Ako zvládnuť Trumpa? Prinášať fakty, nešíriť hystériu

V jednom zo svojich úvodníkov ste napísali, že úlohou novín nie je dávať čitateľom to, čo chcú počuť. Ako potom chcete prežiť? Nebojíte sa, že vás ľudia prestanú kupovať?

Nie, z toho strach nemám. Zverejnili sme napríklad komentár, v ktorom konzervatívny autor kritizuje politiku predchádzajúceho prezidenta Baracka Obamu k Iránu, to otepľovavanie vzťahov, ktoré spustil. Píše, že vo finále Irán aj tak urobí, čo bude chcieť a Obama svoje ciele nedosiahne. Ďalej píše, že súčasný prezident Donald Trump, ktorý volí iný prístup, môže byť voči Iránu efektívnejší. Naši čitatelia, takmer celá Kalifornia, boli proti Trumpovi. Dostala som stovky e-mailov, v ktorých ľudia písali, že je to šialený názor. Vediem s nimi o tom debatu, na všetko sa snažím odpovedať.

Čitatelia vám po podobných článkoch neodhlasujú predplatné?

Ak by sme sa stali hlasom extrémnej pravice, hovorili by sme ako Donald Trump, potom áno, čitatelia by asi utekali. Môj cieľ v každom prípade je, aby si ľudia v našich novinách aspoň raz za týždeň prečítali niečo, s čím nesúhlasia. Publikujeme aj vyložene ľavicové názory, stredové a všetko medzi tým. Ak sa k vám nikdy nedostane to, s čím nesúhlasíte, názor, ktorý polemizuje s vaším, ako môžete vedieť, že ten váš je správny? Myslím si, že čitatelia vo finále ocenia, že sú ich noviny pestré, pretože pestrá je aj spoločnosť, v ktorej žijú. Ľudia sú dosť múdri na to, aby si urobili svoj vlastný názor. Ich noviny by im ale mali sprístupniť rôzne pohľady, nielen tie, o ktorých si myslíme, že budú vyhovovať väčšine. V tom vidím našu komparatívnu výhodu.

Mediálny priestor zaplavuje stále viac dezinformácií. Dokážete sa zorientovať v tom, čo je a čo nie je pravda?

Veľa sa dnes hovorí o tom, že fakty stratili svoju hodnotu. Nemyslím si to. To, že niekto povie, že stolička na ktorej sedím, neexistuje, ešte neznamená, že to tak naozaj je. Stále je to stolička.

Práve o to ide. Ale ako to rozoznať, keď stoličiek v miestnosti je desať, ale pravé sú len tri?

Rozlišujem medzi dezinformáciami a nepresnými informáciami. Médiá pracujú v časovej tiesni, snažia sa dať čitateľom informácie čo najrýchlejšie. Niekedy preto nie sú úplné, nemáte možnosť poskladať si kompletný obraz, môže vzniknúť chyba alebo posun. K tomu niekedy dochádza, dôležité je, aby sme boli schopní to reflektovať. Čo sa týka dezinformácií, v redakcii sme vyčlenili ľudí špeciálne na to, aby overovali, čo je pravda a čo nie. Snažíme sa tomu venovať veľkú pozornosť. Pozrite sa na posledné voľby. Tvrdenia politikov z oboch táborov, ktoré sa v nich objavovali, boli najviac overované v histórii USA. Otázka je, či sa o to ľudia starali. Ja hovorím, že veľká časť nie. Ak chce niekto veriť, že Hillary Clintonová sa venuje pornografii, tak tomu jednochucho veriť bude, aj keby to bolo stokrát vyvrátené.

Nie je to ale správa o tom, že americké médiá zlyhali, keď nedokázali väčšinu presvedčiť o pravde?

Áno, je to tak. Je ale nefér očakávať, že San Fransisco Chronicle, ktoré riadim, presvedčí sto percent čitateľov.

Ide o médiá ako celok. Prečo vám čitatelia neverili?

Americké médiá sú veľmi dezorganizovaný priemysel. Viem, že se objavuje predstava, že nás niekto ovláda, že zamlčujeme pravdu. Je ale úplne scestná. Ja mám cez deň toľko stretnutí a povinností, že aj keby som to chcela robiť, nezostane mi na to čas. A rovnako sú na tom kolegovia z dalších novín. Jednu vec ale robíme zle: nevysvetľujeme ľuďom, ako pracujeme. Nemajú v tom jasno, a potom ľahšie prepadajú konšpiráciám, neveria nám, odvracajú sa od nás.

Ako to myslíte?

Vy aj ja vieme, že predtým, ako článok vznikne, väčšinou sa o téme veľa debatuje. Čitatelia na našich poradách nie sú, nevidia, ako sa nápady rodia a ako se o nich dohadujeme. Keď vzniká naša titulná strana, so šéfmi rubrík preberáme, čo na nej bude. Každý hovorí svoje nápady, vysvetľuje, prečo práve tento článok na titulku patrí. Potom nechám každého povedať, čo z nápadov by vybral. Vo finále rozhodujem ja, ale prihliadam aj na názory ostatných. Ak by toto ľudia vedeli, možno by si časť z nich nemyslela, že niekto tajomný v pozadí ťahá nitky.

Zdroj: SF Chronicle

Ako sa majú v čoraz zahmlenejšej informačnej spoločnosti vyznať čitatelia? Podľa čoho sa majú orientovať, čo je pravda a čo nie?

Poviem vám jednu osobnú skúsenosť. Moja najlepšia kamarátka pracuje v jednom z miestnych rádií. Pred rokom som toto rádio počúvala počas šoférovania. Dlho som jej hlas nespoznala, myslela som na ďalšie veci, vybavovala telefóny. Až keď som sa započúvala pozornejšie, došlo mi, že človeka, ktorý na mňa hovorí, a ktorého slová pasívne prijímam, dôverne poznám. Vydesilo ma to.

Čo z toho vyplýva?

Každý z nás je dnes neustále na telefóne, pozeráme televíziu, pritom varíme deťom večeru, šoférujeme, počúvame rádio. Väčšinou robíme niekoľko vecí naraz a správy, které sa k nám pri tom dostávajú z éteru alebo z televízie, konzumujeme nepozorne. Ak sa chceme vyhnúť manipulácii, ak chcem poznať realitu v celej jej šírke, mali by sme sa viac sústrediť. Mali by sme premýšľať o tom, ako konzumujeme médiá, ako prijímame informácie a či nie je načase niečo zmeniť.

Aké máte pravidlá pre to, čo vytlačiť a čo nie? Niektoré médiá nedávno vydali tridsaťstranový materiál vypracovaný bývalým agentom britskej tajnej služby, ktorý je plný citlivých informácií na prezidenta Donalda Trumpa. Vrátane toho, že naňho majú Rusi diskreditačné fotografie z jeho údajných radovánok v Moskve. Publikovali by ste ich?

Nikdy by som z toho nepublikovala detaily, ak by som si nebola istá, že to tak je. Čitatelia nie sú špióni, nedá sa im niečo predhodiť, aby sa v tom zorientovali. Mali sme viacero „výbušných“ vecí, ktoré sme nikdy nevydali, lebo sme ich nevedeli overiť.

Donald Trump robí politiku v značnej miere aj cez sociálne siete. Robíte články na základe jeho tweetov?

Nie je to tak, že zakaždým, keď povie niečo škaredé o našom bývalom kalifornskom guvernérovi Arnoldovi Schwarzeneggerovi, tak to utekáme napísať. Tým podstatným veciam sa ale venujeme, predsa len, hovorí ich prezident a má to svoju váhu. Niečo vám ale poviem. Pred dvoma týždňami som bola v New Yorku, bola som vo fitku a zabudla som si telefón, v ktorom si zvyknem pozerať veci. Normálne televíziu nesledujem, ale práve tam jedna bola, tak som sa na to pozerala. Bola som v šoku, aké to bolo zlé a nehovorím len o CNN a Fox. Všetci boli hysterickí. Bolo to práve v momente, keď prezident povedal, že tri milióny ľudí volili vo voľbách ilegálne. Dobre, tak by som očakávala, že veľké redakcie na to nasadia svojich najlepších investigatívcov a tí po čase povedia, ako to bolo. Ale prečo zahlcovať päť hodín verejnú debatu dojmami, tomu nerozumiem.

Časť divákov to nepochybne vidí podobne.

Môj otec je republikán z Kansasu. Nie je šialenec, nepáči sa mu, ako prezident hovorí o ženách. Verí ale v malú vládu, nízke dane... CNN nepozerá. Koho teda televízie oslovujú? Jeho určite nie. Len spoločnosť ešte viac polarizujú.

Ako by médiá mali pokrývať Trumpovu administratívu?

Keď nastúpil, vyvolal zmätok. Vydával jeden exekutívny príkaz za druhým. Nikto presne nevedel, čo znamenajú. Zoberte si jeho zákaz vpustiť do krajiny obyvateľov krajín, ktoré podozrieva z terorizmu. Nebolo jasné, či sa to týka aj držiteľov zelených kariet, alebo tých, ktorí majú povolenie k trvalému pobytu. Na letiskách sa začalo protestovať, medzi ľuďmi to vrelo. Stačilo málo, preskočila by iskra a došlo by k nejakému fyzickému napadnutiu. Našou úlohou je hovoriť, že fakty sú také a také, ale tiež to, že veľa vecí je nejasných. K tomu ale nedošlo. Hlavne televízie emócie burcovali. Reportéri kričali na politikov namiesto toho, aby vecne informovali a umožnili čitateľom a divákom, aby si sami urobili názor.

Máte sídlo v San Franciscu, neďaleko technologických firiem vrátane sídiel sociálnych médií. Robia v pozícii mediálnych firiem dobrú prácu?

Mark Zuckerberg by vám povedal, že nie sú mediálnymi firmami. Samozrejme, že sú. Zohrávajú významnú úlohu a myslím si, že im to dôjde. Tim Cook, CEO Apple povedal, že technologické firmy by si mali dať záležať na tom, aby sa k ľuďom dostávali presné informácie. Mark Zuckerberg chce na seba vziať zodpovednosť za šírenie vymyslených správ.

Ste z rovnakého mesta. Ste kamaráti? Hovoríte s nimi na túto tému?

Bývame blízko od seba, ale nie sme kamaráti. Veľa novinárov pracuje pre Facebook a Twitter. Zamestnali ich, aby im pomohli pochopiť, ako robiť lepšiu prácu v tejto oblasti. Facebook chce pomáhať lokálnym médiám. To je skvelé. Zjavne tvoria významnú časť návštevnosti Facebooku.

Aké máte s nimi vzťahy? Kazia vám biznis, berú návštevnosť z vašich stránok?

Fakt, že sú geograficky blízko, pre nás neznamená veľa, s výnimkou toho, že si s nimi ľahšie dohodnem míting. O niektoré firmy sa zaujímam viac, o iné menej. Závisí to aj od typu správ. Twitter má veľmi dobré športové oddelenie. Keď naši novinári tweetujú svoje články, majú veľa lojálnych followerov. Spravodajské oddelenie sa po používateľskej stránke až tak veľmi nepohlo. V prípade Facebooku je to naopak. Ale pýtali ste sa, či nám znižujú návštevnosť. Bolo to tak možno kedysi, keď začínali. Napríklad Craigslist, keď sa spúšťal, bol to začiatok konca novinovej inzercie. Dnes ale patrí reklama v denníku medzi naše najrýchlejšie rastúce segmenty.

V digitálnej verzii?

V digitálnej aj v printovej. Naša čitateľská základňa je spravidla vzdelanejšia, môže si dovoliť kúpiť noviny. Pre zadávateľov reklamy sú atraktívnym cieľom.

Čo považujete za najdôležitejšiu zmenu, ktorú ste zaviedli po tom, ako ste sa stali šéfredaktorkou?

Najdôležitejšie bolo zmeniť kultúru redakcie. Je to veľmi náročné. Pred troma rokmi boli ľudia veľmi nahnevaní, lebo všetko sa menilo.

Čo bola kultúra predtým a potom? Boli novinári leniví?

To by som nepovedala. Nebola to kultúra inovácií. Nebola to kultúra, v ktorej sa odmeňujú nové a smelé myšlienky. Ja o tom hovorím neustále. Stále sa pýtam, aké nápady máme, aké ďalšie šialené veci ideme vyskúšať. Všetko od produkcie dokumentárneho filmu po projekty zamerané na bezdomovcov. Teraz sa takéto nápady rodia omnoho viac. Keď zmeníte kultúru, musíte to urobiť v mnohých veciach. Nestačí sa postaviť a povedať, že toto je nová kultúra. Novinári nemajú rešpekt a všetko spochybňujú. Platíme ich, aby takí boli.

Zdroj: SF Chronicle

Čo ste presne spravili? Jeden z vašich kolegov vás nazval, že ste ako buldog.

Veľa rôznych vecí. Spustili sme náš vlastný inkubátor, začali sme dávať odmeny za výnimočné nápady, ale aj veľa drobných a šialených vecí. Začali sme si brať do práce psov, v chladničke bolo pivo.

Museli ste nejakých ľudí aj prepustiť, keď ste začali?

Odkedy som šéfredaktorkou (zhruba 2,5 roka, pozn. Mediálne.sk), menilo sa 63 ľudí z celkového počtu 200. 

Preto o vás ľudia nechcú veľmi hovoriť verejne?

Dokončím najskôr predchádzajúcu myšlienku. Nebolo to tak, že som prepustila 63 ľudí. Máme nejaký prirodzený úbytok zamestnancov, niektorí ľudia sa vrátili do predchádzajúcich zamestnaní. Je ťažké udržať si napríklad ekonomických a technologických novinárov. Ale veľmi dôležité je robiť múdre rozhodnutia pri prijímaní ľudí. A teraz sa vrátim k vašej ďalšej otázke: Som si istá, že tu pracujú ľudia, ktorí ma nemajú radi. Neašpirujem na to, aby som bola pani sympatickou. Ašpirujem na to, aby sme mali newsroom, ktorý robí skvelú prácu. A nemyslím si, že nájdete kohokoľvek v redakcii, kto povie, že ma nerešpektuje, alebo že nevie, čo od neho chcem. Každý to vie. Myslím si, že nájdete veľa ľudí, ktorí majú veľmi rezervovaný a opatrný postoj k digitálnemu smerovaniu, ktoré presadzujem v redakcii. Máme napríklad aj odbory. Tie zvyknú viesť ľudia, ktorí sú zvyčajne na niečo nahnevaní. Povedali napríklad o mne, že sa horšie správam k ľuďom, ktorých nemám rada. Mám rôzne vlastnosti, ale určite nie túto.

Ako sa zmenil chod redakcie v rámci digitalizácie? V minulosti bolo bežné, že novinár v denníku v priebehu dňa napísal článok a večer ho odovzdal editorovi. Teraz ale novinári printových médií píšu okrem toho ďalšie správy na web.

Máme webový tím, ktorý primárne robí aktuality. Jeho úlohou je zverejňovať správy tak rýchlo, ako sa to dá. Potom máme články, pri ktorých strategicky plánujeme, kedy ich zverejníme. Ani to nemá veľa spoločné s uzávierkou tlačených novín. A pre print musí byť väčšina článkov pre prvé vydanie odovzdaná do tretej hodiny. To nám umožňuje zverejniť ich v čase, keď ich ľudia čítajú online.

Keď prišla ponuka prijať toto miesto, boli ste v ôsmom mesiaci tehotenstva. Mali ste ísť do práce, ktorá je absolútne stresujúca, dostávate 2-tisíc e-mailov denne. Ako ste v tom čase uvažovali? Prečo ste túto ponuku prijali?

Už veľmi dlho som chcela mať nejakú kontrolu nad budúcnosťou a mať zodpovednosť. Sú podľa mňa ľudia, ktorí majú radi zodpovednosť. Myslím si, že mám dobré nápady a predstavy o tom, aká má byť budúcnosť novín a ako sa tam odvetvie musí dostať. A myslím si, že bol vhodný čas na to, aby noviny dostali energické vedenie, ktoré nebude zamerané na print. Bolo pre mňa veľmi dôležité robiť to profesionálne.

Ale v osobnej rovine: na základe čoho ste si vyhodnotili, že budete zvládať popri tom aj rodinu?

Myslím si, že to veľmi dobre nezvláda žiadna žena. Môj manžel robí doma 70 percent práce. Zvyčajne vozí dieťa do školy, častejšie je doma ako prvý. V práci som si nastavila pravidlá: robím maximálne tri večery do týždňa. Inak som doma. Ale obaja veľa cestujeme. Keď som uvidela výsledky tehotenského testu, povedala som manželovi, že mám nejakú predstavu, o ktorej som chcela hovoriť. Povedala som mu, že moja práca je pre mňa veľmi dôležitá, mala som aj dobrovoľnícku prácu, ktorú už nerobím, ale v tom čase bola pre mňa tiež podstatná. Ďalej som mu povedala, že bude musieť robiť minimálne 50 percent a pravdepodobne viac a hovorili sme o tom, ako by to mohlo fungovať. Napokon súhlasil a je skvelý. Ak by ste poznali môjho manžela, pochopili by ste, prečo štvorročný chlapec trávi čas radšej s ním.

Čo by ste poradili iným mladým rodičom vo vedúcich pozíciách?

Ak by som bola osamelá matka, nezvládla by som to bez toho, aby som uškodila jednému alebo druhému: práci alebo dieťaťu. Verím, že musíte pristupovať k osobnému životu podobne ako k profesionálnemu, musíte si naplánovať, kto bude váš partner. Nemôžete podceniť výber.

Neobávate sa toho, že o niekoľko rokov sa vás spýta váš syn, kde ste boli?

Nemyslím si. Často o tom hovoríme, pýtam sa ho na názor a chápe, aké je to dôležité. Môj otec často cestoval tiež a nikdy som sa ho nepýtala, či mu nie je ľúto, že niektoré veci premeškal.

Kde sa vidíte o štyri alebo o desať rokov?

Dúfam, že o štyri roky budem v San Francisco Chronicle, o 10 rokov neviem. Budem prvou prezidentkou Spojených štátov. (smiech)

Zdroj: SF Chronicle

Nechceli by ste byť napríklad šéfredaktorkou New York Times?

Myslím si, že robiť dobre lokálne noviny je oveľa dôležitejšie, lebo celoštátnych novín je veľa, no San Francisco má len jedny. Ak by ma oslovili s ponukou stať sa šéfredaktorkou New York Times, myslela by som si, že sa tam stalo niečo veľmi zvláštne. Milujem San Francisco a severnú Kaliforniu.

Spomínali ste otca. Čo si myslí o tom, že jeho dcéra robí v liberálnom denníku? Číta vaše noviny?

Áno, číta. V rámci rodiny diskutujeme o štátnej regulácii. Myslím si, že moji rodičia sú na mňa pyšní. Otec mi nikdy nepovedal nič škaredé na to, že robím v San Francisco Chronicle. Mimochodom, sú ľudia, ktorí si myslia, že sme príliš konzervatívni.

Nepovedala by som to úplne takto, ale myslím si, že je dobré mať mix článkov. Ak máme v novinách dva naozaj seriózne a silné články o priehrade, ktorá sa trhá a k tomu pokračovanie témy o veľmi nebezpečnom požiari v sklade, pri ktorom zomrelo 36 ľudí, zmestí sa na titulku napríklad aj príbeh o newyorkskom Fashion weeku. Štandardne by som to nespravila. Veľmi sa nestaráme o to, čo sa deje v New Yorku, ale páči sa mi, že to na prvú stranu vnesie život. Nepovedala by som teda, že treba hľadať pozitívne veci, ale uvedomujem si, že čitateľov nemôžeme každý deň ubíjať len ťažkými správami.

Poznámka: Na rozhovore sa podieľali Mario Stäuble a Ondřej Kundra.