Miroslav Kollár: Mrzí ma, čo sa tam deje

Keď hovoríte o Slovenskej televízii, hovoríte „my sme dosiahli..., nám sa nepodarilo...“

Ako bývalý šéf jej kontrolného orgánu by som sa s tou inštitúciou nemal až tak identifikovať. No či človek chce alebo nie, po tom všetkom sa cíti súčasťou tých zmien, so všetkými pozitívami aj negatívami, ktoré to prinieslo. Nechcem hovoriť ako starý dedo, ale strávil som tam tri a pol roka života. O to viac ma mrzí, čo sa tam deje.

Odišli ste z funkcie predsedu rady, lebo už za to nechcete zodpovedať?

Cítil som sa unavený, už v novembri som oslovil kolegov Maleca a Králika, či by to po mne od januára neprevzali. Ani jednému sa do toho nechcelo. No keď som sledoval názorové zmeny niektorých mojich kolegov medzi prvou a druhou voľbou riaditeľa, definitívne som si povedal, že už nemám energiu na diskusie s niektorými z nich. V rade je málo vecnej argumentácie, veľa iracionality a osobných animozít. To nie je moja šálka kávy, nemám chuť tomu ďalej predsedať.

Koľko z vašich kolegov – členov rady si vážite?

Aby som si niekoho vážil, musím ho detailne poznať, musí to byť profesionál, názorovo konzistentný a slušný človek. Takže rešpektujem veľkú väčšinu svojich kolegov a kolegýň v rade. Vážim si... jedného - jednu.

Koľko žurnalistov, ktorí informujú o médiách, si vážite?

So žurnalistami nemám takú intenzívnu pracovnú a ľudskú skúsenosť, aby som ich mohol hodnotiť v takejto vážnej kategórii. Preto môžem hovoriť iba to, či si vážim ich prácu. Viacerých áno, celkovo to však s profesionalitou novinárskeho stavu je dosť biedne.

Koľko politikov, ktorí majú do činenia s mediálnou politikou, téme rozumejú tak, aby mali právo rozhodovať?

Právo rozhodovať im dávajú voliči. Pokiaľ by bola kompetentnosť v téme médií podmienkou, mali by veľký problém. Napríklad moja skúsenosť s prácou mediálneho výboru a s kompetenciou väčšiny jeho členov je katastrofálna. Mnohí politici síce majú snahu médiám rozumieť, no majú milión iných oblastí, ktoré by chceli zvládať. Je to problém celej slovenskej mediálnej scény – od žurnalistov, cez politikov, štátnych úradníkov a nakoniec až po manažérov médií. Celá táto sféra trpí deficitom profesionality.

Kde začať?

Je to možno iná oblasť, ale asi treba na súčasnú generáciu „zabudnúť“ a začať sa venovať mediálnej výchove detí už od základnej školy. V súčasnosti neexistuje silnejší fenomén, ktorý ovplyvňuje názory a postoje ľudí, ako sú médiá. Napriek tomu človek za dvanásť či šestnásť rokov nedostane od školy nič, čo by ho mohlo aspoň trochu pripraviť na narábanie s informáciami, ktoré z médií dostáva.

Kedy podľa vás vznikne prvý praktický problém, ktorý ukáže, v akom zlom stave je príprava digitalizácie na Slovensku?

Zrejme až vo fáze realizácie. Kedy skôr? Na Slovensku sme sa našťastie vyhli tomu, čo sa stalo v Česku, kde novým televíziám rozdali licencie skôr, než dokončili legislatívu. Problém je, že tu máme dve veľké televízie, ktorým licenčná rada predĺžila vysielacie licencie o ďalších dvanásť rokov, a tie naozaj nemajú záujem akcelerovať proces digitalizácie. A to slovenskí úradníci nedávno priznali, že až pred pár týždňami štát tieto televízie oficiálne oslovil listom, aby povedali, za akú cenu sa vzdajú svojich analógových frekvencií bez toho, aby „robili problémy“. To je fatálne neskoro.

Keď sa pred približne rokom predlžovali analógové licencie Markíze a JOJ, vedelo sa, čo to znamená. Prešlo to pre úradnícku neschopnosť alebo pre politický tlak alebo to bola normálna korupcia?

Podľa licenčnej rady zákon neumožňoval licenciu nepredĺžiť, ja si myslím opak. No pokiaľ viem, telekomunikačný úrad opakovane upozorňoval licenčnú radu, že keď to spravia, môže to byť problém. Či to je výsledok lobistických tlakov? Nebol som pri tom. No ak si niekto myslí, že stačí napísať do zákona, že analógová frekvencia pridelená pre digitálnu televíziu sa jednoducho súčasným vysielateľom odníme a tí sa na to budú nečinne prizerať, veľmi sa mýli. Skončí sa to arbitrážou. Súčasní vysielatelia môžu takýmto spôsobom zarobiť pomaly viac, než keby reálne vysielali.

Angažujete sa v prechode na digitál tak, ako naň tlačí Európska únia. No nie je to iba protežovanie jednej z technológií – terestriálneho digitálneho vysielania DVB-T?

DVB-T je podľa mňa spomedzi možností šírenia digitálneho signálu najmenej progresívna a najmenej vývojaschopná technológia. No každá krajina sa jednoducho musí rozhodnúť, ako využije svoje frekvenčné spektrum. Preto je nutné prejsť na digitálne vysielanie. Nič na tom nemení ani fakt, že aj z pohľadu biznisu je v dlhodobom výhľade DVB-T najmenej zaujímavá digitálna technológia. Rozhodujúce cieľové skupiny sú ľudia vzdelaní, bohatší, z väčších aglomerácií. Teda presne tí, ktorých už dnes či o krátky čas obslúžite inými technológiami – cez satelit, káblovku, IPTV. Štát má však povinnosť aj k staršej, digitálne negramotnej, sociálne slabšej časti populácie žijúcej v malých obciach. A u ľudí žijúcich v ťažko dostupných miestach je televízia často jediným spojivom so svetom.

A nebolo by aj preto slušné už konečne nahlas hovoriť, že práve do okrajových lokalít signál DVB-T nikdy nepríde? Že pokrytie územia bežným terestriálnym televíznym signálom bude oveľa menšie, ako je v súčasnosti?

Ja sa o to pokúšam. Fascinuje ma, ak niekto tvrdí, že bude stopercentné pokrytie. Je to ekonomický nezmysel. Malo sa to vraj zabezpečiť tak, že telekomunikačný úrad by to dal prevádzkovateľom do licenčných podmienok. Len čo by sa na to niektorý z uchádzačov o licenciu na vybudovanie siete zaviazal, musel by vedome klamať. Jediná cesta, ako by sa to dalo urobiť, je vytvoriť z najlepších frekvencií verejnoprávny multiplex. Takéto zásadné veci nie sú doteraz vyriešené aj preto, lebo donedávna u nás digitalizáciu riešili len technici. Všetky technické problémy sú skôr či neskôr riešiteľné. Podstatný je však socio-ekonomický rozmer prechodu.

Pamätáte sa na očakávania, ktoré sa ešte pred pár rokmi spájali s DVB-T? Čo z nich ešte platí? Veď ani tá kvalita obrazu nie je zatiaľ napríklad v skúšobných vysielaniach bohvieaká.

Technici hovoria, že kvalita obrazu DVB-T by sa mala rovnať absolútnej kvalite obrazu analógového prenosu. Faktom zatiaľ je, že pri digitáli nemáte problém napríklad s „duchmi“, riešia sa iné problémy, ale tie sú odstrániteľné.

Medzi sľubmi bola možnosť príjmu televízie v pohybe, napríklad v aute...

To bude, ale nie v prvej fáze.

Interaktivita s DVB-T? To sú tie sľuby o internetbankingu či hraní hier cez televíziu.

To je nezmysel. Znova ide o to, že digitálne gramotní ľudia schopní využiť interaktivitu televízie využijú iné technológie. Na to potrebujete spätný kanál, čo DVB-T predraží. Ja v tom nevidím cestu.

Takže dramaticky vyššia kvalita signálu nebude ani interaktivita, tak skoro ani mobilita, pokrytie bude menšie. Tak na čo je to vlastne dobré?

Nie je možnosť digitál nezaviesť, medzinárodné dohody o rozdelení frekvenčného spektra nepustia. Okrem toho DVB-T dokáže frekvenčné spektrum využiť efektívnejšie. Napríklad oblasti, ktoré majú teraz zlý signál, namiesto jedného kanálu potom chytia štyri – päť televízií. Lepšie to môže byť aj pre staršie a sociálne slabšie skupiny, ktoré prijímajú cez kábel len základnú ponuku. Jednorazová investícia do prijímača bude pre nich pri väčšej programovej ponuke, ktorú môžu získať, efektívnejšia ako platiť mesačne káblovke.

Súhlasíte, že set-top boxy nebude treba dotovať?

Podľa našich analýz nemá okrem skupiny sociálne odkázaných žiadny zmysel uvažovať o dotáciách pre domácnosti. Na rekreáciu a kultúru minie občan Slovenska ročne v priemere asi 6-tisíc korún, z toho výdavky na komodity, ktoré súvisia s televíziou, tvoria štvrtinu. To je asi suma, za ktorú sa bude dať kúpiť najjednoduchší set-top-box.

Váš pohľad na Richarda Rybníčka a Marcela Paru na konci roka 2005 a na konci roka 2006?

Za posledný rok sa na mojom názore na nich veľa nezmenilo. Z môjho pohľadu urobili v televízii veľmi veľa dobrej roboty, do ktorej by sa nie každý pustil. Nech to neznie zle, ale ľudia s väčšou mierou sebareflexie by ten tlak asi nezvládli. Na druhej strane by som mnoho vecí riešil inak. V poslednej fáze sa navyše nepodarilo vytvoriť priestor na kontinuitu. Šanca, že by Jednotka ostala dvojkou na trhu a pritom by sa posilňoval jej charakter programu verejnej služby, existovala. Druhý problém bývalého manažmentu bol v zle zvolenej stratégii komunikácie smerom k odbornej verejnosti a aj k rade. Keby sme napríklad v čase Rybníčkovho riaditeľovania dostávali také informácie, aké nám dával posledný polrok Zahradník, ťažšie by sa vyslovovali pochybnosti o korektnom vedení a fungovaní televízie a niektoré veci sa možno dali riešiť skôr. To, že som ho k tomu nedokázal prinútiť, bola moja najväčšia chyba. Aj keď som rozumel jeho nechuti dávať rade informácie, pretože mal pocit, že niektorí členovia rady s nimi odbehnú rovno ku konkurencii. Moja posledná výhrada patrí niektorým programovým rozhodnutiam. Z pohľadu celého programu to boli možno detaily, ktoré však pri inom riešení mohli otupiť kritiku, že STV stráca verejnoprávny charakter.

Ako vy interpretujete audit konania bývalého manažmentu?

Audítori našli problémy najmä právneho a formálneho charakteru. Tie podľa mňa vyplývajú z toho, že STV nebola riadená štandardne – kľúčová zodpovednosť bola koncentrovaná do úzkeho okruhu ľudí, ktorí chceli zvládnuť všetko. Viaceré právne a ekonomické veci boli urobené šlendriánsky. Keď sa to potom dá dokopy a čítate si v tom, naozaj to nevyzerá dobre. Napriek tomu si nemyslím, že to tak bolo nastavené preto, aby niekto niekam odlieval peniaze – a zatiaľ nikto nepotvrdil, že by sa niekto na úkor STV obohacoval.

Kam ide STV?

Bolo by to off record, ak by som to povedal... Opäť sa aktivizuje to externé prostredie, ktoré pred rokmi určovalo, čo STV vyrábala a vysielala, pretože cíti šancu. Zažil som zábavnú príhodu - jeden z týchto producentov si ma nedávno pomýlil s výkonným riaditeľom a prišiel mi ponúkať svoje programy. Ak ministerstvo kultúry rýchlo nepredloží normálny zákon o poplatkoch, televízia nebude mať v budúcich rokoch peniaze. Ak príjmy z koncesií ostanú na rovnakej úrovni a výnosy z reklamy klesnú – podľa mňa tak o 200 miliónov korún --, na program ostane po odrátaní fixných nákladov asi 200 až 300 miliónov, čo sú tak peniaze pre Dvojku. Podľa mňa si to neuvedomuje ani riaditeľ, ani väčšina členov rady.

Dá sa to vyriešiť za päť minút. Stačí dať vyhlásenie, že po Rybníčkovi ostal neporiadok a na jeho vyčistenie musí dať peniaze vláda.

V deň, keď prišiel R. Hreha do STV, bolo na účte 280 miliónov korún už po tom, čo televízia doplatila kompletnú DPH za celý rok 2005 a 2006. STV nemá dlhy. Iste, zastavili sa investície, ale zdá sa mi korektnejšie nechať novému riaditeľovi radšej balík peňazí, nech sa rozhodne, ako s ním naloží, než mu uviazať na krk veľké záväzky, ktoré nemusia korešpondovať s jeho predstavami. Som zvedavý na pozíciu STV a jej hospodársky výsledok na konci roka 2007.

Čo text ministerského zákona o poplatkoch za televíziu a rozhlas? Ako môže niekto navrhnúť zákon, ktorý napríklad počíta s platením daní na tri mesiace vopred alebo s možnosťou obyčajných štátnych úradníkov hocikedy nazerať firmám do účtovníctva?

Na tomto zákone sa podľa mňa začalo robiť v momente, keď bolo jasné, že riaditeľka Zemková sa v rozhlase udrží, a hrozilo, že by sa riaditeľom STV mohol stať člen SDKÚ-DS Zahradník. Preto vznikol text zákona, ktorého cieľom bolo držať riaditeľov oboch médií pod krkom tým, že peniaze bude vyberať nejaký štátny úrad. Či tam je aj iný zámer, povedzme obchodný, neviem. Ale nečudoval by som sa, keby za tým boli aj skupiny, ktoré stále hľadajú spôsob, ako zarobiť na koncesionárskych poplatkoch.

Zväčšil sa príchodom Smeru vplyv Jána Kováčika na verejnoprávne médiá?

Neviem, či sa zväčšil. Viem, že výkonný riaditeľ mu rozhodne nie je cudzí. Hoci reálna sila R. Liptáka vo voľbe riaditeľa bol stále iba jeden hlas, napokon to uhrali tak šikovne, že sa dostal do druhého kola a potom s touto pozíciou naložil tak, ako s ňou naložil. Nech mu to padne na úžitok.

Je bývalý riaditeľ Slovenského rozhlasu Jaroslav Rezník kľúčový človek politiky Smeru vo verejnoprávnych médiách?

Mnohí ho za takého považujú, netvrdím, že to platí absolútne.

Ako to, že sa Smer ešte nepokúsil získať pod kontrolu rozhlas?

Ale veď v decembri sa chystala taká zvláštna operácia... Aj my aj rozhlasová rada sme mali zle napísaný rokovací poriadok. Platilo, že ak nezvolíte predsedu rady, podpredsedovia ho môžu zastupovať len v čase jeho neprítomnosti, nie v čase, keď nie je obsadená funkcia. Podľa mojich informácií bol pripravený scenár na odvolanie predsedu rady Taliana. Potom sa mali dvaja podpredsedovia vzdať, a tak znefunkčniť radu, čo by parlament prinútilo odvolať rozhlasovú radu a zvoliť novú, ktorá by vyriešila problém Zemková. Vzhľadom na to, že cestou na radu došlo k nejakým haváriám, nepodarilo sa to. Potom paradoxne cez túto rozhlasovú radu prešiel rozpočet, takže rozhlas je na chvíľu za vodou.

Myslíte si po tom všetkom, že krajina potrebuje verejnoprávne médiá, že sa treba o to pokúšať?

Napriek tomu, že som liberálne založený človek, o istých veciach si stále nemyslím, že ich v súčasnosti vyrieši trh. Spôsoby šírenia informácií sa síce zlacňujú a diverzifikujú, no obsah je stále drahý – najmä ten masovo „nezaujímavý“. Postupom technológií sa však aj toto zlacňuje, rozširuje sa spektrum subjektov, ktoré sú schopné dodať obsah. Ak to bude takto pokračovať, viem si predstaviť, že verejnoprávne médiá tak o päť až desať rokov nebudú mať zmysel. Dovtedy pokladám ich rolu za nezastupiteľnú – aj preto, aby dotiahli proces digitalizácie a paradoxne tak možno vytvorili priestor na svoje „zrušenie“.

Až tak neskoro?

Asi rozmýšľam v časových horizontoch kopírujúcich funkčné obdobia riaditeľa STV.