Ľ. Kukliš: Zničiť káblovku, lebo šíri české stanice, nie je riešenie

Regulátor už skôr reagoval, ža sám problematiku českých kanálov u nás pre nedostatok kompetencií nemôže vyriešiť, Ľ. Kukliš v rozhovore pre Mediálne.sk vysvetľuje prečo a rozoberá súvisislosti. Agendy má však okrem toho jeho úrad viac - Rada najnovšie kontroluje napríklad dodržiavanie zákonom schváleného podielu domácej hudby v slovenských rádiách. A zviditeľnila sa tiež nedávnymi vysokými sankciami pre televízie, ktoré vysielali sporné audiotextové súťaže.  

S riaditeľom TV Joj ste si nedávno vymenili komentáre na tému šírenia českých staníc u nás. Marcel Grega tvrdí, že Rada nekoná, hoci by mala, vy ste naznačili, že televízie sa majú obrátiť na súd, ak dochádza k zásahom do ich majetkových práv. Nemá Rada v tomto urobiť viac, ak operátori porušujú zákon?

V zákone o vysielaní a retransmisii je povinnosť retransmitora mať súhlas na šírenie každej programovej služby, ktorú má zaradenú vo svojom rastri. Rada túto povinnosť sleduje, keď dostaneme sťažnosť, preverujeme ju. Je to pomerne nákladná činnosť a samozrejme, od istého momentu sa tomu retransmitori začali prispôsobovať tak, že keď im oznámime kontrolu, čo v rámci správneho konania musíme, tak tie stanice vypnú, a my nič nezistíme. Ak zistíme, tak samozrejme Rada rozhodne o sankcii.

Problém je však širší, existuje tu roky. Dlhodobo sa to neriešilo, ľudia si zvykli, že trh im poskytuje aj české stanice a pokiaľ viem, retransmitori tvrdia, že si ich nemôžu dovoliť vypnúť, pretože by to neurobili všetci. Už dávno, asi pred desiatimi rokmi, sme sa bavili napríklad s UPC, či sa vedia retransmitori dohodnúť a vypnúť spoločne české stanice a tým pádom by nikto nemal oproti ostatným konkurenčnú výhodu na trhu, k tomu ale nikdy neprišlo. Preto je dodnes situácia taká, že každý slovenský retransmitor považuje za životne dôležité mať v ponuke aj české stanice, inak by jeho abonenti prešli ku konkurencii.

To je skôr odpoveď na to, prečo operátori Novu a spol. nevyradia. Nemala by však na to Rada viac tlačiť, ak platí, že ide o nezákonné počínanie?

Kedysi to Rada riešila systematicky, všetci retransmitori boli slovenskí a z právomocí Rady vyplývalo, že ak ich všetkých zreguluje, všetci budú mať rovnakú východiskovú pozíciu. Zmenilo sa to však v čase, keď sem prišla satelitná retransmisia, najprv z Česka, teraz už z Luxemburska alebo Cypru. Vtedy už nastáva problém, pretože ak by sme aj stopercentne zregulovali našich retransmitorov, ľudia prejdú k tým operátorom, na ktorých dosah nemáme, teda k spoločnostiam sídliacim v zahraničí.

Našich retransmitorov kontrolujeme, ale zároveň upozorňujeme aj na druhú stránku veci, že zatlačiť musí aj samotný vysielateľ, v tomto prípade povedzme spomínaná TV Joj. Ak sa vysielateľ cíti byť poškodený, mal by urobiť kroky aj voči iným subjektom ako slovenským retransmitorom, ktorí tu majú káble a nemôžu ich presťahovať inam – tak ako napríklad satelitní provideri, ktorí sa organizačne aj právne vedia pomerne jednoducho dostať za hranice, kde nie sú kontrolovaní slovenskou Radou pre vysielanie a retransmisiu.

Nevieme, aké práva má pre slovenské územie Joj či Markíza. Teda ani nevieme, či ak subjekt zo zahraničia prenáša k nám formát, porušuje ich práva.

Tvrdíte teda, že pomôcť by si mali samotné televízie a žalovať tých, ktorí porušujú ich licenčné práva.

Áno, tak ako sa to stalo napríklad v Česku, kde O2 podalo žiadosť o predbežné opatrenie na zákaz šírenia Ligy majstrov na iných staniciach, čomu súd vyhovel. O2 si bolo vedomé, že vlastní práva pre Česko a vedelo, kto Ligu majstrov v krajine nezákonne prenáša. My však napríklad nevieme, aké všetky práva má pre slovenské územie povedzme Joj, Markíza či iná televízia. Teda ani nevieme, či ak subjekt zo zahraničia prenáša k nám formát, porušuje práva nejakého vysielateľa. Samotný vysielateľ to však vie a môže si svoje licenčné práva chrániť.

To by však znamenalo, že televízie by sa museli súdiť pri každom porušení ich práv z rôznych strán. Preto sa zrejme Joj zdá plošný zásah regulátora efektívnejší.

Ako hovorím, Rada môže situáciu riešiť len v rámci svojich kompetencií. Neplatí, že na webe nejakého operátora zbadáme, že má v ponuke českú stanicu a obratom mu pošleme pokutu. Na to Rada nemá právomoc. Akousi strednou cestou sa situáciu snažia riešiť Markíza s Novou, ktoré urobili programové služby, kde vysielajú len obsah, na ktorý majú univerzálne práva.

Situáciu na trhu musíme pri regulácii zohľadniť

Operátori od Rady dostali viacero sankcií za šírenie staníc – aj českých – bez súhlasu, pokuty sú však skôr na symbolickej úrovni. Napríklad UPC platilo naposledy tisíc eur za šírenie viacerých českých kanálov. Dá sa to vnímať ako istá „solidarita“ Rady aj v súvislosti so spomínaným faktom, že slovenským operátorom na domácom trhu konkurujú zahraničné subjekty, ktoré nemôžete regulovať?

Samozrejme, zohľadňujeme, aká je situácia na trhu. Pokiaľ však ide o opakované porušenie zákona, sankcia stúpa. Zákon predpokladá, že najprv sa udeľuje upozornenie na porušenie zákona až potom nastupuje finančná sankcia, ktorá rastie úmerne. Z nášho pohľadu je porušením zákona samotné šírenie programovej služby bez súhlasu pôvodného vysielateľa, nezohľadňujeme napríklad prípadné bezdôvodné obohatenie, ktoré nie sme oprávnení vyčísliť. Treba vnímať aj postavenie retrasmitora na trhu a jeho veľkosť. Keď sme niektorým satelitným poskytovateľom udelili sankciu, vyriešili to tým, že sa formálne presťahovali do zahraničia. Zobermu si však malú, lokálnu káblovku, ktorá nemá možnosť ísť mimo Slovenska. Takú káblovku viete efektívne sankciami zničiť a všetci jej abonenti prejdú na satelity od niekoho iného, kto tu funguje bez obmedzení. Výsledok je potom ten, že k porušovaniu práv vysielateľa dochádza v rovnakej miere, akurát my sme jednu káblovku zrušili. Rada tento kontext musí brať do úvahy.

Zdroj: Milan David

Pre tento prístup však nemusia mať vysielatelia ako Joj, ktorá tvrdí, že jej české stanice berú sledovanosť aj príjmy z reklamy zaradením rovnakého filmu o pár dní skôr, pochopenie, nemyslíte?

Veľké percento obyvateľstva využíva inú službu ako slovenskú, v takej situácii nemôžeme diskriminovať našich retransmitorov, keďže majú horšie podmienky na trhu ako ostatní. Rada tu nie je na to, aby sledovala len záujmy vysielateľov či konkrétnej televízie, ale regulovala trh ako taký. Boli by sme zlý regulátor, ak by sme istú časť trhu zabili, lebo to chce jedna z televízií. A dôležité je pripomenúť aj, že ani pri vysielateľoch Rada nemonitoruje nepretržite celé vysielanie. Porušení zákona sa vo vysielaní objavuje omnoho viac, ako stíha Rada reálne zachytiť a sankcionovať. Ale to je v poriadku, pretože nie je úlohou Rady ničiť médiá sankciami. Jej úlohou je prispievať k zdravému mediálnemu prostrediu, ktoré zohľadňuje potreby všetkých aktérov – od divákov cez médiá až po operátorov a zabezpečí aj pluralitu informácií vo verejnom priestore.

Ak to zhrnieme – Rada šíreniu českých staníc u nás nezabráni, lebo sú tu zahraniční, u nás neregulovaní operátori a televízie si najľahšie svoje práva vymôžu samy.

Pre vysielateľov je to efektívnejšie. Ak im niekto zasahuje do autorských práv – alebo v tomto prípade odvodených licenčných – Rada nevie zabezpečiť náhradu škody, o tom môže rozhodnúť len všeobecný súd. Preto nerozumiem, že ak tu tento problém dlhodobo existuje, prečo sa do toho televízie neobuli skôr. Pán Grega obvinili Radu z nečinnosti, len mám pocit, že my sme v tejto veci pre TV Joj spravili viac ako ona sama pre seba. Stále pritom tvrdím, že o tom môžeme diskutovať spoločne. Vieme určiť akési základné koordináty, povedať si, ktoré veci vysielateľom prekážajú a ktoré im ekonomicky najviac škodia a Rada môže následne zaujať postoj. Stretnutia s vysielateľmi, vrátane pána Gregu, na túto tému už aj prebehli. Môžeme napríklad žiadať regulátorov z okolitých krajín, aby si problematiku všímali, len problém, o ktorom som hovoril, nezmizne – v Česku nemajú pravidlo s dokladaním súhlasu na šírenie ako my, na Cyprus sme posielali štyri listy, odpoveď neprišla. A to, že sme teritoriálne jurisdikčne obmedzení, tiež nezmeníme.

Boli by sme zlý regulátor, ak by sme istú časť trhu zabili, lebo to chce jedna z televízií. 

Takže spoločný postup so zahraničnými regulátormi v tomto prípade nie je možný?

Ak si zoberieme napríklad Luxembursko (sídlo v ňom má Skylink, ktorý má u nás spomedzi operátorov najviac zákazníkov, pozn. red.), krajina nepozná právny pojem retransmisia. Majú klasické vysielanie a potom šírenie prostredníctvom satelitu ako distribúciu signálu. To medzi tým, čo máme my aj väčšina európskych krajín, teda retransmisia alebo v Česku „převzaté vysílaní“, v Luxembursku skrátka neexistuje. Tým pádom sa na nich ani nemôžeme obrátiť s požiadavkou – dávajte pozor, či operátori šíria len také stanice, na ktoré majú súhlas. S Luxemburskom sa teda Rada nemôže regulačne dohodnúť. Aj preto sme v poslednej novele zákona o vysielaní a retransmisii po dohode s ministerstvom kultúry definovali retransmisiu širšie – aby sa teoreticky tie povinnosti dali vztiahnuť aj na zahraničné subjekty. Stále je to však len z pohľadu nášho vnútorného práva, ešte do toho vstupuje európske právo, pretože retransmisia na rozdiel od vysielania nie je harmonizovaná oblasť. Budeme skúmať naše právne možnosti, ako obmedzovať šírenie programov na územie Slovenska zo zahraničia, no vieme, že sú tam riziká z európskeho práva. Hovorím to preto, aby bolo jasné, že sa situáciu snažíme riešiť, ale obmedzení je viacero.

Z pohľadu regulácie trhu nie je problém, že u nás vysielajú české stanice riadiace sa inou legislatívou? Reklamu na alkohol môžu napríklad vysielať v iných časoch ako naše televízie.

Európska smernica harmonizuje právo upravujúce vysielanie. Zaznieva argument, že Česi nemajú JSO (Jednotný systém označovania, upravujúci vekovú vhodnosť programov, pozn. red.) a tým pádom majú voľnejšie pravidlá, ale to nie je celkom pravda. Síce nemajú farebné piktogramy v rohu, ale tiež majú implementovanú smernicu, a teda zákonné obmedzenia na to, aký obsah môžu vysielať. Robili sme komparatívnu štúdiu v rámci stredoeurópskeho regiónu a z nej je evidentné, že hoci systémy označovania programov v jednotlivých krajinách sú rozdielne, základ pomyselných časových opôn a s tým súvisiaca ochrana maloletých divákov sú veľmi podobné. Svedčí o tom aj prax, napríklad TV Joj, ktorá má jednu zo svojich staníc prevádzkovanú v Česku, na susednom trhu dostala viacero sankcií v súvislosti s ochranou maloletých.

Na audiotext prišla hŕba sťažností

K vývoju na trhu Rada výrazne v poslednom období prispela vysokými sankciami za audiotextové hry. Markíza má zaplatiť 60-tisíc eur, TV8 30-tisíc. Súťaže sa po udelení pokút z vysielania vytratili. V čom bolo posudzovanie týchto hier iné ako v minulosti, že až teraz došlo k vyšším pokutám?

Sťažností pribúdalo a televízie pokračovali vo vysielaní hier napriek sankciám, preto Rada pristúpila k zvýšeniu pokút. Diváci sa oprávnene cítili byť podvedení, bolo evidentné, že súťaž v mnohých prípadoch nebola férová. V zákone stojí, že telenákup a reklama musia byť čestné a slušné, cez túto prizmu sme hry skúmali. Pokiaľ sa stalo, že pravidlá boli nastavené tak, že hádanka nemala jednoznačné riešenie, prípadne ich bolo viacero a uznávalo sa len jedno, no bez akéhokoľvek jasného kľúča, alebo sa počas vysielania riešenie či priavidlá hry menili, Rada mohla dospieť k tomu, že sa vysielateľ nesprával čestne a sankcionovať.

Posudzovanie týchto formátov ako telenákup už odobrili aj slovenské súdy?

Áno, existujú rozhodnutia, ktoré potvrdili, že audiotextové hry možno posudzovať ako telenákup. Odvíjame sa od existujúceho rozsudku z roku 2007, týkajúceho sa, myslím, rakúskeho vysielania, kde súdny dvor Európskej únie skúmal, či môže byť takéto vysielanie považované za reklamu respektíve telenákup. Dospel k záveru, že áno, pokiaľ sú naplnené niektoré kritériá. Najdôležitejšie je hospodárska povaha vysielania, teda či ide o vysielanie, ktoré má diváka zabaviť, alebo ide o zárobkovú činnosť buď pre televíziu, alebo nejakú tretiu stranu. Audiotextové hry vysielané u nás toto kritérium spĺňali, preto ich posudzujeme ako telenákup.

Diváci sa oprávnene cítili byť podvedení, bolo evidentné, že súťaž v mnohých prípadoch nebola férová.

Ako vnímate, že Markíza ako televízia, ktorá sa profiluje rodinne a je u nás najsledovanejšia, vysiela program, ktorý v konečnom dôsledku de facto oberá divákov o peniaze?

Televízie mali prakticky dve možnosti – buď vysielať tieto hry tak, aby boli čestné, alebo ich nevysielať. Momentálne aj Markíza pristúpila k druhej možnosti. Na tieto hry nám prišlo naozaj veľa sťažností. Z pohľadu legislatívy začali sankcie rovnako ako v iných prípadoch na najnižšej – upozornenie na porušenie zákona a následne stúpali. Rada sa v tomto prípade snažila upozorniť aj priamo divákov, aby sa do súťaží tohto typu nezapájali, keďže je tam malá šanca na výhru.

Zdroj: Milan David

Televízie sa k prípadom vyjadrujú v rámci správnych konaní. Ako vysvetľovali, že vysielajú niečo, čo nesie znaky neférovej súťaže?

Obhajovať sa prišiel Phonotex (TV8, pozn. red.), aj firma, ktorá hry dodáva pre Markízu. Argument bol ten, že ide o špecifický typ hry, ktorý podľa nich diváka nezavádza. Samozrejme, pri týchto hrách je viac problémov – napríklad s neprepájaním ľudí do štúdia, toto ale Rada skúmať nemôže. Zaoberať sa môžeme len tým, čo bolo reálne odvysielané. V rámci správnych konaní sme skúšali získať aj výpisy od operátorov, niektorí nám ich aj poskytli. Nedali sa však vyhodnotiť, pretože sa zistilo, že na jedno audiotextové číslo bolo napojených viacero služieb. Kompetencie Rady sú v tomto zisťovaní veľmi obmedzené.

Pri mnohých hrách je na prvý pohľad jasné, že riešení je viac a produkcia v závere jedno vyberie. Naozaj sa toto snažia televízie obhajovať?

A to poznáme aj prípady s počítaním zápaliek, kde nikomu zo súťažiacich nevychádzal „správny“ výsledok, ani nám pri monitoringu. Až kým nám tvorcovia hry nepovedali – viete, pod jednou zo zápaliek je ukrytá ešte druhá zápalka. Samozrejme, nijako to nebolo zobrazené ani spomenuté. To pôsobí absurdne, možno pre niekoho aj humorne, no nie z pohľadu divákov, ktorí sa do takej hry zapoja.

Zmeny v zákone prinesie európska smernica

Načrtli ste JSO a ochranu maloletých. U nás sa po zavedení druhej časovej opony, ktorá poslala obsah vhodný pre 15-ročných a starších divákov za 20. hodinu, veľmi program televízií nezmenil a relácie ako Farma vysielané v prime-time idú namiesto pätnástky s dvanástkou v krúžku a na druhý deň sa reprízujú poobede. Nie je to zo strany televízií obchádzanie pravidiel?

Je to trochu problém, na ktorý sme upozorňovali. Keď sa zaviedlo časové obmedzenie na pätnástku, do veľkej miery prišlo k presunu jednotlivých kritérií – to, čo bolo predtým v pätnástke, prešlo do dvanástky, z osemnástky do pätnástky a podobne. Rada s tým nebola úplne spokojná. Vieme, na čo dostávame najviac sťažností – diváci sa najviac ozývajú, keď v televízii vidia niečo, čo v danom čase neočakávajú. Čiže ak je niečo označené dvanástkou a ide to po ôsmej večer, vedia to spravidla ľahšie „zniesť“ ako keby bolo niečo označené správne, napríklad osemnástkou, ale išlo by to doobeda.

Ako v praxi vyhodnocujete vekovú vhodnosť konkrétneho programu?

Slúžia na to kritériá v JSO, ktoré sú dosť podrobné, no napriek tomu by sme si vedeli predstaviť v niektorých častiach inú formuláciu, ktorá by bola bližšie praxi. Ak by sme brali do úvahy len samotné kritériá, bolo by to pomerne striktné. Aj keď máme napríklad vulgarizmy popísané v pätnástke a osemnástke, do úvahy berieme takzvaný všeobecný korektív, ktorý hovorí, že všetko treba skúmať v kontexte. Je rozdiel, ak sa objaví jeden vulgarizmus v hodinu a pol dlhom filme a keď sa objavuje každú minútu. Kontext je aj to, že v reality šou sa dá na odvysielaný vulgarizmus hľadieť prísnejšie ako keď ho počujeme vo filme o mafiánoch, kde sa dá skôr očakávať. Zohľadňuje sa aj, keď vulgarizmus zaznie napríklad v živom vysielaní, keď je zrejmé, že mu vysielateľ pravdepodobne nemal šancu zabrániť. Posudzovanie je vždy individuálne.

Čiže neexistuje žiadny zoznam, povedzme, vulgarizmov, ktorý vám uľahčuje vyhodnocovanie situácií.

Nie, je to taký mýtus. Vždy skúmame celý program – v akom kontexte odznel vulgarizmus, aká postava ho povedala, akú úlohu v programe zohráva a podobne.

Novela európskej smernice prinesie komerčným staniciam nové pravidlá vysielania reklamy. Zjednoduší situáciu zrušenie limitov v rámci jednej hodiny vysielania?

Podstatné je, že podľa návrhu sa limity nezrušia úplne, ale budú flexibilnejšie. Doterajší 20-percentný limit zostáva, no nebude sa uplatňovať po hodinách, ale bude sa vzťahovať na celý deň medzi 7. – 23. hodinou. Televízie si tak budú môcť reklamu dávkovať v uvedenom čase podľa seba. To nepochybne znamená, že v prime-time by bolo reklamy viac a počas dňa menej. Cieľom je dať komerčným televíziám voľnejšie ruky, najmä v konkurencii silnejúcich internetových on-demand služieb. Ak sa smernica schváli, budeme ju musieť implementovať do slovenských zákonov.

Zdroj: Milan David

Televízie dostávajú od Rady pomerne veľa sankcií za neoddeľovanie reklamného vysielania od zvyšku programu. Prečo stúpa počet týchto prehreškov?

Spravidla sa to týka sponzorských odkazov, ktoré sa od programu nemusia oddeľovať a ani sa nezarátavajú do reklamného limitu za hodinu. Televízie však často vysielajú sponzorské odkazy, ktoré sú vzhľadom na svoj obsah a charakter v skutočnosti reklamou. Väčšinou tak dochádza naraz k dvom porušeniam – neoddeleniu reklamy a presiahnutiu reklamného limitu. Sponzorské odkazy sú dlhodobo témou, vysielatelia sa v tejto veci sťažujú, pretože máme striktnejšie pravidlá ako napríklad Česká republika. Celé sa to začalo monitoringom Európskej komisie u nás pred niekoľkými rokmi, ktorý zistil, že mnohé naše sponzorské odkazy boli v skutočnosti reklamou. Komisia našla asi 260 porušení, riešili to s ministerstvom kultúry a hrozilo nám konanie, že sme neadekvátne implementovali smernicu. Išlo tam o vec intepretácie, ako veľmi môže byť sponzorský odkaz propagačný. Prispôsobili sme sa odporúčaniam Komisie, urobili sme aj výklad pre vysielateľov. Teraz však nastala paradoxná situácia, že Európska komisia v návrhu novely smernice mení prístup a navrhuje umožniť práve to, aby sponzorské odkazy mohli byť do istej miery propagačné.

Rozpory pri posudzovaní objektívnosti

Neraz sa ako sporné javí byť posudzovanie objektivity a nestrannosti spravodajských príspevkov, čo tiež patrí ku kompetenciám Rady. V žurnalistike má pojem „objektivita“ dosť vágny výklad, ako vyhodnocujete, či sú reportáže v spravodajstve v poriadku?

Existujú základné tézy, čo znamená byť nestranný a objektívny, ktoré majú k dispozícii aj televízie. Zákon má nastavené vlastné nároky na objektivitu. Vnímame, že to môže byť mierne kontroverzné, keďže vlastne máme skúmať novinársku prácu. Ja som zástanca toho, že Rada by mala prípady posudzovať skôr mechanicky, teda neskúmať to, čo bolo povedané, ale či všetci dostali priestor, aby sa vyjadrili a či spracovanie ako také bolo nestranné v zmysle, že neobsahovalo komentatívne prvky.

Niekedy redaktor povie, že druhú stranu nezastihol, no sankciu televízia dostane aj tak. Skúmate teda prípad hlbšie, zisťujete okolnosti?

Opäť platí, že Rada môže skúmať len to, čo bolo reálne odvysielané. Ak druhá strane nedostane priestor, lebo nebola zastihnuteľná, malo by to v tej reportáži odznieť. Ak je stanovisko druhej strany verejne známe, treba ho sprostredkovať. Zákon nie je v tomto prípade veľmi konkrétny a posudzovanie prípadov v praxi je často zložité, ale bez ohľadu na to by redakcie mali mať nastavené žurnalistické kritériá na objektívnosť ešte vyššie ako formuluje legislatíva. Tá je poslednou inštanciou.

Nedávno sa stal prípad, že ste ako Kancelária vyhodnotili reportáž Markízy Gorila po rokoch ako objektívnu, ale členovia Rady vás prehlasovali a príspevok Barbory Marekovej vyhodnotli ako neobjektívny.

Nestáva sa veľmi často, že by Rada rozhodla inak ako Kancelária, ak však k tomu príde, tak najčastejšie práve pri posudzovaní objektivity. V tomto prípade bol názor väčšiny členov Rady iný ako posúdenie Kancelárie.

Redakcie by mali mať nastavené žurnalistické kritériá na objektívnosť ešte vyššie ako formuluje legislatíva. Tá je poslednou inštanciou.

V čom bol rozpor? Redaktorka sa v príspevku pýtala šéfa Slovnaftu na jeho meno v spise Gorila. Podľa Kancelárie dostal Oszkár Világi primeraný priestor, Rada rozhodla, že príspevok nebol nestranný.

Riešilo sa to aj z pohľadu, či novinár môže respondenta „prepadnúť“ v situácii, keď s tým neráta. Išlo o tlačovku k inej téme, kde sa redaktorka prišla pýtať na Gorilu. Kancelária posúdila, že v tom nie je problém, novinár sa môže pýtať kohokoľvek na čokoľvek, právo druhej strany je odpovedať alebo neodpovedať. Ďalšia výčitka smerovala k tomu, či sa dala na takom malom priestor vyvážene popísať celá podstata problému. Všetky argumenty, podľa ktorých sa rozhodlo, sú uvedené v rozhodnutí Rady podľa hlasujúcej väčšiny jej členov.

V tomto roku vám pribudla povinnosť kontrolovať podiel domácich skladieb vo vysielaní rádií. Ako je to kapacitne náročné?

Vysielatelia majú povinnosť posielať výkazy raz za mesiac, my ich kontrolujeme kvartálne podobne ako iné štatistiky. Skontrolovať výkazy nie je kapacitne problém, overovanie však už môže byť zložitejšie. Ide o mesačnú štatistiku, čiže nedá sa inak, než skontrolovať celý mesiac. Na to by sme museli vyčleniť ľudí, ktorí by si vypočuli kompletné vysielanie konkrétneho rádia za celý mesiac a pri každej pesničke overovali, či je slovenská plus stopovali jej minutáž. Takúto analýzu momentálne nevykonávame, samozrejme, ak by bolo podozrenie, že niektorý vysielateľ zákon v tomto ohľade nedodržiava, museli by sme alokovať kapacity. Hoci tí pracovníci by logicky museli túto činnosť robiť na úkor inej svojej práce. Upozorňujeme často, že Rade pribúda čoraz viac povinností, čo môže mať dopad na štátny rozpočet. Desať rokov neboli zvyšované kapacity Rady a agenda, ktorá za ten čas pribudla, je značná. Čo sa týka kvót, ak bolo cieľom novely, aby sa hralo v našich rádiách viac domácich piesní, to sa už na prvé počutie stalo. Druhá vec jej aktuálny vývoj situácie, keď sa novelou zaoberal generálny prokurátor, ktorý dal podnet na ústavný súd.