Platíme za RTVS veľa? Koľko nás stojí v skutočnosti a ako sú na tom iné krajiny

Zvýšenie financovania RTVS je súčasťou programového vyhlásenia súčasnej vlády a podľa vládneho návrhu z konca mája by sa pre fyzické osoby mali od januára budúceho roka zvýšiť na sedem eur mesačne. Ročný príspevok by sa tak upravil na 84 eur, čo je oproti súčasnosti nárast o takmer 51 percent. Celkovo by si tak RTVS budúci rok polepšil o približne 36,68 milióna eur na úroveň viac ako 109 miliónov eur.

Napriek tomu, že vláda má v parlamente väčšinu, návrh napokon nemusí byť jednoduché presadiť. Problém s ním má SNS, ktorá ho podporí, až keď „budú predložené jasné vízie budúceho vysielacieho programu, keď program a koncepcia vysielania bude napĺňať princípy verejnoprávnosti a národnej kultúrnej inštitúcie, keď sa prijmú opatrenia na skvalitnenie vysielania od jazykovej kultúry až po zostavenie programovej štruktúry.“

Výška úhrad sa pritom na Slovensku menila naposledy pred trinástimi rokmi, v roku 2003. Ministerstvo kultúry zastáva názor, že vzhľadom na „absolútnu nezastupiteľnosť verejnoprávnych médií a tiež po tom, čo sa RTVS v posledných rokoch podarilo zvýšiť svoj kredit, čoho dôkazom je aj jej zvýšená sledovanosť a spokojnosť divákov a poslucháčov, je oprávnené štandardným spôsobom vyriešiť jej financovanie“.

Odhliadnuc od politického hašterenia a analyzovania nejednoznačných a subjektívne definovaných argumentov SNS (ako „skvalitnenie vysielania jazykovej kultúry“), sme sa pozreli na financovanie verejnoprávnych inštitúcií v rámci medzinárodného kontextu. Platíme za RTVS veľa? A akým spôsobom zachovať jej čo najväčšiu nezávislosť, zatiaľ čo je financovaná z verejných fondov?

Dáta sme čerpali z interných správ Európskej vysielacej únie (EBU) publikovaných v decembri 2015, ktoré má Mediálne.sk k dispozícii. Vo väčšine prípadov je porovnanie založené na všetkých členoch EBU, teda 73 organizáciách z celkovo 56 európskych a okolitých krajín.

Spôsoby financovania

V praxi európskych krajín funguje niekoľko modelov financovania verejnoprávnych inštitúcií, pričom ide buď o verejné alebo komerčné zdroje. Verejné sa delia na dva druhy – koncesionárske poplatky (zavedené v celkovo 27 z 56 členských štátov EBU a 17 krajinách EÚ) a verejné fondy (dominantné v 23 krajinách EBU).

Všetky verejnoprávne inštitúcie sú v skutočnosti financované rôznym mixom týchto kategórií. Len v dvoch krajinách príjmy z komerčných zdrojov (reklamy, sponzoring, merchandising, platené kanály, apod.) prevažujú nad štátnymi – v Poľsku a na Malte. Komerčné zdroje však hrajú významnú úlohu aj v ďalších krajinách, napríklad Rakúsku a Írsku (kde tvoria 42 percent zdrojov) alebo Taliansku (35 percent).

RTVS je v porovnaní s tým v inej situácii, z komerčných aktivít získava podľa prehľadu EBU 5,5 percenta svojho rozpočtu (čo je zapríčinené aj výraznou reguláciou množstva reklám vo vysielaní, na čo inštitúcia nezabúda upozorňovať). Z toho 3,5 percenta tvorí reklama, ďalšie dve percentá zabezpečujú ostatné komerčné činnosti. Menší podiel komerčných príjmov na rozpočte majú verejnoprávne inštitúcie len v šiestich krajinách. Pripomeňme, že podľa zákona môže tvoriť reklama na staniciach RTVS 0,5 percenta denného vysielacieho času (s telenákupom 2,5 percenta). 

Keďže 0,6 percenta rozpočtu RTVS tvoria „ďalšie“ zdroje, podiel verejných je na celkovej úrovni 93,8 percenta. Koncesionárske poplatky do rozpočtu prispievajú celkovými 68,3 percentami, vládne fondy (najmä zmluva so štátom) 25,5 percentami.

Mix zdrojov financovania verejnoprávnych inštitúcií Zdroj: EBU

Podobnú štruktúru výnosov uvádza RTVS aj za vlaňajšok vo svojej výročnej správe (úhrady za službu verejnosti 67 %, transfery zo štátneho rozpočtu a eurofondov 26 %, reklama, sponzoring a teleshoping 5 %, ostatné vlastné výnosy 2 %).

Kto je nezávislý?

Pri rôznych možnostiach financovania verejnoprávnych inštitúcií vyvstáva otázka ohľadom ich nezávislosti. Keďže sú z väčšiny financované verejnými zdrojmi, oddelenosť prísunu peňazí od politickej moci je zásadnou požiadavkou na ich fungovanie.

Už z tohto princípu vyplýva, že priame vládne dotácie sú, aspoň z teoretického hľadiska, v priamom rozpore s nezávislosťou – aby si televízia či rozhlas zabezpečila dostatok financií, radšej nebude otvárať politicky kontroverzné a kritické témy.

Podobne je to však aj s komerčným financovaním. Ako píšu Rodney Benson a Matthew Powers z New York University v štúdii Public Media and Political Independence, spoliehanie sa na zdroje z reklamy môže byť rovnako tak problematické ako vládna podpora. Odvolávajú sa pritom na niekoľko výskumov dokazujúcich, že množstvo alebo kvalita kritických reportáží, hlavne o veľkých firmách, majú pri komerčných príjmoch tendenciu upadať.

To je tiež jedným z dôvodov, prečo väčšinou podstupujú väčšie riziko verejnoprávne médiá a nie súkromné. „Počas vojny v Iraku, ktorá zahŕňala výraznú angažovanosť Británie, mala BBC väčšiu pravdepodobnosť byť označená ako nepriateľ štátu než patriotická roztlieskavačka,“ pokračujú autori.

Vo všeobecnosti sa za najtransparentnejší spôsob financovania preto považujú koncesionárske poplatky. Tie sú, v teoretickej rovine, nezávislé od štátnej moci, a preto by mali zaručovať aj vyššiu nezávislosť.

Príkladom posunu teoretickej roviny do praxe je Nemecko. Funguje tam Komisia pre stanovenie finančných potrieb verejnoprávnych organizácií (KEF) a ako napovedá jej názov, v jej kompetencii je určovanie konkrétnej výšky koncesionárskych poplatkov. Inštitúciu tvorí 16 expertov na rôzne oblasti (ekonómia, audítori, vedci apod.), ich nomináciu má na starosti 16 regionálnych parlamentov na obdobie piatich rokov.

KEF stanovuje rozpočty, ktoré nemôžu verejnoprávne televízie a rozhlas prekročiť (v prípade vyšších príjmov smerujú prostriedky do špeciálneho rezervného fondu). Ich výška je určená na základe analýz finančných požiadaviek s ohľadom na efektivitu a náklady spojené s poslaním verejnoprávnych vysielateľov, avšak bez ovplyvňovania slobody rozhodovania ohľadom výberu programov.

Navyše o výške týchto poplatkov sa rozhoduje na niekoľko rokov dopredu. Verejnoprávne inštitúcie tak môžu počítať s vopred daným rozpočtom, ktorý sa po stanovení nemení, čo pomáha istote v rozhodovaní. V kontraste s týmto systémom sa o výške štátnych príspevkov pre RTVS (tvoriacich štvrtinu príjmu) rozhoduje každoročne v rámci zákona o štátnom rozpočte na ďalší rok, čo škodí dlhodobému plánovaniu a rozhodovaniu.

V prospech nemeckých verejnoprávnych inštitúcií hrá navyše aj fakt, že sú financované nadpriemerne a vo všeobecnosti platí – čím majú tieto televízie a rádiá viac prostriedkov, tým menej sú od politickej moci závislé. Fakt ale môže byť ovplyvnený aj tým, že „najbohatšie“ verejnoprávne organizácie existujú v najbohatších krajinách (Nemecko, Británia, Švajčiarsko, Nórsko, Švédsko, a pod.), ktoré dlhodobo uznávajú a rešpektujú hodnoty slobodných médií.

Aký veľký má RTVS rozpočet?

V roku 2014 bol celkový príjem členov EBU na úrovni 34,54 miliardy eur. Avšak takmer polovicu z tejto sumy si ukrojili len inštitúcie v dvoch krajinách – Nemecku a Veľkej Británii, kde v absolútnom vyjadrení získavajú aj najviac financií. Vzhľadom na to, že ide o dva najväčšie mediálne trhy v Európe, nie je tento fakt prekvapivý.

Rovnako prekvapivé nie je ani to, že rozpočet RTVS (na úrovni 104,12 miliónov) patril do podpriemeru. Väčší rozpočet majú verejnoprávne inštitúcie vo všetkých našich susedných krajinách s výnimkou Ukrajiny. Prekvapivé môže ale byť, že v štátoch s menším počtom obyvateľov, ako sú Slovinsko či Chorvátsko, majú tiež rozpočet väčší.

Viac nelichotivo ale pôsobia relatívne štatistiky. V prepočte na jedného obyvateľa sa rozpočet RTVS dostáva na 19,22 eura, čo je menej ako polovica priemeru Európskej únie (48,93 eura) aj priemeru EBU (46,31 eura). V tejto kategórií už ale nastáva zmena aj v susedných krajinách, pričom Poľsko je na výrazne nižšej úrovni (11,33 eura).

Inak na tom nie sme ani v prepočte rozpočtu na HDP – s úrovňou 0,14 percenta zaostávame za priemerom EÚ aj EBU (po 0,19 percenta). V tomto vyjadrení sa ale ešte horšie umiestnilo napríklad Holandsko (0,13 percenta).

Dobrou správou pre RTVS je, že v dlhodobom horizonte od roku 2010 sa jej rozpočet nepatrne zvýšil, a to o dve percentá. Z finančného hľadiska fungovanie inštitúcie neovplyvnilo ani spojenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. V roku 2010 (posledný rok samostatného fungovania) bol ich súhrnný rozpočet na úrovni 102,10 milióna eur. Nasledujúci rok sa navýšil na 115 miliónov, aby ďalší rok klesol na 98 miliónov. V rokoch 2013 a 2014 bol opäť stabilizovaný na úrovni približne 104 miliónov.

Krajiny najviac zasiahnuté hospodárskou krízou často výdaje na verejnoprávne inštitúcie škrtali, aj v desiatkach percent – v rovnakom období klesol rozpočet v Portugalsku o 30,9 percenta, na Cypre o 29,5 percenta, v Španielsku o 25,2 percenta, či v Írsku o 10,4 percenta.

Za vlaňajšok už evidoval slovenský telerozhlas príjmy bez finančných operácií 115,25 milióna eur, výdavky predstavovali 114,2 milióna, bilancia teda bola plusová na úrovni vyše milióna eur. 

Viac peňazí = vyššia sledovanosť

Argumentom pre vyššie financovanie verejnoprávnych inštitúcií môže byť aj ich vyššia sledovanosť. Ako dokazujú údaje EBU na nasledujúcich dvoch grafoch, väčšie finančné príjmy televízií a rozhlasov pozitívne korelujú aj s vyšším trhovým podielom.

Tu je potrebné poznamenať, že korelácia neznamená kauzalitu, a teda výška celkového rozpočtu inštitúcií môže byť pozitívne ovplyvnená tým, že vďaka väčšiemu trhovému podielu majú aj väčšie príjmy z reklamy.

Ako však píše EBU, „nezdá sa, že by občasné zvýšenie alebo zníženie financovania malo priamy efekt na trhový podiel. Avšak, v niektorých prípadoch, dlhodobý pokles financovania pozitívne koreluje s poklesom trhového podielu.“ Menuje pritom príklad írskej RTÉ, poľskej TVP aj španielskej RTVE.

Financovanie a trhový podiel verejnoprávnych televízií Zdroj: EBU

Financovanie a trhový podiel verejnoprávnych rádií Zdroj: EBÚ

Platíme za RTVS veľa?

Koľko nás ale prevádzka RTVS reálne ročne stojí? Vyššie spomínané štatistiky ukazujú výšku celkových príjmov a rozpočtov, do ktorých sú zahrnuté aj príjmy z reklamy a ďalších komerčných aktivít. Táto úroveň teda plne neodzrkadľuje náklady, ktoré reálne znášajú obyvatelia daných krajín.

RTVS získava na fungovanie z koncesionárskych poplatkov a štátnych dotácií zhruba 94 percent svojich príjmov. Po odpočítaní príjmov z komerčných aktivít a v prepočte na obyvateľa a na mesiac tak získame lepší prehľad, koľko obyvatelia jednotlivých krajín na fungovanie verejnoprávnych inštitúcií prispievajú.

Aj v rámci tohto porovnania sa ukazuje, že Slovensko je s mesačnými nákladmi na obyvateľa na úrovni 1,5 eura približne na polovici priemeru EÚ (3,14), aj priemeru EBU (3,07). Celkovo sa ale stále umiestňujeme v druhej tretine krajín v rámci celého rebríčka.

Ako sú na tom koncesionárske poplatky

Priemerné mesačné náklady, ktoré každý obyvateľ Slovenska prispieva na fungovanie RTVS, tak sú 1,5 eura. Výška koncesionárskych poplatkov je, samozrejme, iná. Od roku 2008 ich podľa zákona musí platiť každý, kto je odberateľom elektriny – bez ohľadu na to, či televízor a rádio doma má, alebo nie.

Ako bolo spomínané vyššie, poplatky za RTVS sa nemenili posledných trinásť rokov a ostávajú na úrovni 4,64 eura mesačne, teda 55,68 eura ročne. Polovičnú sadzbu platia dôchodcovia alebo osoby v hmotnej núdzi, od platby sú oslobodení ZŤP.

V rámci porovnania členských krajín EBU, kde koncesionárske poplatky zavedené sú, sa Slovensko opäť nachádza pod priemerom. Švajčiari platia takmer sedemkrát viac, zatiaľ čo napríklad Albánci naopak takmer sedemkrát menej.

V rámci jednotlivých krajín sa ale líšia podmienky, na základe ktorých sa poplatky odvádzajú. Od začiatku roka 2015 existuje už jedenásť krajín, kde koncesie nie sú viazané na vlastníctvo televízie alebo rádia (ako aj na Slovensku) – ide napríklad o Rakúsko, Nemecko, Dánsko či Veľkú Britániu.

Na Slovensku sa zároveň koncesionársky poplatok platí len raz – keď teda bývate v byte a vlastníte aj chalupu (ktorá je pripojená do elektrickej siete), zaplatíte iba jedenkrát. Podobný systém je aj v Českej republike a napríklad Francúzsku, opačná situácia je v Poľsku, Rakúsku a Nemecku.

Niekoho možno prekvapí, že koncesionárske poplatky platia aj firmy a podnikatelia. Nejde ale o výnimočnosť Slovenska – z krajín, kde zavedené sú, sa neplatia iba v Írsku, Dánsku a Albánsku.

Rovnako tak sa aj líši, kto určuje výšku poplatkov. Na Slovensku a vo väčšine európskych krajín v západnej a severnej Európe je to parlament. V Poľsku či Rakúsku regulačný úrad, vo Švajčiarsku, Taliansku, Rumunsku a Turecku vláda.