Recenzia: STVR ukázala nový seriál. Zabudla však dodať dej a motiváciu pozerať ďalej

Nikdy nekončiaci boj o diváka naberá na obrátkach aj na začiatku roka 2025, keď divákov čaká veľký seriálový súboj. Prekvapujúco sa ako prvá zapojila verejnoprávna STVR, ktorá v nedeľu večer odpremiérovala svoj nový seriál Dotyk života. Podobne, ako minulý rok, tak aj tento veľmi prefíkane novinku nasadila hneď na začiatku roka, keď je najlukratívnejší vysielací slot voľný a konkurencia uvádza svoje divácke ťahúne počas pracovného týždňa. Navyše, STVR sa tak vyhne problému v podobe Let's Dance, ktoré odštartuje začiatkom jari, kedy by mal mať Dotyk života svoj záver za sebou.

Rovnaký scenár si telerozhlas zvolil aj s Časom nádeji, ktorý tak naplno zažiaril a dosiahol vysoko nadpriemernú sledovanosť. Vtedy historický seriál pravidelne sledovalo viac ako 500-tisíc divákov a stal sa najväčším triumfom vtedajšej RTVS za posledné roky, keď prekonal aj úspešný seriál Hniezdo.

Stále však platí nekompromisný fakt, že STVR dramaticky zaostáva s výrobou hranej tvorby oproti komerčným hráčom. Je žalostné, že taký gigant ako STVR je, vie vyprodukovať iba osemdielny seriál raz ročne. Tento stav sa zrejme nezmení ani v najbližšom období vzhľadom na personálne a funkčné vákuum, v ktorom sa verejnoprávna inštitúcia ocitla vinou politickej moci.
Seriálová novinka Dotyk života je adaptáciou dánskeho seriálu Dag & Nat (Deň a noc). Autorka predlohy Lone Scherfig je zároveň režisérkou filmu Škola života (2009), ktorý získal mnohé ocenenia (BAFTA, Zlatý glóbus) a bol nominovaný na Oscara v kategóriách najlepší film, najlepší adaptovaný scenár a najlepší ženský herecký výkon. Režisérom slovenskej adaptácie seriálu je Ján Sebechlebský, ktorý režíroval aj Čas nádejí.

O čom je Dotyk života?

Hlavnou postavou nového seriálu je pôrodná asistentka Eva, ktorú stvárnila vynikajúca herečka Jana Kolesárová. Jej hereckým partnerom je Ondřej Daniš v postave doktora Jakuba. Diváci sa však môžu tešiť aj na ďalších obľúbených slovenský hercov ako Anna Šišková, Kristína Tormová, Ady Hajdu, Martin Mňahončák či Marek Geišberg.

Veľkou zaujímavosťou je, že seriál sa nakrúcal v ikonickej výškovej budove STVR, ktorá už roky neslúži svojmu účelu. Átrium sa premenilo na modernú pôrodnícku kliniku a v tomto smere treba kvitovať snahu tvorcov zasadiť dej do reálneho prostredia, ktoré pôsobí neotrepane a zároveň reálne.

Dotyk života má za sebou prvú z ôsmich epizód, ale zopakuje úspech Času nádejí? Úvodná zvedavosť divákov bude veľká, vzhľadom na obmedzený počet premiér v hlavnom vysielacom čase. Lenže seriál od prvého momentu trpí viacerými problémami.

Prvým je samotný formát seriálu. Dalo by sa očakávať, že divák dostane poriadnu dávku drámy, komplikovaných prípadov, z čoho by sa kreovala motivácia sledovať novinku aj v ďalších týždňoch. Pri Dotyku života toto absentuje. Celé to pôsobí ako nezmyselne dlhá upútavka na fiktívnu pôrodnícku kliniku, kde je všetko slnkom zaliate. Personál, hoci sem-tam prehodí, že je preťažený, sa inak usmieva, je mimoriadne šťastný, všetky prípady majú šťastný koniec. Takto to asi v realite naozaj nevyzerá.

Prvá epizóda má byť napínavá, má mať spád, náboj, iskru, nemá nechať diváka vydýchnuť. Tak, aby si povedal, že toto chce vidieť aj o týždeň. Dotyk života však z tohto nemá nič. Hoci vizuálna stránka seriálu je výborná a oku lahodiaca, nezachráni to, že v prvej epizóde chýbajú základné piliere deja. Je tam iba zopár náznakov o zákazanom vzťahu na pracovisku, neželanom tehotenstve, kontroverzných názoroch na priebeh pôrodu, ale všetko je vybavené jednou, dvoma vetami a zvyšok epizódy divák sleduje podrobný priebeh hraného pôrodu.

Pôsobí to ako celkom slušná inštruktáž pre tých, ktorí plánujú rodinu, lenže toto nemá byť hraný dokument, ale dramatický seriál. A ten je bez drámy. Hoci prvý prípad alkoholičky a drogovo závislej matky ponúkal naozaj obrovský potenciál na skvelé zápletky, nič z toho sa nenaplnilo. A je to ohromná škoda.

Ambíciou tvorcov bolo ukázanie pôrodu ako zážitku, ktorý nás všetkých spája, nesentimentálnym spôsobom a vykresliť prácu pôrodných asistentiek pravdivo aj s konfliktami, napätím a neistotou, ktorú počas náročných pracovných dní zažívajú. Hoci sa v prvej časti objaví aj konflikt s nespokojným manželom jednej rodičky či problémy s podstavom na oddelení a prepracovanosťou personálu, problémy diváka výraznejšie nezasiahnu a nevníma ich dramaticky. Po týždni bude mať problém spomenúť si, čo sa vlastne stalo.

Tvorcovia sa mohli zamyslieť aj nad inštrumentálnym podfarbením jednotlivých scén, keďže hudba v drvivej väčšine prípadov absolútne nekorešponduje s jednotlivými zápletkami. Rušivo pôsobia klavírne sóla. Tie evokujú skôr predraženú reštauráciu, keď si niekto pochutnáva na drahom steaku s kúskami zlata a nie seriál, kde sa má odohrávať kvázi vážna situácia. Prípadne, keď sa divák dozvie, že otecko mal nehodu a je ochrnutý v pozadí hrá trúbka, ktorá vôbec neevokuje správnu emóciu a potrebnú drámu.

Práve inštrumentálny sprievod podfarbuje dej a vzbudzuje v divákovi želanú emóciu, ktorú by mal cítiť. Tu to však tak nie je. Skôr pôsobí rušivo a nevhodne, celé to to tam jednoducho nesedí.

Okrem vhodnejšie zvolanej hudby prekvapia aj čechizmy ako „doporučujem“, „prídem za chvíľu“ či „kojiť“, ktoré sa síce v bežnej komunikácii používajú, ale v seriáli, najmä na obrazovke verejnoprávnej televízie, by nemali mať miesto.

Odbornejšiu časť verejnosti určite ruší aj fakt, že medicínska realita seriálu nezodpovedá skutočnosti. Podčiarkuje to aj fakt, že pediater nosí lacný fonendoskop, ktorý si dnes nekupujú ani študenti medicíny. Je na zamyslenie, že v seriáli z gynekologického prostredia sa mihne až jeden gynekológ, a takmer všetky pôrody prebiehajú bez značných komplikácii iba za pomoci pôrodných asistentiek. Bežný divák tieto detaily nepostrehne, avšak pri lekárskych seriáloch by sa zišlo viac dbať aj na viac takýchto detailov.

Verdikt

Dotyk života po prvej epizóde rozhodne nevyužil potenciál, ktorý sa mu ponúkal, aby viac upútal zvedavosť publika. Tvorcovia stavili na zaujímavý mix tvárí. Na herecké výkony Jany Kolesárovej, Ondřeja Daniša, Kristíny Tormovej sa dobre pozerá. Anna Šišková, ktorá dostala pomerne veľký priestor v prvej časti, pôsobí veľmi milo a uveriteľne v úlohe pôrodnej asistentky. Nedá sa však ubrániť dojmu, že by to chcelo viac drámy, napätia, kde by herci predviedli širšiu paletu emócií a hereckého kumštu.

Seriál si však divákov nájde, keďže v slovenskom seriálovom priestore má priestor ako alternatíva voči komerčným staniciam. Dotyk života zrejme pôjde v línii pokojného, nekonfliktného, nemastno-neslaného seriálu a zaradí sa tým do sivého priemeru. Avšak divák nevyhľadáva v nedeľu večer len titul, pri ktorom si oddýchne a uvidí známe tváre v príbehoch so šťastným koncom.

Dotyk života je síce zahraničnou adaptáciou, ale aj s ňou sa môžu tvorcovia do určitej miery pohrať, prispôsobiť si ju, vycítiť potenciál, čo by mohlo na diváka zabrať. Nedá sa ubrániť dojmu, že by to chcelo omnoho viac odvahy a originality a nebáť sa priniesť lekársku drámu s reálnou drámou a pritom si zachovať aj to, aby seriál zostal milý, rodinný.

Po prvej časti sa dá len skonštatovať, že nový seriál STVR neurazí, nepoteší a bude vhodnou kulisou pre ľudí počas nedeľných večerov. Zrejme sa však naňho veľmi rýchlo zabudne v pretlaku ostatných titulov. A to by nemalo byť cieľom žiadnej televízie. Stačí si len spomenúť na Čas nádejí, ktorý sa doteraz pretriasa a ľudia si ho pochvaľujú a márne čakajú na druhú sériu. Pritom je otázne, či a kedy sa vôbec objaví. Malo by byť v záujme televízie prinášať seriály, ktoré si diváci žiadajú a chcú ich pokračovanie, kým ich majú v živej pamäti.