali v priestoroch galérie Photoport, kde sa cez víkend koná festival SELF, tematický zameraný na česko-slovenskú časopiseckú tvorbu posledného storočia.

Filip Vančo Zdroj: Miro Nôta

Ako časopis Park vznikol?

Prvé číslo vzniklo v roku 1996 ako moja diplomová práca na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vytvoril som koncept časopisu, pripravil obsah a všetky pôvodné fotografie v ňom boli moje. Súčasťou diplomovky bola aj výstava fotografií, ktoré boli použité v prvom čísle. Časopis nebol myslený ako jednorazový projekt, od začiatku sa plánovala istá periodicita. Začali sme s tisícovým nákladom, neskôr sme ho znížili asi na päťsto kusov, čo je minimum na ofsetovú tlač. Park bol koncipovaný ako štvrťročník, postupne sa z neho stal skôr občasník. Dokopy vyšlo sedem čísiel.

Dnešné oživenie záujmu o tlačené magazíny poháňa fakt, že z printu sa stáva rarita. To v deväťdesiatych rokoch ešte zďaleka neplatilo. Čo bolo motiváciou pre robenie časopisu?

Motiváciou bola možnosť zmeniť kvalitu tlačeného média. A to po obsahovej, ale v zásadnej miere aj po vizuálnej stránke. Všetky materiály boli pôvodné, texty boli autorsky písané pre Park. Pri vizuáli išlo o to, dostať do časopisu kvalitnú fotografiu v kvalitnej grafickej úprave. Časopisy dodnes často dávajú hlavný dôraz na texty – aby boli hodnotné, presné a bez chýb. My sme sa okrem toho zaoberali tým, aby vizuál článkov mal aj nejakú kultúru, ktorá by pozývala k čítaniu.

Ako vyzerala vtedajšia scéna podobne zameraných časopisov?

Vychádzal už časopis Vlna, ktorý vznikol v roku 1995, ale inak tu nebolo nič. V Česku bola situácia lepšia, tam existovalo napríklad Vokno, čo bol veľmi dobre robený časopis, ktorý vzišiel z disentu. Podstatné bolo to, že vtedajšie obrázkové časopisy – či už to boli módniky alebo obsahové týždenníky – pracovali s fotografiou neskutočne vulgárnym spôsobom. Úroveň magazínov z tej doby, napríklad časopisu Eva, bola príšerná. To mňa ako človeka, ktorý sa zaoberal fotografiou, veľmi hnevalo. Úplne sa ignoroval autorský prístup k fotke, čo znamená, že sa má odpublikovať tak, ako ju fotograf nafotil. Že sa nestrihá, nezasahuje sa do nej a nestvára sa s ňou, čo si kto zmyslí. To bol základný princíp pri tvorbe Parku. Zároveň išlo aj o výchovu grafických dizajnérov k rešpektu k médiu fotografie. Spolupráca s grafikom smerovala k tomu, aby dizajn fotografii pomáhal.

Zaujímalo vás aj samotné médium časopisu?

Podstata fotografie je v tom, že je určená na publikovanie. Či už vo forme výstavy alebo časopisu. Formát Parku sa odvíjal od toho, aby v ňom bolo možné reprodukovať fotografie v dostatočnej veľkosti a aby sa tak mohol sprostredkovať zážitok, ktorý by mal divák na výstave. Išlo o šírenie vizuálnej kvality, ale, samozrejme, spoločne s obsahom, pretože sme nechceli, aby to bol len časopis o fotografiách.

Prečo ste zvolili názov Park? Čím chcel časopis obsahovo byť?

Názov Park mi napadol preto, lebo je to otvorený priestor, kam môžu ľudia prísť, môžu si oddýchnuť, ale aj sa niečo dozvedieť. Časopis sa zameriaval na umenie a kultúru všeobecne a bol postavený na rozhovoroch, čo bolo inšpirované magazínom Interview. Okrem toho obsahoval profily výtvarníkov alebo články o vede či literatúre. Išlo nám hlavne o to, aby sme publikovali texty, názory alebo výtvarné či literárne diela ľudí, ktorí boli skôr na okraji záujmu. Generačne sme prirodzene vychádzali z nášho okruhu. Boli to väčšinou mladí autori, ktorí neboli na scéne ešte veľmi známi. Mnohí z nich sú dnes úspešní a akceptovaní, čo znamená, že náš vtedajší vkus a výber ľudí bol dobrý.

Z dnešného pohľadu podáva Park zaujímavú správu o istej generácii.

Môže byť, ale vtedy to nebola cielená či prioritná vec. Nemali sme ambíciu tvoriť nejaký zberateľský artikel, ale pravidelné médium, ktoré si ľudia budú kupovať, čítať a niečo sa dozvedia. Keď sa však niečo robí s nasadením, tak je tam prirodzene záujem, aby to malo nejaký názor a „tvár“. Park sme robili s tým, že chce niečo povedať a preto sme kriticky pristupovali k výberu prispievateľov i k jednotlivým materiálom. Takýmto spôsobom sa potom nutne niečo zachytí alebo zdokumentuje. Či už je to atmosféra alebo nálada, alebo sú to informácie, ktoré zachycujú danú dobu.

Kto tvoril časopis?

Redakcia bola skromná. Okrem mňa ju tvorili Kamila Krkošová, Jana Beňová, Stano Dančiak mladší a ďalší občasní spolupracovníci. Grafickí dizajnéri sa menili. Po prvých dvoch číslach vznikla idea, že každé vydanie bude robiť iný grafický dizajnér. Prvé dve urobil Richard Čisárik, tretie Palo Bálik spolu s Emilom Drličiakom, ale od ďalšieho to nakoniec z praktických dôvodov ostalo na Palovi Bálikovi.

Mohol sa časopis sám uživiť?

Nie. Už formát časopisu bol natoľko veľkorysý, že vzhľadom na polygrafické náklady to bol veľmi neekonomicky nastavený projekt. Mne sa však ten formát páčil, inšpiráciou preň bol anglický Independent on Sunday, ktorý som našiel v lietadle, keď som v roku 1994 cestoval z Londýna. Formát sme mali rovnaký, rozdiel bol len tom, že príloha Independentu vychádzala v 250-tisícovom náklade. Pri existencii Parku teda zohralo úlohu aj nastavenie a veľkosť nášho trhu a tiež to, aký tu bol vtedy záujem publika. Pri cene 60 korún za výtlačok to bolo finančne neúnosné. Dôležitým zdrojom financovania Parku boli granty.

V Parku ste mali aj inzerciu. Dokonca ste ju vyrábali sami.

Áno, reklamy sme sa snažili robiť vo vlastnej réžii. Nútili sme inzerentov, aby nám dodali nejaké obrázky a zalomili sme ich tak, aby to nejako vyzeralo. Alebo sme vymysleli rovno celý koncept inzercie. Chceli sme sa vyhnúť tomu – aj keď sa to vždy nepodarilo, aby nám zlé reklamy kazili časopis. Pri tomto prístupe sme sa inšpirovali francúzskym časopisom Egoïste, pre ktorý fotili slávni fotografi, ako napríklad Richard Avedon, ktorí robili pre magazín aj reklamy.

Nedalo sa na inzercii postaviť financovanie časopisu?

Snažili sme sa pracovať s reklamou a hľadať sponzorov, ale v tej dobe to ešte poriadne nefungovalo a bolo veľmi ťažké. Niečo sa nakoniec aj podarilo, ale boli to napríklad skôr bartre v naturáliách. Za túto reklamu (Filip Vančo ukazuje na celostranovú reklamu Absolut) sme dostali dvadsať litrov vodky. Za reklamnú stranu pre papierenského výrobcu sme zase dostali 25-tisíc kusov servítiek. Vymysleli sme slogan „Utrite si ústa do súčasného umenia“ pre výtvarné návrhy na servítky od piatich autorov – Denisy Lehockej, Laca Terena, Cyrila Blaža, Ivana Csudaia a Emila Drličiaka. Vznikla z toho kolekcia, ktorá sa samostatne predávala a taktiež bola v každom výtlačku časopisu vložená jedna servítka. Moja predstava bola taká, že nám výrobca pripraví balíčky po 60 kusov, v ktorých bude dvanásť servítok od každého umelca. Keď som však prišiel do fabriky, boli jednotliví autori naštósovaní, každý po päťtisíc kusov. Takže som kolekcie mohol skladať ručne.

Servítky s potlačou boli len jednou z príloh časopisu.

Áno, mali sme ich viac. Vtedy bolo populárne vkladať rôzne veci do časopisov. Chceli sme, aby tam bolo niečo, čo si napríklad ľudia môžu dať na stenu – čiže sme mali plagáty Juraja Horvátha a Shootyho. V jednom vydaní bolo pexeso od Petra Hajdina alebo komiks.

Z akého dôvodu nakoniec Park skončil?

Postupne sa dostavila únava, najmä zo zháňania sponzorov, čo takmer k ničomu neviedlo, hoci som skúšal osloviť kohokoľvek. Dnes mám pocit, akoby Park prišiel do tohto priestoru príliš skoro.

Zaujímajú vás dnes ešte časopisy?

Áno. Už sedem rokov vydávame ďalší časopis Port 21, ktorý je ale viac špecializovaný na fotografiu a vizuálnu kultúru. Práve riešime, či by sme nemali formát Portu zmenšiť, lebo je ešte väčší než bol Park. Keď ho však zmenšíme, tak hrozí, že zapadne medzi kopou ďalších časopisov. Scénu magazínov síce sledujem, hoci už nie tak pozorne. Stále som však veľký zástanca vecí, ktoré sú na papieri. Pokiaľ mi totiž nevyhorí byt, tak si ich vždy dokážem pozrieť. A na internete nie úplne je všetko, ako by si ľudia mohli myslieť (smiech).