Aleš Najbrt: Od Reflexu k časopisu budúcnosti

Na prvotnom odvážnom vizuáli Reflexu sa podpísal grafický dizajnér Aleš Najbrt, ktorý bol v rokoch 1990-93 art directorom časopisu. Popri práci v Reflexe rozbehol aj vlastný veľkoformátový magazín Raut, ktorý ešte výraznejšie stavil na vizuálnu výpoveď. Časopisy bavia A. Najbrta stále, a tak nebol problém ho počas nedávnej konferencie By Design, na ktorej vystúpil, zlákať ku obzretiu za magazínovou tvorbou deväťdesiatych rokov a k predstave o časopise pre dnešnú dobu.

Zdroj: Martin Haburaj

Časopis Reflex začal vychádzať na jar roku 1990. Aká bola vaša východisková situácia z vizuálneho hľadiska? Čo ste chceli dosiahnuť a do čoho ste vstupovali?

Veľmi dôležité, hoci možno nie až tak viditeľné a efektné, bolo zásadné skracovanie textov a celkovo iný pohľad na to, ako robiť časopis v novej dobe. Existoval vtedy napríklad týždenník Mladý svět, ktorý bol vnímaný ako do istej miery fotografický, čo však nebola pravda. Obsahoval veľmi veľa textu. Na začiatku Reflexu sme mali najväčší problém s tým, aby novinári nepísali balast, ale len skutočné informácie. Viedli sme reportérov k tomu, aby si uvedomili, že teraz to už nebude ako v tom Mladom světe, ktorý si všetci prečítali od prvej strany do poslednej a – ako sa hovorilo – „hľadali niečo medzi riadkami“. Bolo zjavné, že ľudia budú mať stále menej času, čiže časopis si len prelistujú a keď ich niečo naozaj zaujme, tak si to prečítajú. My sme im chceli vytvárať takýto servis. Mnohí tvrdili, že je to nezmysel, ale v priebehu veľmi krátkej doby sa ukázalo, že je to pravda.

Zdroj: Studio Najbrt

V akom vizuálnom kontexte ste sa vy osobne vtedy pohybovali?

V osemdesiatych rokoch som sledoval tvorbu skupiny grafických dizajnérov Typo&, čo bola generácia pred nami, a ktorých sme vnímali ako naše vzory a učiteľov. Okrem toho som objavil scénu grafického dizajnu, ktorý sa začal produkovať vo Veľkej Británii a to konkrétne od autorov ako Peter Saville, Malcolm Garrett alebo Neville Brody. Bolo to pre mňa zjavenie a veľmi ma to ovplyvnilo. Ale zďaleka nie len to. Vnímal som všeobecne český dizajn z historického hľadiska. No nešlo len o oblasť dizajnu – pomerne veľký vplyv na mňa mala napríklad gotika. Takže pri tvorbe môjho nového tvaroslovia na konci osemdesiatych rokov som využíval veľmi rôzne prostriedky a štýly.

Ako Reflex vo svojich začiatkoch po vizuálnej stránke vznikal?

Obálky sme kreslili rukou, klasicky tušom, a vytvorené predlohy sa potom reprodukovali v tlačiarni. Aj sadzbu sme len takzvane „predpisovali“ a potom sa sádzala v tlačiarni. Všetko čo sa dnes dá pri výrobe redakčne ovplyvniť, bolo vtedy veľmi zložité a vznikalo výrazne iným spôsobom. Navyše tým, že sme titulky kreslili a vymýšľali sme si tvary sadzby, tak to bolo veľmi krkolomné a celkovo vhodné skôr pre mesačník než pre týždenník. Všetko išlo veľmi rýchlo, čo ale zase bolo výborné v tom, že sme mali takmer okamžite spätnú reakciu a mohli sme na ňu reagovať. Ak však mám byť úprimný, nebol som spokojný ani s jedným číslom, ktoré sme vyprodukovali. Už len kvôli tomu, že tím, s ktorým som pracoval, nebol ideálny. Dnes by som si ho vedel dať dokopy úplne inak a oveľa profesionálnejšie.

Zdroj: Studio Najbrt

Obálky prvých čísiel Reflexu niekedy okrem názvu časopisu neobsahovali žiadny iný text či upútavky. Pôsobili skôr ako plagáty a to obrazové nastavenie bolo očividné.

Pochopiteľne, že ja ako grafik som bol najradšej, keď som na obálke musel použiť čo najmenej textu a o to výraznejšie som mohol pracovať s vizualitou. Ale trh si žiadal, aby sa postupne pridávali hedlajny a odkazy na ďalší obsah. Reflex si však z tohto hľadiska stále udržoval určitú úroveň a nepreháňal to s komerčnosťou.

Predsa však bol Reflex nový nielen z hľadiska obsahu, ale zároveň bol aj vizuálnym statementom. To dnes pri časopisoch so širším záberom určite nie je bežné.

Na začiatku 90-tych rokov všetko vznikalo dosť rýchlo a je pravda, že ako art director som mal pomerne veľký priestor a istý vplyv na podobu časopisu. Bol som súčasťou najužšieho vedenia, takže som tieto veci mohol ovplyvňovať. Samozrejme, že sme sa o mnohých veciach aj veľmi hádali, no vtedajšiemu šéfredaktorovi Petrovi Hájkovi sa grafické nastavenie veľmi páčilo. A to aj preto, lebo on otváral nové témy, ktoré dovtedy boli tabu – ako napríklad undergroundová kultúra, sexuálne či politické témy – a to všetko konvenovalo s mojim pomerne výrazným a niekedy možno až agresívnym štýlom, ktorý bol vo vzťahu k tým témam často až ilustrujúci.

Zdroj: Studio Najbrt

Do akej miery sa pri tvorbe vizuálu obálky hľadelo na predajnosť?

Po prvých piatich až desiatich číslach to už bola veľmi dôležitá téma. Po každom vydaní sa vedelo, ako sa predávalo a ako to ovplyvnila titulná strana. Takže postupne bol veľký tlak na to, aby sa na titulke objavovali ženy, pokiaľ možno i zoblečené, a ja som sa zase snažil kontrovať tým, aby sa stále myslelo aj na kvalitu a na to, že ten časopis má byť aj o kultúre. Tento proces mal určitý vývoj a bol potom aj jedným z dôvodov prečo som z Reflexu odišiel.

Ste tiež autorom loga Reflexu. Ako vzniklo a aký bol za ním koncept?

Bol som pri tom, keď sa vyberal názov časopisu. Nevymyslel som ho ja, ale priklonil som sa k tejto voľbe, pretože okrem významu slova reflex, ktorý sa mi zdal vhodný, sa mi páčilo aj to, že obsahuje písmená R a X, ktoré zvyšujú emócie. A X bolo dobré aj v tom, že som z neho mohol v rámci titulky vytvoriť symbol, ktorý fungoval aj sám o sebe. V priebehu času sa z neho stal poznávací znak časopisu a nebolo nutné vidieť ani jeho celý názov. Najprv som si preštudoval množstvo materiálov a sledoval som, ako s tým pracujú magazíny v zahraničí. Mimochodom, prednedávnom sme s Marekom Pistorom, ktorý bol niekoľko rokov tiež art directorom Reflexu – a myslím, že jeho éra bola najlepšia – vytvorili z tých pár písmen názvu Reflexu celú abecedu, dokonca v niekoľkých rezoch a onedlho bude k dispozícii.

Zdroj: Studio Najbrt

Graficky výrazné neboli len obálky Reflexu, ale často aj vnútorné spracovanie. Bolo to tak, že ste mali k dispozícii texty, s ktorými ste následne ešte vizuálne experimentovali?

Bolo to samozrejme diferencované, niektoré strany boli už vopred vymyslené a v jednotlivých vydaniach sa opakovali alebo boli riešené jednoducho. Potom tam však boli cover story a hlavné materiály, na ktoré sa kládol dôraz a pri nich sme pracovali aj s vizualitou. Týkalo sa to tiež úvodníkov, ktoré mal Reflex z hľadiska obsahu a dopadu pomerne výrazné a preto sa aj tu viac dbalo na ich vizuálnu podobu.

Rukopis Reflexu sa rozšíril aj do vzniknutej knižnej edície, vydávali sa aj hudobné nosiče. Bola ambícia vytvoriť väčšie vydavateľstvo, ktoré by možno spájala aj istá grafická identita?

Prvý šéfredaktor Reflexu Petr Hájek mal veľkú víziu, a to na začiatku predovšetkým s časopisom. Pred revolúciou pracoval v magazíne Květy a počas tej doby si vytvoril veľmi jasnú predstavu o vlastnom časopise, ktorú potom s Reflexom realizoval. Keďže sám bol aj autorom a okolo seba mal ďalších ľudí z literárnej sféry, záujem sa rozšíril na vydávanie kníh. A vzniknutú knižnú edíciu som mal na starosti ja. Ambícií teda bolo viac a navyše sa Reflexu v prvom období darilo a postupne začal „nabobtnávať“. Pribrali sa ďalšie časopisy, vydávali sa športové noviny, skúšal sa nejaký dámsky magazín a ja som priniesol svoj nový časopis Raut, ktorého prvé dve čísla vyšli vo vydavateľstve Reflex. Myslelo sa dokonca aj na televízne vysielanie. V dobe keď bol tender na neskoršiu televíziu Nova, tak sa vytvoril tím, ktorý sa o to uchádzal. To už bolo mimo mojej pôsobnosti. Všeobecne to bola doba plnenia si snov a plánov, ktoré si prvý šéfredaktor Reflexu spolu s ďalšími ľuďmi pripravovali už pred revolúciou.

Zdroj: Studio Najbrt

Váš vlastný časopisecký počin – magazín Raut – vybočil z radu už len svojimi nevídanými rozmermi (50 x 70cm). Prečo ste sa doňho pustili?

Reflex ma po čase trochu prestal baviť. Bol som zvyknutý veci doťahovať do konca a doriešiť si ich sám a tu som bol závislý na mnohých ďalších ľuďoch, aby som mohol vytvoril ideálny výsledok. A to sa mi úplne nedarilo. To bol jeden z dôvodov, prečo sme sa s fotografom Tonom Stanom rozhodli založiť Raut. Ďalší dôvod bol, že sme chceli predstavovať to, čo po revolúcii začalo vznikať a čo sa objavovalo v našej generácii. Vytvorili sme koncept veľkoformátového časopisu, pretože sme raz videli podobný časopis Manipulator, ktorý v osemdesiatych rokoch začal vychádzať v Nemecku. Veľmi sa nám páčil a hovorili sme si, že u nás – okrem pár výnimiek ako boli napríklad časopisy Vokno alebo Post – sa všetko rieši cez texty. Preto sme sa rozhodli pre takúto do istej miery aj provokáciu a zvolili sme ten veľký formát. Chceli sme byť veľkorysí, ľudí sme predstavovali na dvojstranách, s veľkými fotografiami. Boli to ľudia z našej generácie a to buď veľmi známi, ktorých sme sa snažili ukázať netradične, alebo naopak úplne neznámi, ktorí boli do istej miery na okraji kultúrneho sveta. A všetkým sme dávali rovnaký priestor.

Zdroj: PG

Ako sa Rautu darilo?

To bolo zaujímavé. Publikum ho prijalo, mali sme s ním celkom úspech a aj sa slušne predával. Z jedného čísla sme urobili dokonca až dvetisíc kusov, no väčšinou to bolo tisíc alebo tisícpäťsto. Problém bol samozrejme s distribúciou, pretože sme Raut dodávali do kníhkupectiev a galérií a vtedy ich nebolo až tak veľa. Neexistovala potrebná infraštruktúra, takže sme mali problém dostať časopis k ľuďom. Do istej miery sa to však podarilo a časopis mal v určitej dobe svoj význam. Aj keď to samozrejme nechcem preceňovať, pretože cieľová skupina takéhoto časopisu – a nehovoriac o formáte, ktorý to ešte komplikoval – je v našich podmienkach do dneška veľmi malá.

Zohrala pri rozbehu časopisov po revolúcii rolu vzniknutá živá scéna a prepojenia a kontakty ľudí naprieč kultúrnou sférou? Vy sám ste sa okrem grafického dizajnu pohybovali vo výtvarnej a v rámci Pražskej pětky aj divadelnej scény.

Určite. Aj do Reflexu som priviedol svojich priateľov z Pražskej pětky, ktorí potom s časopisom spolupracovali v rôznych podobách. Pri vzniku Rautu bolo pre mňa jedným z motívov práve stretávanie sa z ľuďmi z kultúrnej oblasti, ktorých som poznal a ktorí mali širší rozhľad – ako napríklad David Vávra, Jáchym Topol, Michal Cihlář, Jaroslav Róna, Josef Rauvolf alebo Blumfeld S.M.. To boli ľudia, ktorí vytvárali obsah toho časopisu. Na pravidelných redakčných poradách sa diskutovalo, hádalo a prinášali sa témy. Naschvál som priviedol ľudí ako Blumfelda alebo Jáchyma Topola, pretože som chcel, aby sa naša partia okolo Pražskej pětky, ktorá sa pred revolúciou pohybovala v tej oficiálnejšej sfére alebo na jej hrane, prepojila s ľuďmi z neoficiálnej scény a undergroundu.

Zdroj: Studio Najbrt

Prečo ste sa po zániku Rautu už nepustili do ďalšieho časopisu?

Po prvé ma to už trochu vyčerpávalo a nenachádzal som už dostatočný priestor na vytváranie niečoho nového. Taktiež sa to začalo trochu opakovať a mal som chuť začať robiť niečo iné. Videl som, že je najvyšší čas založiť vlastné štúdio, čo som krátko po odchode z Reflexu v roku 1994 s kolegom Pavlom Lvom aj urobil. Začal som budovať firmu a hoci sme postupovali pomaly, cítil som, že to bol ten správny moment. Doba sa dosť zásadne menila, nastupovali počítače a bolo dôležité vtedy vstúpiť na trh. Reflex mi v tom vlastne aj pomohol, pretože sa o mne vedelo a niektoré veci možno išli jednoduchšie. Časopis som ale stále chcel robiť a preto sme po odchode z Reflexu ešte robili Raut. A uvažujem o tom dodnes. Na tvorbu časopisu je však potrebné, aby sa zišli dvaja-traja ľudia, ktorí to potiahnu. Navyše, ak by som mal robiť časopis dnes, chcel by som k nemu pristúpiť úplne po novom.

Ako?

Treba myslieť na to, že ľudia už nechcú veľmi čítať. Chcú sa pozerať. No to je zároveň pre mňa už málo. Obrázkových časopisov vzniklo a vzniká stále veľmi veľa. Chcelo by to niečo, čo by aktívnejšie komunikovalo s čitateľom. Čo by vytvorilo nejakú aktívnejšiu platformu a nefungovalo len tak, že to zoberiete do ruky, skonzumujete a odhodíte. To je podľa mňa už prežité a prestáva fungovať. Je vidieť ako sa zhoršuje kvalita a znižujú sa náklady. Stálo by však za to premýšľať, ako vytvoriť časopis novej doby.

Zdroj: Studio Najbrt

Sledujete stále časopiseckú scénu?

Áno. Spolu s Michalom Nanoru a Bohumilom Vašákom sme vytvorili projekt BigMag, ktorý je internetovým archívom nezávislých časopisov po roku 1989. Mali sme chuť to nejakým spôsobom zmapovať a vzniklo k tomu aj niekoľko výstav.

Ako sa vám Reflex pozdáva dnes? 

Po vizuálnej stránke je to veľmi úpadkové a ten smer k bulváru a k tomu, že Reflex sa stáva oveľa viac politickým časopisom a kultúra iné témy ustupujú, ma neteší. Provokatívne obálky typu Davida Ratha ma ešte občas pobavili, ale často je to už pre mňa esteticky nestráviteľné.

Zdroj: Studio Najbrt