Slovenský dabing býva – a to hlavne na domácej pôde veľmi často odsudzovaný, ba až zatracovaný. Prečo? Má slovenská populácia má vrodenú neschopnosť výroby kvalitného dabingu? Robia to dabingoví herci, spoločnosti a režiséri naschvál? Alebo je slovenský dabing absolútne v poriadku a problém je niekde inde?
Filmoví fajnšmekri si najradšej film pozrú v origináli. Dabing ako taký je spôsob lokalizácie filmu s účelom sprístupnenia širokej verejnosti v tej – ktorej krajine. V podstate ide o akýsi nutný zásah do filmu, ktorý býva často až príliš zreteľný a môže zásadne ovplyvniť kvalitu filmového zážitku – hlavne v prípade nekvality. Tradícia a zvyk diváka určili, že aj Slovensko sa zaradilo do skupiny krajín, kde sa filmy dabujú synchrónne. Nie ďaleko musíme zájsť aby sme našli iný model riešenia lokalizácie filmu – v Poľsku používajú tzv. rýchlodabing, kde do originálneho znenia herec číta poľský preklad. Podobný systém využívajú aj v severských krajinách Európy, kde ho kombinuj[ s titulkovaním. U nás sa rýchlodabing skúšal na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia pri začiatkoch videodistribúcie, diváci ho však neprijali.
Zvyk je železná košeľa, vraví sa. Podobne je to aj v dabingu, keď si divák zvykne na hlasy v jednej verzii dabingu, iné už prijíma ťažko. A na tomto stojí základný problém – na Slovensku neexistuje samostatná videodistribúcia na základe nejasných dôvodov. Aká je cesta klasického „áčkového“ filmu? Začína v kine, kde je drvivá väčšina premietaná v origináli s titulkami. Ďalej na DVD a videokazetách – okrem niektorých animovaných filmov na slovenčinu nenarazíte. Až v tomto bode sa film dostáva k väčším masám (pokiaľ nejde o vysoko promovaný kinohit), tu prežije väčšina slovenských divákov s konkrétnym filmom prvý kontakt a to práve v češtine, kde si na ňu zvykne. Ďalej snímka postupuje na platené televízie- tie používajú dabing z videokaziet. Potom snímka, po uplynutí určitého času (rok až dva) postupuje do klasických televízií kde ich vidí najväčšia masa divákov, pretože v tejto fáze je už prístupný voľne. Až v tomto poslednom článku cesty filmu je drvivá väčšina titulov zaopatrená slovenským dabingom, diváci ktorí mali možnosť tituly zhliadnuť pred odvysielaním vo voľne prístupnej televízii sú však zvyknutí na češtinu a na slovenskej sa im „niečo nepozdáva“. Slovenský dabing sa tak vo všeobecnosti dostáva do zlej pozície.
Preferovanie českého dabingu je jedna z častých slovenských pseudointelektuálnych póz, títo ľudia vždy ale napokon nezabudnú dodať, že seriál Priatelia považujú za výnimku. „Mlčiaca väčšina“ ale slovenský dabing považuje za kvalitný, čo potvrdili viaceré prieskumy.
Ďalším argumentom býva, že v slovenskom dabingu sa opakujú stále tí istí herci. Časy keď ste v každom filme počuli Ľudmilu Mandžárovú, Jána Trégera a Petra Marcina sú však už dávno preč. Dabovať vo väčšom množstve sa začalo až po nástupe televízie Markíza v roku 1996 a prvé roky prekonával náš dabing určite detské choroby. Naopak v Česku, kde sa dabuje ako na bežiacom páse už oddávna, sa dostali do situácie, kedy najväčší filmoví distribútori využívajú zväčša služieb jedného dabingového štúdia. Stačí si zapnúť HBO a garantujem vám, že hlas herca menom Libor Terš budete počuť v každom filme, kde dabuje hlavnú postavu a minimálne tri vedľajšie. Po skončení filmu sa bude ozývať ešte aj z upútaviek. Čo sa týka ženského obsadenia obdoba Terša je herečka Petra Hanžlíková. Dovolím si tvrdiť, že na Slovensku sa toto nedeje a problém s častým obsadzovaním rovnakých hercov majú skôr najbližší západní susedia.
Oproti Slovensku sa v Česku vyrobí niekoľkonásobne väčší objem dabingu. Je to hlavne kvôli rozrastajúcemu sa priemyslu s VHS a DVD nosičmi. U susedov majú teda viac práce, čo sa podpisuje hlavne na kvalite dabingu, a je to často cítiť na priemerných filmoch distribuovaných na DVD a VHS – dabing býva často oproti ruchom a hudbe položený veľmi vysoko a všetky menšie úlohy vo filmoch dabujú dvaja herci, muž a žena. Jednoducho kvantita stúpa na nohy kvalite. Televízie si dabingu dávajú záležať, sú už predsa len pod paľbou divákov – tiež býva rozdiel medzi dennými soap operami a primetimovými filmami. A na Slovensku dabujú takmer výhradne len televízie.
Najväčší problém v tomto reťazci cesty filmu pre Slovensko je, že neexistuje samostatná videodistribúcia. Na Slovákoch už viac ako desaťročie zarábajú české videodistribučné spoločnosti, ktoré síce kupujú práva aj pre Slovensko, vediac však ale že ich to nestojí nič viac ako len práva a náklady na distribúciu, Slovákom totiž stačí český dabing. Distribúcia nosičov je výnosný „biznis“ a na Slovensku sme sa ho vzdali a prenechali západným susedom. Dokonca aj slovenské videodistribučné spoločnosti ako Intersonic a Davay skončili s dabingom do vlastného jazyka už v začiatkoch.
Navyše slovenské deti sú v zaujímavej situácii: rozprávky počujú vo svojom materinskom jazyku naozaj len minimálne, zväčša vo víkendových blokoch. Televízie venované deťom určené pre Slovensko vysielajú výhradne v češtine, napriek tomu, že existuje zákon na ochranu slovenčiny, kedy audiovizuálne diela pre deti do 12 rokov musia byť zaopatrené slovenským dabingom. V propagačných materiáloch týchto staníc na predaj reklamy sa ale uvádza, že stanice sú určené zväčša aj pre slovenské deti už od 3 rokov.
Pseudointelektuálne výroky, ktoré sú podobné predsudkom a nemajú žiadne dokázateľné podloženie tu vždy boli a budú, náš národ je na nich špecialista. Sme navyše aj vyhlásení kverulanti a neuvedomujeme si na čo môžeme byť hrdí: slovenský dabing jednou z týchto vecí v súčasnosti určite je – dostáva však stále menšie šance, ako by mohol mať.
