Paľo Rýpal: Mám veľa nesplnených plánov

Psychicky náročnejšie sú témy, pri ktorých vieme, aké nebezpečenstvo hrozí, a najťažšie je nájsť odvahu vôbec sa do nich pustiť, hovorí o svojej práci investigatívny novinár Paľo Rýpal. Dosiaľ nepublikovaný profilový rozhovor s Rýpalom prinášame exkluzívne.

Autor sa s ním zhováral v roku 2006 pre školskú prácu o týždenníku Live!, v ktorom Rýpal pracoval.

Kde ste strávili detstvo?

V Rajci. Prvé dva roky života som prežil v Prievidzi, no pamätám sa hlavne na Rajec. Bolo to klasické vidiecke detstvo. Záhrada starých rodičov, rieka, v ktorej asi dodnes žijú raky a hlaváče. Otcove poľovačky v horách pod Kľakom a prázdninová pochúťka ríbezľová pena. Na ňu sme ríbezle a vajcia kradli spolu s dnešným rajeckým primátorom Janom Rybárikom.

Aké školy ste navštevovali? Spomínate si na obľúbených pedagógov?

Ak hovoríme o navštevovaní škôl, tak tých bolo viac. Vrátane Katedry žurnalistiky UK. V skutočnosti sa mi však podarilo dokončiť len rajecké gymnázium. Maturita je teda moje najvyššie vzdelanie. ktoré som schopný doložiť aj nejakým dokladom. A učitelia? Mal som rád tých, čo boli nad vecou a nesnažili sa žiakov a študentov ponižovať. Väčšinou to boli chlapi, tam trochu bohémske typy, no na prvom mieste stále zostáva naša triedna z gymnázia, ruštinárka a francúzštinárka Gabika Vanková. Polovicu osemdesiatych rokov strávila tým. že nás vyťahovala zo všetkých malérov neskončili za mrežami.

Čo vás ťahalo k žurnalistike?

Ja som chodil do školy za socializmu a skutočných novinárov a spisovateľov som za ten čas videl len raz. To bolo vtedy, keď k nám prišli na besedu Peter Štrelinger a Ľuboš Jurík. Veľmi sa nám páčili, hovorili s nami ako s dospelými, dokonca sa po besede nechali zatiahnuť do miestnej vinárne, kde rozhovor pokračoval. To vyústilo do pokusu o vydávanie školského časopisu, no ten bol po troch číslach radšej zrušený - my sme nechceli cenzúru a vedenie školy nechcelo problémy. Vtedy som pochopil, že novinárom nemôže byť každý a zhodnotil som svoje šance. Čakal som. že skončím rovnako ako moji rodičia. Teda, že budem sústružníkom alebo zváračom.

 

A to sa nestalo.

Skoro sa to stalo. Na Vysokú školu dopravy a spojov do Žiliny ma nevzali a tri mesiace som pri páse montoval motory do kosačiek. Neskôr som žiadal kvôli škole o odklad a našiel som si teplé miestečko pri vstrekovacích lisoch. Bohužiaľ, na tom teplom miestečku si ma našla Československá ľudová armáda.

Vtedy sa ešte chodilo na vojnu na dva roky.

V mojom prípade dokonca na dva roky a tri týždne. Keby mi časť basy neodpustili, tak by som zmeškal celú zamatovú revolúciu.

Zapojili ste sa vtedy do revolučného diania?

Bol som do neho vtiahnutý. Hneď po vojne som si našiel ďalšiu vynikajúcu „zašiváreň“, zamestnal som sa ako podnikový hasič v miestnej továrni na výrobu kobercov. Horelo tam sotva raz za rok. Už na vojne som začal písať fejtóny a poviedky a skúšal som to aj s kresleným humorom. Nekonečné nočné služby boli na to ideálne. Mal som v pláne pripraviť' sa tu na prijímačky na vysokú. Odvahu na to, aby som niečo niekam poslal, som ešte len hľadal.

A vtedy prišiel november.

Najskôr sme to extra ani nevnímali. Ved' sme ani poriadne nevedeli, kto je Havel, Klaus či Komárek. Nás, hasičov, sa začali novembrové udalosti dotýkať až vo chvíli, keď sa začalo hromadne protestovat aj na Slovensku. Vtedy bola vyhlásená pohotovosť. Niekto mal pocit. že naša staručká cisternová striekačka by mala tiež zasiahnuť. Predstava, že by sme ňou mali po rajeckom námestí naháňať kamarátov a príbuzných sa nám nepozdávala a starším kolegom nevedel nikto povedať, ako by boli takéto manévre zaplatené. Vtedy sa jeden z nich rozhodol, že totality už bolo dosť, dal mi dvadsať korún a prikázal mi načierno ujsť cez plot z roboty a v miestnej galantérii kúpiť tri metre trikolóry. Na obed sme do podnikovej jedálne išli už so stužkami na uniformách. Za pár hodín bola celá fabrika v štrajkovej pohotovosti a trikolóru si pripli aj večne opití milicionári. Len pár dní dozadu sa zastrájali, že tých „zasranov“ na Václaváku ubijú pažbami.

Mali ste v tom Rajci aj nejaký štrajkový výbor?

Asi mali, ale keď sme počas výstražného hodinového štrajku videli, že v čele sprievodu protestujúcich robotníkov ide riaditeľ s námestníkmi a ďalšími poprednými „komančmi“, tak sme štrajkový výbor ani nehľadali. Spolu so svojim najlepším kamarátom a bývalým spolužiakom Palom Vrbom sme po nociach kreslili protikomunistické vtipy a heslá a tajne sme ich lepili na výklad miestnej hračkárne. Cez deň sme potom sledovali, na ktorých plagátoch sa ľudia bavia a na ktorých nie. Tie slabé sme potom zas v noci nahrádzali novými. Vtedy mi niekoľko kresieb dokonca vyšlo v týždenníku Život, v Roháči a neskôr aj v Slobodnom Piatku.

Začali ste teda publikovať.

Začal aj skončil. Revolučné nadšenie opadlo, začal kapitalizmus a my sme vôbec nevedeli, čo je to živnostenský list, malá privatizácia alebo holandská dražba. Vedeli sme od starých rodičov, čo je to nezamestnanosť a báli sme sa, že zostaneme na podpore. Na písmenká a obrázky som ani nepomyslel. Bál som sa o robotu a práve vtedy ma od hasičov prepustili. Znižovali stavy a ponúkli mi, že sa môžem rekvalifikovať na tkáča kobercov. Ja som mal strach z tej nezamestnanosti, tak som tkať začal.

Koberce?

Dokonca plyšové. Bohužiaľ, ukázalo sa, že som úplne najhorším tkáčom v celej histórii fabriky. Nezvládol som kontrolu nad ôsmimi tisíckami nití ani techniku tkania a šestnásťročné učnice, ktoré u nás praxovali, ma bez problémov prekonávali. Po nejakom čase ukončil moje trápenie sám majster. Povedal, že ďalšie aktivity vo výrobe pre mňa nemajú význam a že ak chcem ďalej pracovať, tak môžem začať na mieste strážnika. Spolu s dôchodcami a invalidmi som strážil vrátnicu, sklady aj podnikové smetisko. Plat bol mikroskopický, tak som si našiel ešte ďalšie dve zamestnania. Ešte počas pracovnej doby v jednom som utekal do druhej práce, odtiaľ do tretej a tak to išlo dokola. Po dvoch mesiacoch mi vo všetkých zamestnaniach prišli na to, že jeden človek nemôže mať odpracovaných päťsto hodín za mesiac a dostal som tri výpovede naraz.

Nakoniec ste teda skončili na úrade práce.

Vtedy ešte nie. Otec, ktorý sa dozvedel o mojich podvodoch so zamestnaním mi strašne vynadal a povedal mi, že som taký sprostý, že ma ani do bane nezoberú. Tá myšlienka ma zaujala. Na druhý deň ráno som nasadol na ostravský autobus a už pred obedom som otcovi telefonoval, že nemal pravdu. Baníci mi okrem práce dali aj peniaze a ubytovanie. Otec pochopil, že som podpísal minimálne ročný kontrakt a vyhlásil, že som ešte sprostejší, ako si myslel. Pre mňa to znamenalo, že som si musel odkrútiť dosť tvrdý rok v jednom z porubov dnes už zatvorenej bane Jeremenko v Ostrave.

Bolo to ťažké?

Dosť. Dnes už ani neviem, či bolo náročnejšie makať kilometer pod zemou v sedemdesiat centimetrov vysokej diere alebo prežiť "voľný čas" medzi partiou drsných chlapov na hotelovom dome Hlubina, kde som býval. V internátnych izbách nás žilo skoro tisíc, skoro všetci bez manželiek, mnohí po návrate z výkonu trestu. Keď to po roku skončilo, s radosťou som sa prihlásil na úrade práce a nechal som štát, nech sa o mňa stará. Podpora v nezamestnanosti z baníckeho platu bola vyššia ako priemerné mzdy v meste, mal som čas aj peniaze. Po troch mesiacoch ma prestalo baviť váľať sa a našiel som si brigádu u istého žilinského kníhkupca. Až do Vianoc som predával knižky v stánku na ulici. A ešte predtým, ako nezamestnaný, som načierno robil výškové práce.

Načierno?

Nielen to. Kamarát, ktorý mal na to firmu, dosť zariskoval a najal asi desať nezamestnaných horolezcov. Táto partia pokladala za vydarený žart, keď za desať dní visiac na lanách natrela celý päťposchodový úrad práce v Žiline na zeleno a ešte si za to nechala zaplatiť.

A kedy ste sa vlastne dostali k žurnalistike?

 

 

 

Koncom zimy v roku 1993. Moja vtedajšia priateľka sa chystala na vysokú školu do Bratislavy a prehovorila ma. aby som si tiež podal prihlášku. Vtedy som si spomenul na svoje staré sny a prihlásil som sa. Vo februári boli talentovky. Veľmi ma prekvapilo, že som získal najviac bodov. Z toho som usúdil, že mám obrovský talent a že vlastne tým pádom môžem pokojne začať písať. Hneď po návrate z Bratislavy som si zohnal taký bakelitový automatický foťák, zobral som si poznámkový blok a strávil som noc na žilinskej stanici. Na druhý deň som si v nejakej odbornej príručke prečítal čo je to reportáž a začal som písať. Moja prvá reportáž mi zabrala asi osem hodín pri výrobe a ďalších päť pri samotnom písaní. Približne za tisíc korún sa mi ju podarilo predať Žilinskému Večerníku. Dostal som fotku a titulok na prvej strane a celú stranu vnútri čísla. Spočítal som si, že keď za necelé dva pracovné dni zarobím tisícku, tak mi to mesačne hodí jedenásť, s víkendmi dokonca pätnásť tisíc korún. Na rok 1993 to boli slušné peniaze. V tej chvíli som si žurnalistiku obľúbil a rozhodol som sa, že už sa budem živiť len písaním.

Podarilo sa?

Nie. Prvý pätnásťtisícový plat som dostal až o štyri roky neskôr, keď som v Bratislave nastúpil do týždenníka Plus 7 dní. Vtedy, na začiatku, som skoro umrel od hladu. Veľká reportáž vo Večerníku bola len náhoda. Pokračovalo to trápnymi tlačovkami okresných papalášov a desaťriadkovými správami. Po pol roku, keď som mal popožičiavané peniaze asi už od všetkých kamarátov a známych, podarilo sa mi viac podvodom ako schopnosťami získať moje prvé miesto a stal som sa redaktorom Televízie Sever.

Ktoré z médií, v ktorých ste doteraz pracovali bolo pre vás najväčším prínosom?

Za tých trinásť rokov som intenzívnejšie pracoval pre osem médií a spolupracoval som s ďalšími približne dvadsiatimi. Asi najviac som sa naučil v tých, v ktorých bola práca najťažšia a najvyčerpávajúcejšia. V prvom rade to bola dnes už neexistujúca Televízia Sever. V tejto prvej súkromnej terestriálnej televízii na Slovensku sme všetci prežili jedno veľké neuveriteľné dobrodružstvo. Keď sme začínali, väčšinou sme nevedeli, čo vlastne ideme robiť. Skutočnými profesionálmi boli len šéfredaktorka spravodajstva a publicistiky Hanka Laššová, šéfkameraman Milan Kosec a zvukár Jožko Kmeť. Za kamerami stáli svadboví fotografi, riaditeľom bol bývalý automobilový pretekár Zdeno Špičák, ktorý sa dovtedy živil distribúciou videokaziet so školou šmyku. Reportérov, strihačov a zvukárov Špičák pozbieral doslova z ulice. Tomu, že sme po troch mesiacoch spustili skutočné vysielanie, sme nechceli veriť ani my sami. Potom nasledovali dva roky strašnej driny, no skúsenosti ktoré sme počas nich získali sú na nezaplatenie. Väčšina ľudí zo Severu sa neskôr uchytila v celoslovenských médiách. V Markíze skončili napríklad Miriam Fiťmová a excelentný- strihač Vlado Masný. Pre Jojku pracuje tatranská adrenalínová hviezda Jožo Kubáni a kamararnan Miro Murín. V STV skončil ďalší výborný kameraman Igor Jurišta. V Severe som sa naučil písať správy, vyrábať spravodajské šoty, reportáže, písať scenáre ... Dovolili nám dokonca vyrábať aj polohrané dokumenty a zábavné relácie.

Boli ste aj pred kamerou?

Ja viem, znie to čudne. Šušlavý redaktor s výzorom trestanca. Riaditeľ Severu Zdeno Špičák bol zvláštny človek. V spravodajstve som na obraz ísť nemohol a moje komentáre čítali iní ľudia, no on sám mi ponúkol hodinovú zábavnú reláciu s týždennou periodicitou. Volalo sa to Otázka za sto. Niečo podobné ako Aj múdry schybí. Diváci si po pár týždňoch zvykli a Otázka za sto sa stala na dlhé mesiace najsledovanejšou reláciou TV Sever. To však už nebola klasická žurnalistika.

Tú ste si pravdepodobne neskôr vyskúšali inde.

Hneď po odchode zo Severu v Rádiu Rebecca v Martine, neskôr s vlastným, úspešne skrachovaným, projektom krajského týždenníka Reportér. To bola tiež dobrá škola. Na zelenej lúke sme spustili noviny, kde sme podcenili skoro všetko. Jediné čo fungovalo, bolo oddelenie reportérov. Nemali sme zabezpečený marketing, obchodnému oddeleniu šéfovala falošná magistra o ktorej vyšlo neskôr najavo, že je vyučenou krajčírkou, nemali sme dostatočne zmluvne ošetrené vzťahy s majiteľmi a stavy novinárov boli tak poddimenzované, že v práci sme trávili dvadsať hodín denne, tri mesiace v kuse. Z toho obdobia spomínam len na strašnú únavu a na to, že keď sme nad ránom odchádzali z práce, nemohli sme za nič na svete zobudiť šporťákovho bulteriéra, ktorý si zvykol spávať na klávesnici svojho obľúbeného počítača. Navyše, veľmi ťažko sa mi redaktorom vysvetľovalo, že pár dní pred Vianocami sme sa všetci ocitli na dlažbe. Bez práce a bez peňazí.

To by človek už hádam mal uvažovať aj o zmene povolania.

Uvažoval som. ale zistil som, že nič iné neviem robiť lepšie. Tak som sa rozhodol len zmeniť miesto pôsobenia.

Podarilo sa?

Najskôr nie. Za posledné peniaze som sa vybral do Bratislavy aj s celým mojim archívom. Mal som vytipované niektoré redakcie, o ktorých som si myslel. že by o mňa mohli mať záujem.

Ktoré to boli?

Tie čo som pokladal za najlepšie. Skúšal som to v denníku SME, týždenníku Plus 7 dní, v rádiu Twist a v televízii Markíza.

Ako to dopadlo?

Zle. Všade ma počúvali s láskavým úsmevom. Ako niekoho, kto sa vám pokúša predať vec, o ktorej neviete, na čo by ste ju mohli použiť. Viete však, že ju určite nekúpite. Nikoho nezaujímal môj archív ani životopis. Všade mi dovolili, že môžem prispievať, no nikto mi nedal zmluvu. Domov som sa rozhodne nevracal s víťaznými pocitmi.

Nakoniec ste ale predsa len skončili v Bratislave?

Náhodou. Skôr ako som stihol definitívne umrieť od hladu, rozpútala sa na Slovensku vojna podsvetia. My v Žiline sme síce mali špičkových gangstrov, no nemali sme špičkových novinárov. Tak celoslovenským médiám nezostávalo iné ako spoliehať sa na to, čo pošlem ja. Po niekoľkých prestrelkách a výbuchoch prišlo niekoľko ponúk. Najviac ma lákala práca v Plus 7 dní. Do troch dní som sa presťahoval a odvtedy som v Bratislave.

S médiami máte už dostatok skúseností. Čo považujete za ich najväčšie pozitívum a naopak, čo za najväčšie negatívum?

Pozitívne je, že médiá sú zdrojom informácií, že čitateľov nielen bavia a informujú ich, ale že im občas dokážu aj pomôcť. Negatívne je, že deformujú realitu a že čitateľov a divákov zavádzajú. Vždy je to viac-menej pokrivené zrkadlo. Takisto mi vadí istá cenzúra. Nie zo strany politikov alebo úradov, ale priamo zo strany majiteľov niektorých médií a dôležitých inzerentov.

Máte nejaké obľúbené médiá? Sú to tie isté ako, dajme tomu, pred desiatimi rokmi?

Samozrejme, že niektorým dávam prednosť, ale tento rebríček sa mení. Pred desiatimi som uprednostňoval a obdivoval médiá, ktoré sa dokázali postaviť do opozície proti vládnej koalícii, Mečiarovi, SIS a proti rôznym okresným či krajským zemepánom.

Neskôr sa situácia zmenila.

 

Mečiar padol a k moci sa dostali dovtedy opoziční politici, ktorí práve s týmito médiami v boji proti nemu úzko spolupracovali. Väzby medzi novinármi a politikmi, ktoré boli dovtedy prospešné, nakoniec médiám uškodili. Od tej doby neuprednostňujem konkrétne médiá, ale konkrétne relácie, rubriky, autorov. Tí pôsobia v rôznych redakciách a keď nechcú meniť štýl písania a svoj rebríček hodnôt, musia z času na čas zmeniť zamestnávateľa. Dnes to teda nie je o názvoch, ale o konkrétnych menách. Kým na bývalých kolegov Arpáda Soltésza alebo Joža Kubániho sa pozerám na Jojke, v STV ma zaujali Reportéri Eugena Kordu, v Pluske zas sledujem Petra Kubínyiho a Alana Hyžu. Podobne to je aj s ostatnými médiami.

Nezvestný Paľo Rýpal

• Paľo Rýpal zmizol

• Paľo Rýpal nechal odkaz

Vy sám pracujete pre týždenník, rádio a televíziu. Čo je vám z týchto médií najbližšie? Ako by ste porovnali prácu v týchto médiách?

Už od začiatku som chcel pracovať pre farebný týždenník. Mať pri sebe šikovného fotografa, pracovať na reportáži niekoľko dní a ponúknuť na celú kauzu nový pohľad. Neskôr sa vynorili možnosti pracovať pre elektronické médiá a ja som ich prijal. Najskôr zo zvedavosti. Mal som chuť vyskúšať si iný spôsob práce. Prešiel som niekoľkými televíziami, rádiami, týždenníkmi a denníkmi. Dnes spolupracujem s viacerými médiami. Dôvody sú dva. Nechcem vypadnúť z tempa a zabudnúť to, čo som sa už naučil a takisto chcem poznať novú techniku a spôsoby spracovania. Druhý dôvod je prozaický. Doteraz splácam dlhy z chudobnejších období a preto sa mi hodí každá koruna, ktorú môžem zarobiť. A rozdiely? V denníku, v rádiu a v spravodajských reláciách rozhoduje rýchlosť. V týždenníku originálna téma a spolupráca medzi redaktorom, fotografom a respondentmi. Pri dokumentoch a televíznych reportážach sa mi zas zdá najdôležitejšia produkcia, réžia a profesionálne spracovanie. Osobitnou kategóriou sú humoristické a zábavné formáty. Navyše, veľmi dôležitá je atmosféra v redakcii a spolupráca s kolegami. Hádam mi kamaráti z televízii prepáčia, najlepšia atmosféra bola v podľa mňa vždy v týždenníkoch.

Akým témam sa venujete najradšej? Existujú aj také, ktoré by sa dali nazvať "povinnou jazdou"?

Jasné, povinné jazdy, vyhliadkové lety, daň z luxusu, teplé ľudské jednohubky alebo samovraždy. Každú tému možno zaradiť do niektorej z týchto kategórii. Najradšej mám klasické reportáže. Už roky sa venujem kriminalite, bezpečnosti a armáde. Občas narazím na neuveriteľné veci a často žasnem nad tým, čoho všetkého sú ľudia schopní. Po troch-štyroch takýchto reportážach však vďačne vezmem rockový koncert alebo horolezecké preteky. Pri nich človek príde na iné myšlienky. Povinné jazdy beriem ako nutné zlo. Jednoducho existujú rubriky, ktoré sú úspešné u čitateľov, ale nemajú ich radi reportéri. Momentálne medzi ne patria materiály z virtuálnych svetov reality šou. Aspoň v mojom prípade.

Vráťme sa k tej kriminalite a násilnej trestnej činnosti. Dostali ste sa už do situácie, keď vám nebolo všetko jedno?

Myslíte pištoľ pred nosom alebo bitka bejzbalovou palicou? To sú skôr výnimočné javy, ku ktorým dochádza raz za niekoľko rokov. Väčšinou sa to stane náhle, bez výstrahy a čas na strach príde až vtedy, keď už nič nehrozí. Psychicky náročnejšie sú témy, pri ktorých vieme aké nebezpečenstvo hrozí a najťažšie je nájsť odvahu vôbec sa do nich pustiť. Často sa nakoniec ukáže, že skutočné riziko je nižšie ako sme si ho predstavovali v našich katastrofických scenároch. Zatiaľ žijem a som relatívne zdravý. Slovenská žurnalistika asi nebude až taká nebezpečná ako sa o nej hovorí.

Ste typom workoholika alebo viete v pravý čas vypnúť?

Kolegovia, s ktorými spolupracujem, väčšinou workoholikmi sú. Ja asi nebudem iný. Pri tejto robote sa jednoducho nedá vypnúť, skončiť o pol štvrtej a potom sa venovať rodine, športu alebo kultúre tak, ako sa to píše v rôznych príručkách zdravej životosprávy. Ak slovenskému novinárovi niečo hrozí, tak to nie je mafián s pištoľou, ale stres, poruchy spánku, permanentná vyčerpanosť, problémy s alkoholom, rozpad vzťahov a nakoniec infarkt alebo mozgová príhoda. Viem o čom hovorím, poznám to. A obľúbené knihy, hudba či filmy? Čítam a sledujem všetko čo stihnem, ale tie obľúbené sú už roky rovnaké. Knihy od Remarqua a Hellera, Tarantinove filmy plus séria Votrelcov a Star Wars a v hudbe je to Offspring, Rammstein, Megadeath, Def Lepard. Keď je najhoršie. púšťam si Tučného. Kryla a Nohavicu. Ak ani to nepomôže. tak si ešte môžem pustiť plyn...

Máte nejaké novinárske vzory?

Mal som. Keď som začínal. chcel som písať ako žilinský redaktor Pravdy Emil Bajánek. Hlavne preto, že nebol nafúkaný individualista, ale človek, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov v Žiline vychoval celú generáciu novinárov. Bez nejakého špeciálneho dôvodu. Len preto, že mal pocit, že im treba trochu pomôcť. Podobný typ je aj zástupca šéfredaktora Plus 7 dní Vlado Hudák. Dnes sa mi páči práca Andreja Bána a redaktorov českého týždenníka Reflex. Špeciálny vzor však už nemám. Od každého sa snažím prevziať to, čo sa mi zdá najlepšie. Ľudsky najbližší mi je asi Jack London.

Ste spokojný s povolaním žurnalistu alebo by ste sa chceli časom posunúť niekam inam?

Posunúť by som sa chcel. Zdá sa, že na to nebudem mať nikdy dosť času. S rozpísanými knihami, nerealizovanými scenármi a grafickými návrhmi vlastných webových stránok by som mohol vytapetovať bratislavskú Hlavnú stanicu. Bohužiaľ, nemám čas akýkoľvek väčší projekt dotiahnuť do konca. Každý rok si hovorím, že na budúci rok sa to podarí. Zatiaľ sa nič nedeje.

Ako by ste charakterizovali dobrého novinára? Poznáte takého?

Nerozdeľujem ľudí do takýchto kategórií. Ako poznám slovenských novinárov, môžu rozprávať čokoľvek, ale po piatich whisky vždy vyjde najavo , že každý z nás za naj lepšieho novinára pokladá sám seba. A ja nie som výnimkou. Viem, že to nie je správne ani pravdivé, ale už sme raz takí.

Máte nejaké nesplnené plány?

Mám, a veľa! Keby som ich nemal, tak tu nemám čo robiť. Keď sa nad tým zamyslím, tak mi vychádza, že mám len samé nesplnené plány. Keď sa nejaký plán splní, prestáva byť plánom a zostáva len epizódou z histórie, ktorou sa nejako extra netreba zaoberať.

Máte nejaké obľúbené životné heslo alebo motto?

Asi ani nie. Páči sa mi myšlienka Jacka Londona, podľa ktorej je človek najšťastnejší vtedy, keď drie ako blázon, aby dosiahol cieľ, ktorý ho šťastným urobí. Keď ten cieľ dosiahne, pocit šťastia sa stráca. Nie, že by som sa podľa nej riadil, ale keď som na ňu narazil v nejakej knižke, tak sa zrazu veľa vecí vysvetlilo.

Je žurnalistika, najmä na Slovensku, naozaj v úpadku? Ako vidíte jej budúcnosť pri súčasnom trende všeobecnej bulvarizácie?

Tie reči o úpadku patria skôr k prastarým novinárskym titanom, ktorí ich okolo seba trúsia po kaviarňach ako popol z vyfajčených cigariet. Podľa mňa je žurnalistika v poriadku. Naopak, dnes každému dáva to, čo od nej chce a potrebuje. Keď si väčšina potrpí na bulvár, bude sa bulvár najlepšie predávať a bude sa predávať na najlepších miestach. To tu už bolo aj v minulosti. Kde sa asi tak predávala bulvárna tlač, keď získala takúto prezývku? Tí, čo chcú niečo iné a žiadajú od novinárov kvalitnejšiu prácu musia aj viac obetovať. Nakoniec, ak sa budú snažiť, tak si svoje témy nájdu spracované podľa ich predstáv. Vždy je lepšie trochu posurfovať po nete alebo prehrabať zastrčené regály v trafike, ako sa vyhovárať, že ten Nový Čas sa nedá čítať.

Na záver jedna hríbovská: Ste šťastný?

Hlavné je, že šťastný je Pišta Hríb. Ja som v pohode.