VTV získala licenciu na vysielanie v káblových rozvodoch 24. 11. 1993, vysielať začala 22. 4. 1995. Stala sa tak prvou súkromnou celoplošnou slovenskou stanicou. Nasledovala licencia na satelitné vysielanie udelená 29. 5. 1995. Vtedy sa jednalo o analógové vysielanie cez družicu EUTELSAT.

Pohľad na bulletin, ktorý mohol vyjsť niekedy v začiatkoch vysielania je zaujímavý. Na čele manažmentu je Bohuslav Géci ako prezident, nasleduje Ján Izák ako viceprezident a Marcel Šustek, riaditeľ divízie programu.

Predstavy o komerčnej televízii v roku 1995 sa javia dnes, s odstupom času, tak trochu úsmevne. Zaujímavý je napríklad plán vysielať raz za týždeň o 22.20 divadelné predstavenie, ktorý ma pobavil pri čítaní plánovanej vysielacej štruktúry.


Počas svojho vysielania zápasila VTV s čoraz väčšími finančnými problémami.

Či bola vôbec niekedy v pluse, sa už nedozvieme, ale dá sa predpokladať, že nie. V dôsledku nízkej sledovanosti, zadlženosti a slabého pokrytia sa mi zdala prinajmenšom kuriózna jej ambícia vysielať digitálne cez satelit. Prechod na digitálne vysielanie cez družicu INTELSAT sa uskutočnil v roku 1998. VTV teda vysiela cez satelit, potenciálnych divákov však “chytila" Markíza, ktorá začala vysielať. Ale terestriálne!! V tomto vidím zlý spôsob vedenia televízie, pretože trh na Slovensku vtedy nebol, a ani teraz ešte nie je celkom prispôsobený na to, aby väčšina divákov mala káblovú televíziu alebo digitálny satelit. Čiže je logické, že Markíza získala oveľa viac divákov – našli ju totiž všade, tak v bratislavskej káblovke, ako aj v dedinke Dolné Krškany pri Nitre. Slabá sledovanosť teda nemusela znamenať, a určite ani neznamenala, nekvalitné relácie a programy. Kvalita vysielania však, samozrejme, závisela od príjmov, keďže príjmy boli malé, ak vôbec boli, a vedenie o televíziu podľa všetkého veľmi nedbalo, vznikali dlhy. VTV však bola vďaka zanieteniu jej pracovníkov kvalitnou alternatívou napríklad v spravodajstve, ale aj v iných reláciách (TeenAge, Dvanástka, všetky športové programy...), a na to sa nezabúda...


“Súkromná televízia VTV prešla na šírenie digitálneho signálu. Tento technický projekt má byť predzvesťou väčších zmien vo VTV, ktoré sa majú uskutočniť v druhej polovici roka 1998. Majoritný akcionár – trnavský podnikateľ Vladimír Poór, predseda krajského predstavenstva HZDS – sa rozhodol živoriacu televíziu oživiť. Ešte v závere roka zaplatil preddavok za filmy a programy, ktoré by televízia mala začať vysielať na jeseň. Malo sa tak stať už v nových priestoroch a v spolupráci so zahraničným partnerom. Zaujímavé je, že v roku 1997 a v prvých mesiacoch roka 1998 si spravodajstvo VTV zachovalo objektivitu, nemiešalo fakty s komentármi a jeho redaktori neuprednostňovali nijakú politickú stranu."


VTV bola v tom čase vzácnym médiom, už len kvôli spravodajstvu, pretože v návale dezinformácií a Fašírok z obrazovky Slovenskej televízie ponúkala vyvážené spravodajstvo. Sledovanejšia bola, samozrejme, terestriálna Markíza, vo vysielaní ktorej však bolo očividne poznať sympatie najmä k Rudolfovi Schusterovi a jeho strane SOP.

Vzácne médium našli vo VTV aj všetci tí, ktorí hľadali alternatívu.


“TeenAge je relácia pre mladých ľudí. Teší ma na tom to, že som tu dostal možnosť objavovať nové tváre, nových ľudí. Je to relácia Schodík, ktorú som chcel pôvodne nazvať súťažou amatérskych kapiel. Po vypočutí ich kaziet som zistil, že to tak nemôžem nazvať, pretože väčšina z tých kapiel hrá na profesionálnej úrovni..." (Marián Greksa)


Na tlačovej konferencii VTV, ktorá oznamovala novinárskej obci pripravované novinky, okrem iného zaznelo:

“Dnes máme športové spravodajstvo, ale aj publicistiku na špičkovej úrovni, ktorá bez nejakých obalov dosahuje skutočne dobrú stredoeurópsku úroveň. Taktiež spravodajstvo môžem znovu označiť za výborné, veľmi vyvážené. Dovolím si povedať, že na slovenskom mediálnom trhu pracujeme najvyváženejšie s faktami a argumentmi..." (Ing. Ivan Mičko, programový námestník VTV)


Nova – Prima, že k nejakej spolupráci dôjde. Ktovie, či nedôjde náhodou k spolupráci našich televízií, kto to vie?" (Vladislav Kríž, riaditeľ VTV)


Dnes je už jasné, že hoci tam pán Kríž sedel, žiadna konkurencieschopná televízia sa z VTV nestala. Mizli v nej peniaze, a nebolo na kvalitné programy pre väčšinového diváka, čo bola asi najväčšia príčina neúspechu televízie, ak mal vôbec divák možnosť sa k nej dostať. Aj napriek tomu, že sa program televízie VTV nachádzal vo všetkých káblových sieťach, absencia terestriálneho signálu sa na sledovanosti určite podpísala...

Klobúk dole pred správami a publicistikou, pred vlastnou tvorbou, ktorú pracovníci VTV vytvárali v zložitých podmienkach.

Teraz niekoľko nutných faktov:


“Odpredaj 51 % akcií spoločnosti VTV Cable TV, s. r. o., slovenskej firme TV Plus, a. s., oznámil 8. júla 1998 Rade SR pre rozhlasové a televízne vysielanie vtedajší výkonný riaditeľ VTV Vladislav Kríž. Podľa výpisu z obchodného registra bol predsedom predstavenstva spoločnosti známy trnavský podnikateľ V. Poór a predsedom dozornej rady riaditeľ reklamnej agentúry Donar Fedor Flašík (ten pán, čo vie z vody urobiť Coca-Colu, a naopak, pozn. M. L.). Minoritných 49 percent malo patriť ďalšiemu trnavskému podnikateľovi Karolovi Kabátovi. Od 1. septembra 1998 začala VTV vysielať podľa novej programovej štruktúry. To všetko napriek tomu, že v tom čase nebolo známe rozhodnutie Rady SR pre rozhlasové a televízne vysielanie o zmene držiteľa licencie, lebo zástupcovia VTV neboli schopní poskytnúť informácie o tom, kto je vlastne skutočným majiteľom tejto televízie. V januári a februári 1999 sa na verejnosti hovorilo o možnosti, že VTV odkúpia spoločnými silami P. Rusko a J. Majský. Obaja vo verejných rozhovoroch pripúšťali aj túto možnosť. J. Majský hovoril, že má pripravený pre televíziu ozdravovací program. V marci 1999 boli publikované informácie, že VTV kúpil od V. Poóra za 338 tisíc korún L. Milko – neúspešný kandidát na starostu jednej z bratislavských častí (kandidoval za SDĽ). Najväčšie dlhy má VTV vo VÚB, a. s. Po parlamentných voľbách v banke získala najväčší vplyv práve SDĽ. Je pravdepodobné, že zmena majiteľov sa udiala práve z vôle hlavného veriteľa – VÚB, a. s. Tým sa ale zmeny neskončili. V apríli 1999 získala spoločnosť Satel Media exekúciou dvadsaťmiliónovej pohľadávky Sociálnej poisťovne logo VTV a vysielaciu licenciu. V mene spoločnosti Satel Media koná T. Heldová, bývalá programová riaditeľka TV Markíza. Keďže L. Milko exekúciu nenapadol, existoval predpoklad, že sa spolu s T. Heldovou pokúsia previesť licenciu na iný subjekt a tým sa zbaviť dlhu, ktorý sa v prípade VTV odhaduje na 1 miliardu 200 miliónov slovenských korún. Keďže exekúciu realizoval L. Ágh, brat vlastníka Gamatexu, s. r. o., Bratislava, vzniklo podozrenie, že novým majiteľom bude spoločnosť, ktorá sa ešte stále usiluje o získanie vplyvu v TV Markíza. Rada SR pre rozhlasové a televízne vysielanie 25. mája 1999 na svojom zasadnutí schválila prechod licencie na vysielanie VTV zo spoločnosti VTV Cable TV na spoločnosť Satel Media. Predstavitelia Rady konštatovali, že ani jeden zo šiestich dôvodov na odňatie licencie nebol splnený. Podľa riaditeľky RRTV Jarmily Grujbárovej členovia Rady mali k dispozícii právnické expretízy z Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied a Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Dlh vo výške viac ako 1,3 miliardy korún však zostal spoločnosti VTV Cable TV."


Na situáciu vo VTV si zaspomínali traja jej bývalí spravodajcovia:

Lucia Tomečková (L. T.)

Miro Frindt (M. F.)

Patrícia Šepitková (P. Š.)


Mediálne.sk: V akom čase ste pracovali vo VTV? Kto bol vtedy jej riaditeľ?

L. T. “Vo VTV som pracovala od roku 1996 do septembra 1999, nastúpila som ako redaktorka domáceho spravodajstva a publicistiky, posledný polrok som bola vedúca zmeny v spravodajstve. Zažila som riaditeľa Jána Izáka, Vladislava Kríža, Ladislava Milka a aj Tatianu Heldovú."

M. F. “Celkom presne si nepamätám, odkedy som pracoval vo VTV, myslím, že to

bolo niekedy od mája do konca augusta 1999. Vtedy bola riaditeľkou VTV Tatiana Heldová."

P. Š. “Bolo to od polovice marca 1999 do septembra 1999. Prijímal ma Kríž, potom bol Milko a potom Heldová."


Aká bola celková atmosféra v televízii, komunikácia s vedením, podmienky na výrobu spravodajstva?

L. T. “Celková atmosféra vo VTV bola ako na potápajúcom sa Titanicu. Čím dlhšie sme nemali výplatu, tým sme viac držali spolu. Kolektív sa utužoval, lebo sme na tom boli všetci rovnako, okrem rodinných príslušníkov pani Heldovej. Komunikácia s vedením bola rôzna, Pán Izák firmu ešte tak veľmi nevytuneloval, tak sme s ním ani nepotrebovali hovoriť, s pánom Milkom som ani nestihla hovoriť, lebo keď zistil, o aký tunel ide, vo VTV sa ohrial asi iba 2 mesiace. Najhoršia komunikácia bola s pánom Krížom, ktorý len rozkazoval a neplatil. Možno iba ak, tak sám sebe. S pani Heldovou bola zase komunikácia “fantastická", sľubovala všetko, milo sa usmievala, a napriek tomu, že nevyplatila výplaty aj 3 mesiace, mala ešte tú drzosť, že za námietky podriadených sa odmieňala výpoveďou. Podmienky na výrobu spravodajstva boli dobré v podstate až do konca televízie. Až na to, že sme nemali agentúry, niekedy ani pevné linky – podľa toho, či sa zaplatili faktúry. Niekedy nebolo ani na benzín, tak sme aspoň nemuseli lietať po všetkých tlačovkách. To je trochu z humoru. Techniku nám založil exekútor, tak sme aspoň mali s čím robiť."

M. F. “Atmosféra medzi ľuďmi bola dobrá, rovnako aj vzťahy. Viete, to bolo komerčné médium (nech to znie akokoľvek nadnesene), tím mladých ľudí, ktorých tá práca bavila, napriek tomu, že za ňu nedostávali mzdu. Vlastne z toho vedenie televízie dlho ťažilo a využívalo to. Ťažko hodnotiť kvalitu

spravodajstva, pretože vo VTV sme robili spravodajstvo takpovediac rozhlasovo. Chodili sme na tlačové besedy a ponúkali prehľad informácií z tlačových besied. Nerobili sme napríklad tematické materiály, pretože na to nebol čas (bolo tam málo redaktorov – nebolo mysliteľné, aby redaktor

pracoval na téme 3 dni, ako je to napríklad teraz v STV), a necestovali sme mimo Bratislavy, pretože na to neboli peniaze. Niektorým sa však tento systém spravodajstva páčil. Osobne si myslím, že nie je dobrý, pretože neponúka divákom udalosti v súvislostiach, ale len útržkovite, “na pulze dňa"."

P. Š. “Atmosféra, čo sa týka vzťahov medzi ľuďmi, bola veľmi dobrá. Dalo by sa povedať, že takmer bezkonfliktná (do tej miery, ako to v spravodajstve ide), ale všetci sa snažili vychádzať spolu dobre a byť ústretoví. Podmienky však tomu nenasvedčovali. Mali sme tuším 4 štáby na celé spravodajstvo a občas sme jeden požičiavali aj športovcom, napriek všetkému to klapalo."


Pamätám si, že na obrazovke VTV sa svojho času namiesto správ objavovalo len logo. Bolo tam asi 15 minút, čiže počas celého Denníka, ktorý sa mal vtedy vysielať. Konkurenčné médium vtedy informovalo, že ide o štrajk zamestnancov, ktorí nedostávajú mzdy. Po skončení celej kauzy sa na začiatku Denníka VTV Vaša kolegyňa Barbara Štefanovičová divákom ospravedlnila. Uviedla však, že nešlo o stávku, nevysielali ste vraj pre technickú poruchu. Ako to bolo?

L. T. “Prečo sme vysielali logo, presne už neviem, ale raz to bolo určite preto, že sme štrajkovali, a raz nás zase vypli telekomunikácie, lebo sme neplatili. Presne si už nepamätám, keď sme ale nevysielali preto, že sme štrajkovali, pamätám si, že som od radosti tancovala po byte, že sme sa dokázali zjednotiť. Nebolo to ľahké, lebo nám dlhovali veľa peňazí a ľudia sa báli, že už ich nikdy neuvidia. Ale nakoniec to tak aj dopadlo. Hlavne, že sa majú Heldovci dobre!"


Ako ste v tom čase vnímali celú televíziu?

L. T. “Celú televíziu som vnímala ako jeden veľký tunel, ale na druhej strane som tam spoznala fantastických priateľov, ktorí sú mnohí teraz so mnou v STV. Okrem toho som sa tam všetko naučila, takže to bola fantastická škola žurnalistiky."

M. F. “Vzhľadom na to, že som bol vo VTV krátko a tesne pred jej zánikom, ťažko sa vyjadrovať o televízii ako celku. Posledných niekoľko mesiacov televízia umierala, žila len z repríz, videoklipov, štúdiových výrob a podobne. Čudujem sa, že vôbec vyrábala spravodajstvo, pretože spravodajstvo je veľmi nákladné. Je to na škodu veci, pretože vo firme boli tvoriví ľudia, ktorí vedeli a mali záujem robiť."

P. Š. “Pracovala som v spravodajstve, a keďže to je práca, ktorá pohltí celého človeka a aj niečo navyše, na to ostatné vnímanie televízie som nemala čas. Zvlášť preto, lebo ma hodili do vody a musela som sa všetko učiť za chodu, čo bola dobrá škola. Pretože to bola moja prvá skúsenosť s novinárčinou."


Ďalším medzníkom vo vývoji televízie je meno už spomenutej Tatiany Heldovej. Zohrala v existencii VTV zvláštnu úlohu. Keďže Rada pre vysielanie a retransmisiu (predtým Rada SR pre rozhlasové a televízne vysielanie) jej umožnila elegantne obísť vyše 1,3 miliardový dlh spoločnosti VTV Cable TV, mohla táto nová riaditeľka televízie začať svoju prácu s čistým štítom. Sľubovala vstup zahraničného investora a žiadala RVR o čas. Nakoniec to bola práve ona, pod vedením ktorej celý projekt skončil.


Aký máte názor na zánik tohto média, na exekúciu televízie, na prenos vysielacích práv na Tatianu Heldovú?

L. T. “Zánik televízie bol samozrejmý, iba my sme boli naivní a mysleli sme si, že sa to možno raz zmení. Kto sa mal v tom veľkom tuneli obohatiť, obohatil sa. Exekúcia VTV bola iba ďalší biznis ďalšej firmy, a pani Heldovej. Tej som zo začiatku verila, ale neskôr som zistila, že to je iba ďalšia “takzvaná podnikateľka". Aj napriek tomu, že do dnešného dňa dlhuje ľudom na výplatách milióny, na autách VTV chodia jej rodinní príslušníci. Otvorene sa priznám, že keď počujem toto meno, zdvíha sa mi žalúdok!"

M. F. “Prepáčte, k exekúcii a k Tatiane Heldovej sa nebudem vyjadrovať."

P. Š. “Podľa mňa Heldová iba sľubovala, ale v skutočnosti podnikala zúfalé kroky. Na konci veľkú úlohu zohrala jej chamtivosť, keď pochopila, že tá televízia už pôjde iba dolu vodou."


“Rada SR pre rozhlasové a televízne vysielanie mala o zmene vlastníckych pomerov vo VTV rozhodnúť do konca apríla 1999. Dňa 27. apríla si vyžiadala niekoľko odborných posudkov o tom, či predmetom dražby môže byť licencia. Nakoniec sa v máji 1999 rozhodla, že je to možné. Sponzorom VTV sa potom stal Peter Steinhübel, ktorý podľa informácií zverejnených v médiách bol spojený s podsvetím. Po jeho vražde v auguste 1999 sa VTV dostala do obrovských problémov. V októbri 1999 na týždeň prerušila vysielanie."


Zaujímal by ma Váš názor na tvrdenie, že bola VTV prepojená s HZDS. Mne sa zdalo, že vaše správy boli naozaj vyvážené, ale nie som si istý, či to tak bolo vždy. Podozrivé sa môžu zdať napríklad prepojenia televízie s trnavskými podnikateľmi Kabátom a Poórom, pripadne s podsvetím (Steinhübel). Vražda Steinhübela sa premietla aj do programovej ponuky televízie. Čo si o tom myslíte?

L. T. “Áno, VTV mala peniaze od podnikateľov Poóra a Kabáta, ale vplyv HZDS bol minimálny a na spravodajstvo by som povedala, že vôbec. Čo VTV uškodilo boli Utajení svedkovia, ale to so spravodajstvom nemalo nič spoločné, to pripravovali ľudia mimo VTV na kľúč a televízia to iba odvysielala, čo jej veľmi uškodilo.

Na margo Steinhübela: kto bol, vedel každý, ale ako sme my mohli ovplyvniť to, kto televíziu kúpi? Koniec-koncov sme sa to dozvedeli až potom, keď ho zastrelili. Okrem iného, keby ste si urobili

prehľad majiteľov súkromných televízií vo svete a aj na Slovensku, nestačili by ste sa čudovať, kto všetko médiá vlastní!"


Dlho mi vŕtalo v hlave, kam sa podeli všetky záznamy relácií, príspevkov a všetkého materiálu. Spomenuli ste mi, že kazety sa stali majetkom firmy Bankrot, ktorá VTV odkúpila za symbolickú korunu. Čo kulisy, výbava štúdií, technika založená exekútorom? Kam sa to podelo?

L. T. “O zhabanom majetku firmou Bankrot viem iba veľmi málo, mňa zaujímali iba peniaze, ktoré mi dodnes dlhujú. Ale už som sa zmierila s tým, že ich nikdy neuvidím."


“Tatiana Heldová na verejnosti oznamovala, že novým investorom by sa mala stať spoločnosť Polsat a neskôr talianska Media set. Pôsobenie VTV sa skončilo 9. februára 2000, keď jej Rada SR pre rozhlasové a televízne vysielanie odobrala licenciu pre neplnenie si povinností voči autorským ochranným zväzom. Poslednou bodkou v tejto kauze bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý 27. septembra 2000 zrušil rozhodnutie Rady o prechode licencie z VTV Cable TV na spoločnosť Satel Media s tým, že licencia nemôže byť predmetom exekúcie. Takže Tatiana Heldová prišla vlastne o licenciu, ktorá jej nepatrila."


Na záver pohľad späť s odstupom času: mala podľa Vás táto televízia nejakú hodnotu?

L. T. “Televízia VTV svoju hodnotu určite mala, každá televízia, ktorá vznikne na trhu, podľa mňa svoju hodnotu má, aj tie ďalšie, ktoré vzniknú a zaniknú. A podľa mňa ich ešte na Slovensku zažijeme až-až."

M. F. “Význam určite mala, pretože to bola skutočne prvá súkromná televízia, ktorá začala vysielať na celom území Slovenska (aj keď cez satelit). Spočiatku mala kvalitné programy vrátane spravodajstva, a neskôr, kvôli finančným problémom, začala upadať. Neviem posúdiť, kde sa stala chyba, a akékoľvek moje názory a úsudky by boli len z počutia, nie z vlastnej skúsenosti.

P. Š. “Podľa mňa mala, veľa ľudí ju po voľbách 1998 začalo vnímať ako objektívnu. A o to sme sa celý čas snažili."


Poznámka: text obsahuje citáty z nasledujúcich publikácií.

Füle, J.: Médiá. In: Bútora, M. – Ivantyšyn, M.: Slovensko 1997. Súhrnná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1998. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 1998,

Füle, J.: Médiá. In: Kollár, M. – Mesežnikov, G.: Slovensko 2000. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 2000, s. 679-680.