Róbert Lattacher je skúseným spravodajským profesionálom, z posledného obdobia si ho diváci pamätajú najmä z relácie Črepiny na TV JOJ. Jeho cesta slovenskými médiami je však dlhá: od roku 1991 týždenník Verejná mienka, 1992-93 TASR - redaktor, 1993-95 STV - redaktor spravodajstva, 1995-96, VTV - redaktor spravodajstva + publicistika, 1996-98 - rádio Twist - redaktor + vedúci vydania, 1999-2000 Luna - vedúci vydania spravodajstva, spíker, 2001-2002 -TASR- vedúci regionálnej redakcie, 2002-2004 - vedúci vydania spravodajstva TV JOJ, dramaturg, moderátor relácie Črepiny. Čo si ako novinár myslí o infotainmente či zvieracích bodkách v spravodajstve a aké je jeho svedectvo o práci v postkomunistickej STV či v televíziách VTV a Luna sa dozviete v rozhovore.
Mediálne.sk: Z posledných mesiacov si Vás diváci pamätajú najmä ako moderátora relácie Črepiny na TV JOJ. Prečo ste z TV JOJ odišli?
Robo Lattacher: V TV JOJ som pôsobil zhruba 3 roky, z toho v Črepinách som bol asi 2 roky. V prostredí spravodajstva a publicistiky som sa pohyboval 14 rokov a v poslednom období som cítil, žeby to už chcelo nejakú zmenu. No a odrazu prišla príležitosť organizovať spolu s mojim kamarátom a bývalým kolegom Paľom Chovancom mediálne kurzy pre tých záujemcov o moderovanie a reportérsku činnosť, ktorí ešte nemajú žiadne, alebo len malé skúsenosti s prácou v televízii, či rádiu. Žiaľ, kvôli tomu som sa dostal do sporu s vedením televízie JOJ. Napokon sme sa dohodli že jej zamestnancom budem len do konca roka 2004. Ale pôsobenie v tejto publicistickej relácii a vôbec v televízii bolo pre mňa opäť vynikajúcou skúsenosťou. Človek sa neustále presviedča o tom, že celý život je o učení a o tom, že stále objavujete niečo nové a že stále ste vystavovaný rôznym skúškam. Či už charakteru, alebo odbornosti.
Mediálne.sk: Formát relácie Črepiny bol prebratý z TV Nova. Do akej miery ste sa museli pridŕžať pri príprave relácie originálu, ak vôbec?
Robo Lattacher: Podobne ako Noviny TV JOJ, aj Črepiny boli kópiou jej „českej matky“ a celková filozofia a dramaturgia sa spočiatku dodržiavala, to bolo dané. Neskôr sme sa začali od koncepcie aktuálnej publicistiky odkláňať a hľadali sme cestu ako dať Črepinám vlastnú originálnu tvár, ako robiť modernú publicistiku... Robiť dnes na Slovensku dobrú publicistiku je ale problém. Príčin je viac. Myslím si, že jednou z nich je aj to, že momentálne nie je o tento televízny žáner veľký záujem. Prežíva akoby svoju „hluchú dobu“ a je v tieni reality show, seriálov a filmov, súťaží, kontaktných relácií. Navyše spoločenský dopad z kritických reportáží je podľa mňa veľmi nízky. Odlišná je situácia v Českej republike. Veď napríklad na investigatívnu publicistickú reláciu „Na vlastní oči“ na NOVE, je aj po mnohých rokoch jej existencie zvedavých 2 milióny 328 tisíc divákov. Tento údaj o sledovanosti je z 28. decembra minulého roka.
Mediálne.sk: Počas svojej pracovnej púte ste prešli množstvom médií, ako si spomínate na prácu v tesne postkomunistickej STV?
Robo Lattacher: Do STV som nastupoval v roku 1993 a televízia bola na prahu veľmi zlého obdobia rokov 1994 až 1998. V tom čase sa v spravodajstve zišlo veľa mladých talentovaných a schopných ľudí. Mnohí z nich odišli, alebo museli odísť kvôli často neznesiteľnej a napätej situácii v redakcii, ale aj celej televízii. V nej sa naplno odrážali politické boje, ktoré vyvrcholili mimoriadnymi parlamentnými voľbami v roku 1994 a ktoré pribrzdili profesionálny rast mnohých talentov. Redakcia spravodajstva sa rozdelila na tri tábory, z nich jeden bol prívržencom víťaza volieb, druhý odporcom a tretí sa tváril neutrálne. Na konci roku 1994 a začiatkom roku 1995 sa tam už nedalo celkom slobodne pracovať a tak som využil možnosť vyskúšať úplne inú, novú televíziu... Aj keď som v STV pracoval len dva roky, pochopil som že tá televízia je obrovský kolos, ktorý sa len tak ľahko nedá dobyť. Podarilo sa to až po 13tich rokoch súčasnému manažmentu a verte, alebo nie, musela to byť z ich strany neuveriteľná odvaha. Samozrejme bez politického posvätenia by to nešlo, ale nech je to ako chce, predsa len mnohí konečne pochopili, že STV sa musí zmeniť. Veď naša verejnoprávna televízia stagnovala zbytočne dlhé roky. Nepodarilo sa jej to, čo českým televíziám, ktoré si po roku 1989 dokázali systematicky vychovať veľa skutočne dobrých a profesionálnych moderátorov, či reportérov.
Mediálne.sk: Pracovali ste aj v dvoch neúspešných slovenských televíziách VTV a Luna. Ako vyzerala príprava spravodajstva v týchto televíziách? Pracovali ste vo výrazne sťažených podmienkach alebo to bolo porovnateľné s fungujúcimi televíziami?
Robo Lattacher: Televízia VTV bola úplne iná káva ako LUNA. VTV začínala v roku 1995 v čase, kedy bola STV v kríze a my sme chápali tento projekt ako možnosť určitej alternatívy. Na začiatku nás bolo málo, ale do rozbehu spravodajského Denníka VTV sme vložili veľa energie, času a schopností, ktorými sme v tom čase disponovali. Celé to vydržalo jeden rok, potom sa naplno obnažili vlastnícke vzťahy televízie, nejasné smerovanie, cenzúra, ako aj neschopnosť rozširovať pokrytie, a tak sa naša skupina v roku 1996 rozpadla, vznikla Markíza a z VTV zostala živá mŕtvola...
Televízia LUNA bola z hľadiska technického vybavenia na vynikajúcej úrovni. Spravodajstvo bolo po organizačnej i personálnej stránke pripravené veľmi dobre a jeho štruktúra bola porovnateľná s ostatnými televíziami. K dispozícii sme mali množstvo nových kamier, digitálne strižne, nové štúdio, newsroom, dostatočný počet talentovaných redaktorov, či kameramanov, z ktorých dnes mnohí pôsobia v TA3. Spravodajstvo v LUNE sa pripravovalo podobným spôsobom ako inde, žiaľ nevyužila sa možnosť spracovávať témy odlišným spôsobom ako Markíza. S tým prišla až neskôr TV JOJ. Aj LUNA doplatila na problémy vo vlastníckych vzťahoch, slabé bolo pokrytie, vysoké a premrštené náklady na výrobu a chod televízie, takmer nulový zisk. Po roku prestali chodiť zamestnancom výplaty a druhý rok svojej existencie len dožívala...
Mediálne.sk: V TV JOJ ste pôsobili aj ako vedúci vydania spravodajstva. Noviny TV JOJ sa zásadným spôsobom odlišujú od konkurencie, úspešne "razia cestu" infotainmnetu na Slovensku. Osobne by ste si Noviny JOJ večer pozreli ako svoj hlavný zdroj informácií?
Robo Lattacher: Zdá sa mi, akoby dnes aj ostatné televízie začali napodobňovať spravodajstvo JOJky, teda ten infoteinmentový štýl, ktorý je prelínaním informačnej a zábavnej funkcie médií pričom informácia sa podriaďuje logike zábavy. Tak aspoň je chápaný infotainment...
Ten infotainment v spravodajstve bol už dávno na NOVE, keď prišiel k nám na Slovensko. Pokiaľ ide o štýl spravodajstva na JOJke, je potrebné si uvedomiť, že táto televízia dorazila na slovenský mediálny trh v čase rozpuku Markízy, rozbehu TA3 a existencie STV. Zvolila si iný štýl informovania. Dovtedy neboli ľudia nato zvyknutí, navyše trvalo dosť dlho, kým sa s týmto prvkom naučilo narábať aj samotné spravodajstvo TV JOJ. Dnes je na Slovensku ponuka spravodajských relácií pomerne široká, každý si našťastie môže nájsť ten druh spravodajstva, ktoré mu vyhovuje.
Mediálne.sk: Aký je Váš osobný názor na spravodajské bodky v Novinách JOJ? Mali ste ako vedúci vydania v rámci formátu Novín povinnosť na záver každej relácie zabezpečiť jedno rozprávajúce zvieratko?
Robo Lattacher: Tá filozofia a štýl boli prevzaté so všetkým, teda aj so zvieracou bodkou. Pamätám si, ako sa to, najmä zo začiatku, nepáčilo novinárskej obci a intelektuálom. Osobne si myslím, že zvieracia bodka môže byť na konci spravodajstva vítaným osviežením a odľahčením. Hlavne potom, ako sme videli potoky krvi, rôzne nešťastia, či hádajúcich sa politikov. Druhá vec je, aby sa tá bodka dobre a s citom spracovala.
Mediálne.sk: Spravodajstvo z celého Slovenska pripravujú u nás štyri televízie. V čom vidíte úspech TV Markíza a ktoré spravodajstvo je podľa Vás profesionálne najlepšie zvládnuté? Aký prínos vidíte v rámci spravodajskej televízie TA3?
Robo Lattacher: Úspech TV Markíza je jasný. Prišla v správnom čase a nebola atakovaná a konfrontovaná takmer nikým. STV bola o ničom a nezmohla sa na žiadny protiútok. Nemožno sa teda čudovať, že po dlhom období pôstu človek vyhladne. Ľudia si na Markízu zvykli a železná košeľa robí divy. Pokiaľ ide o kvalitu spravodajstvo slovenských celoplošných televízií, to by bolo na samostatný rozhovor. Nepochybne TA3 u nás zastrešuje spravodajstvo a myslím si, že Martin Lengyel dokázal vytvoriť špecifickú televíziu s klasickým a veľmi dobrým spravodajským programom. Myslím si ale, že z mnohých hľadísk je ťažké porovnávať spravodajstvo TA3 so spravodajstvom ostatných televízií. Hádam až teraz, keď na TA3 vznikli Hlavné správy, ale aj tak v nich budú mať asi to, čo mali pred hodinou, dvomi, či tromi....Bežný divák sa „teší“ hlavne na večerné spravodajstvo. Cez deň pracuje a väčšinou nemá na televíziu čas. Počas dňa zbiera útržky informácií z rádia, novín, internetu a potom večer to chce vidieť. Záleží na ňom, ktorú stanicu si zvolí. Veľa ľudí prepína a mozaiku si skladá z viacerých televízií. TA3 má svoj význam a je dobré, že existuje v tejto podobe.
Mediálne.sk: Myslíte že spravodajstvo TV JOJ má šancu v budúcnosti atakovať prvé miesto v rámci sledovanosti hlavných spravodajských relácií?
Robo Lattacher: To je ťažká otázka. Môže to závisieť od mnohých okolností. Dnes je konkurencia na poli televízneho spravodajstva silná. Každý sleduje toho druhého a ak niekto zaostáva, snaží sa doťahovať, napodobňovať, alebo vymyslieť niečo nové. Neviem jednoznačne odhadnúť ako sa bude situácia vyvíjať a či bude divák preferovať infotainmentový štýl spravodajstva, alebo klasický, plne informačný. Ale opakujem, závisí to aj na tom, ako sa bude vyvíjať situácia v jednotlivých televíziách z hľadiska kvality či pokrytia.
Mediálne.sk: Súčasné spravodajstvo slovenských televízií tvoria najmä mladí ľudia, ktorí ho považujú za odrazový mostík k ďalšej kariére. Starší stále odchádzajú a mladší do spravodajstva prichádzajú. V čom si myslíte, že je problém a bude táto situácia podľa Vás trvať v slovenskom televíznom spravodajstva "naveky"?
Robo Lattacher: Dnes sú mnohí mladí ľudia v televízii veľmi šikovní, rýchli a draví. V tomto je mladosť výhodou. Určitou nevýhodou môže byť to, že sú ešte akoby nevykvasení, chýba im skúsenosť, určitý nadhľad a v mnohých prípadoch aj skromnosť a pokora. Neraz veľmi mladí ľudia dostávajú šancu robiť to, načo kvalitní novinári na západe čakajú roky. Ide o dôveryhodnosť. Divák by nemal pochybovať, či osobe ktorá mu informácie sprostredkúva má, alebo nemá veriť. Pokiaľ ide o ten odrazový mostík k ďalšej kariére, tak je to individuálne. Poznám ľudí, ktorí robili a robia spravodajstvo „celý“ život a je to pre nich droga. Iní zistia, že ak to chcú robiť poctivo, je to nekonečná drina. A keď si v televízii myslíte, že všetko viete, tak vás neúprosná realita presvedčí vždy o opaku.
Za rozhovor ďakuje Radoslav Augustín.
