Teleshopping, alebo podľa litery zákona telenákup, je priama ponuka vysielaná verejnosti s cieľom poskytnúť tovar alebo služby, sa u nás objavil relatívne dávno – na spoty s legendárnym „Janom“ a neuveriteľnou žehličkou zo začiatku roka 1993 si určite spomenú mnohí. Telenákup sme mohli vidieť na každej zo slovenskej televízii ktorá sa objavila v éteri.


Špecifikom telenákupu je aj profit, ktorý získava broadcaster ako podiel zo zisku z predaja výrobkov prezentovaných v spotoch. V nedávno zverejnených informáciách z Českej republiky sme sa mohli dozvedieť, že takmer každý tretí obyvateľ našej susednej republiky má doma produkt ktorý si zakúpil prostredníctvom televíznej obrazovky. To je nesmierne zaujímavý údaj. Najmä ak sa niektorí z nás pri sledovaní telenákupu cez smiech vyslovujú vetu typu „kto si už len toto kúpi“.


Telenákupy sú ale v konečnom dôsledku pre divákov dlhšou reklamou a tak sú dôvodom na prepínanie. Veľké komerčné televízie na veľkých trhoch dlhé teleshoppingy jednoducho nevysielajú a telenákup, tak ako ho poznáme z našich obrazoviek „vypratal“ priestor plnohodnotnému programu. Existujú špecializované televízie ktoré vysielajú telenákup v akomsi „magazínovom“ obale. V Nemecku môžeme nájsť príklady kedy sa o vlastnú nákupnú televíziu pokúsil veľký vysielateľ – RTL a jeho RTL SHOP, isté pokusy zaznamenal aj televízny kanál Sat.1. Veľa sa vravelo o českej stanici NAT1, okolo ktorej teraz zavládlo ticho. Na Slovensku sa takýto pokus nazval TVA a vysiela v niektorých káblových rozvodoch. O slovenskej nákupnej televízii počuť len minimálne a jej úroveň nie je o nič vyššia ako bežná regionálna televízia – nielen po technickej kvalite ale aj grafikou či invenčnosťou spotov.


Naša najväčšia televízia Markíza sa však telenákupu venuje požehnane, od roku 1997, kedy ako povedal vtedajší riaditeľ Pavol Rusko „zakúpila licenciu“. Nákup cez obrazovku sa objavuje nielen v offtimoch, ale dokonca aj v najvychytenejších primetimových časoch po skončení filmu týždňa v sobotu večer – a to by sa žiadnej inej komerčnej televízii stať nemohlo. Markíza má však stále istotu – väčšina divákov sa po telenákupe na jej obrazovky vráti. Otázne je dokedy si bude môcť Markíza dovoliť takto hazardovať s diváckym záujmom tak, aby jej to neublížilo. Istý posun však nastal, v niektorých časoch jeho vysielanie čiastočne obmedzila. Naopak ale objavili sa špeciálne polhodinové nákupné relácie, v utorok a štvrtok dopoludnia. Ich obsahom sú klasické spoty spoločností, jedná sa však o samostatnú reláciu a tak blok nie je obmedzený na maximum 15 minút.


Naopak čoraz viac telenákupu sa objavuje na TV JOJ, relácie vysielané dopoludnia v poslednom čase dostali v programovej štruktúre rezervu aj viac ako 20 minút – ktoré sú zväčša venované telenákupu. Popoludní a v prime time sa ale na rozdiel od Markízy na JOJke telenákup vo väčšej miere neobjavuje. Na spravodajskej televízii TA3 sa telenákup vôbec nevysiela, ani Slovenská televízia (napríklad na rozdiel Českej televízie) nedovádza vysielanie telenákupu do extrémov – štruktúru zatiaľ stavia dosť „natesno“ a tak sa ho tam veľa nevojde.


Ďalším „levelom“ vy vysielaní teleshoppingu by bolo vysielanie magazínovej relácie v ktorej sa za účasti moderátorov televízie či celebrít priamo výrobky predvádzajú a predávajú v atraktívnom obale: tak ako to poznáme z nákupných televízií. V súčasnosti prezentované technicky nekvalitné spoty často urážajúce inteligenciu divákov, navyše vyrobené pre úplne iného diváka (napr. americké a nemecké spoty) a amatérskym dabingom nemotivujú k nákupu tak, ako živé vysielanie s prevádzaním výrobkov za účasti dôveryhodných televíznych osobností, s „kávičkou“ pri príjemnom rozhovore. Skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že práve toto je prijateľná forma telenákupu pre veľké komerčné televízie. Je to však už produkcia vlastnej relácie a tak náklady sú vyššie. Idea vyššieho štandardu býva často pre naše televízie cudzia a nám zostáva dúfať, že sa s príšernými spotmi na slovenských obrazovkách nebudeme stretávať donekonečna, aj keď skutočnosť asi hovorí o opaku.