Keď ministerstvo kultúry začiatkom roka predložilo prvý návrh zákona o audiovizuálnom fonde, mediálna a telekomunikačná brandža bola, až na výnimky, ticho. Napriek tomu, že nová verejnoprávna inštitúcia im siaha na príjmy a s cieľom podporiť domácu kinematografiu zdaňuje tržby z hlavnej činnosti. Pre dotknuté subjekty – televízie, kiná, operátori TV vysielania či
videopožičovne – znamenalo predloženie zákona len začiatok „obchodných“ rokovaní. Zatiaľ posledný výsledok minulý týždeň schválila vláda.
Padajúce percentá. Na podstate
audiovizuálneho fondu sa oproti pôvodnému
návrhu veľa nezmenilo. Do pokladnice,
z ktorej môžu na výrobu audiovizuálnych
diel čerpať vysielatelia, producenti, distributéri
či autori, budú povinne platiť všetci
tí, čo nejakým spôsobom profitujú z predaja
či zo šírenia filmov alebo dokumentov.
To, čo sa počas niekoľkomesačného pripomienkovania
menilo, boli v prvom rade
percentá, ktoré majú firmy na zákonnom
zozname platiť. Najčastejšie, samozrejme,
smerom nadol.
Jedným z najväčších platcov do fondu budú,
ak návrh zákona prejde v parlamente,
televízie. Norma sa ich nakoniec dotýka
menej, ako pôvodne mala. Najväčší
podiel z reklamných príjmov má naďalej
odvádzať Slovenská televízia, oproti prvému
návrhu sa však podiel znížil trojnásobne.
Po novom má verejnoprávna inštitúcia
odovzdať z príjmov z reklamy a telenákupu
do fondu päť percent. Pri tržbách vo
výške približne osemnásť miliónov eur ide
o necelý milión.
Zdroj: Milan Illík
Najväčším platcom bude napriek menšej
filmovej dani televízia Markíza. Tá musí ako
komerčný vysielateľ odviesť dve percentá
z reklamných príjmov. Televízny líder vlani
zarobil podľa vlastných údajov takmer 96
miliónov eur. Z tých má podľa zákona pretiecť
do audiovizuálneho fondu vyše 1,9
milióna eur. Menšiu televíziu Joj zbierka
na slovenské filmy oberie o asi 0,66 milióna
eur.
Spod dikcie zákona sa chcela vymaniť
spravodajská televízia TA3, ktorá filmy nevysiela
a prostriedky filmového fondu jej
budú nanič. Tvorcovia normy jej nakoniec
vyhoveli – zákon sa v aktuálnom znení vzťahuje
už len na tie celoplošné alebo multiregionálne
televízie, ktoré audiovizuálnym
dielam venujú vo svojom vysielaní viac ako
pätnásť percent.
Pravda, zákon TA3 nezaťaží len vtedy, ak
sa bude vzťahovať iba na audiovizuálne diela
(to znamená všetky pohyblivé obrázky)
určené mimo televízneho šírenia. To zároveň
znamená, že peniaze z fondu sa môžu
použiť len na kinofilmy, nie však na televíznu
produkciu. Filmy podporené fondovými
peniazmi sa tak dostanú k oveľa menšiemu
publiku, ktoré je ochotné zaplatiť za lístok
a v prvom rade vôbec navštíviť kino kvôli
slovenskej produkcii.
Tým, že rezort kultúry okresal príjmy od televízií,
výnosy fondu bude musieť kompenzovať
štát. Ministerstvo totiž počíta s tým,
že fond bude aj naďalej operovať asi s ôsmimi
miliónmi eur. Polovicu z nich zadotuje
štát.
Neviditeľný obchod. Keďže televízie
budú najštedrejšími povinnými sponzormi
domácich filmov, norma zasahujúca
do príjmov televízií vytvorila priestor na obchodovanie
o dostatočnej kompenzácii výpadku
reklamných tržieb. Asociácia nezávislých
rozhlasových a televíznych staníc
v pripomienkovom konaní síce „súhlasila“
s nižšími odvodmi, zároveň však vyrukovala
s požiadavkou výrazne obmedziť reklamu
vo verejnoprávnej televízii. Podľa ideálu
Markízy a Joj by STV mohla venovať reklame
najviac pol percenta vysielacieho času,
ale už len pri vysielaní športových a kultúrnych
udalostí.
Rezort kultúry na túto požiadavku nepristúpil.
Na druhej strane, v minulosti sa už
vyjadril, že počíta s postupným obmedzením
reklamy v STV (TREND 25/2008). Ak
sa súkromní vysielatelia už s ministerstvom
na postupnom útlme spotov vo verejnoprávnej
televízii dohodli, stratégia sa z návrhu
zákona o audiovizuálnom fonde vyčítať
nedá.
Televízie tiež môžu vyčkávať na posunutie
normy do parlamentu, kde môžu uplatniť
svoje lobistické zručnosti. Prostredníctvom
poslancov sa komerčným kanálom podarilo
zmeniť vo svoj prospech napríklad zákon
o digitálnom vysielaní, ktorý mal s ministerskou
verziou po úpravách v parlamente len
málo spoločného.
Nespokojní kritici. Ostatní povinní
platcovia boli počas pripomienkovania
menej zhovievaví. Pri káblových operátoroch
zostala filmová daň nezmenená. Prevádzkovatelia
retransmisie musia previesť
na účet fondu jedno percento zo svojich
príjmov za distribúciu televízneho signálu
koncovým používateľom.
Slovenská asociácia pre káblové telekomunikácie
označila návrh „za neoprávnené
ďalšie zdanenie“. Podobné stanovisko mali
aj všetky ostatné subjekty, ktoré síce budú
musieť platiť do fondu, peniaze však nemôžu
priamo použiť – ku káblovým operátorom
sa pridali aj T-Com a Orange, ktorí
poskytujú IPTV služby, distribučné spoločnosti
Saturn Entertainment a Bontonfilm či
sieť kín Palace Cinemas.
„Predložený návrh zákona považujeme
za nekoncepčný, nedostatočne odôvodnený,
kladúci neprimerané požiadavky
na podnikateľské prostredie, čiastočne
nevykonateľný a protiústavný,“ odkázal
ministerstvu kultúry Slovak Telekom, ktorý
navrhol vrátiť zákon na dôkladné prepracovanie.
Rezort kultúry nakoniec vyhovel káblovým
operátorom aspoň v niečom – v Rade
audiovizuálneho fondu, ktorá rozhoduje
o prerozdeľovaní peňazí, môžu mať
telekomunikačné firmy jedného zástupcu.
Ten bude spolurozhodovať, koľko peňazí
pôjde na výrobu slovenských kinofilmov,
ktoré párkrát do roka odvysiela Dvojka
STV.
