Zažiť všetky stereotypy starých amerických televíznych súťaží, to slovenský divák nemal šancu už dlhšiu dobu. Úvodné písmenká lietajúce na záber blikajúceho štúdia vytvoria názov, hlas bez tváre veľkolepo zahlási začiatok a príchod moderátora, zaznie jeho meno. Ten pribehne, potlesk sa končí. A súťaž sa začína. Oreo sa od originality pri novej šou Jednotky STV Kto hovorí pravdu nepretrhlo.
Ešte pred pár rokmi sme za najvýraznejšieho zástupcu tejto “školy” mohli považovať Inkognito televízie Joj, ktoré nebezpečne verne vychádzalo z klasického amerického formátu What’s My Line. Inkognito muselo na Prime ustúpiť hrozbám majiteľa originálu, návratu neskôr zabránila orientácia Joj na mladšieho diváka.
Kto hovorí pravdu? - alebo To Tell Te Truth - má tiež svoje korene v americkej televízii päťdesiatych rokov. Patrí medzi pradedov všetkých televíznych súťaží, ktoré majú pôvod ešte v rozhlase. Niektoré z nich fungujú v off-timeoch amerických regionálnych televízií dodnes.
Slovenský vklad do americkej tradície zafungoval pri moderátorovi Marcelovi Forgáčovi. Je to stovkami hodín praxe nabrúsený stroj, ktorý sa ani na sekundu nezadŕha. Herci v paneli tiež splnia svoju funkciu bez ohľadu na formát. Tu sa ich podarilo vyskladať tak, aby sa položil základ pre budúci súzvuk. No na pokuse zapojiť aj mladú krv (Kristína Farkašová) vidieť, že relácia je položená vekovo vyššie.
Ostatný vklad producentov si nezaslúži vyzdvihnutie. Smiešne nasvietený moderátor natlačený na stene, s ničím nekorešpondujúca grafika titulkov či historické záverečné titulky “biele na čiernom”... Produkcia Oreo vždy vyzerala trochu lepšie, ako je u nás zvykom. Nie v prípade Kto hovorí pravdu?. Divák to síce nevníma, ale ak by videl účet, možno by ho to trochu potrápilo.
Zdroj: RTVS
Voľbu práve tohto formátu môžeme považovať za pokus nadviazať na tradíciu úspešného Inkognita. Samozrejme, RTVS nepotrebuje staršieho diváka, má ho dosť. No televízna služba verejnosti by mu mohla poskytnúť občas potešenie oka a mysle, šokovanej vražedne talentovanými prsiami a homosexuálnymi tanečníkmi.
Keď už ale teda cesta Inkognito, prečo nie, trebárs aj originálne Inkognito ako také? Možno pre rozšafnosť hospodára s verejnými peniazmi. Manažéri tu často majú pocit, že sa nemusí ísť na istoty. Nevadí, Kto hovorí pravdu? má veľmi podobné prvky a diváci ho môžu vnímať ako návrat starého dobrého Inkognita, ktoré je trochu inovované, no nevzďaluje sa mu tak, aby to vadilo. V tom prípade by sa hodilo aj trochu jasnejšie promo, ktoré by na Inkognito mohlo priamo odkazovať. Použiť slovo “Inkognito” je najkratší spôsob, ako slovenskému divákovi vysvetliť, čo ho čaká.
Z hľadiska financií je nákup amerického súťažného formátu od anglického distribútora, ktorý dodáva na kľúč nezávislý producent, možno až prehnanou službou staršej časti populácie. Epizóda stojí vyše 30-tisíc eur za kus. Vysnívali by sme si takýto model ako dôvod prevodu daní na účet RTVS? Môže to byť maximálne diskutabilná kúpa času, kým sa nevymyslí niečo, čo by zapadalo do koncepcie zmysluplnej programovej stratégie. Keďže tá je zatiaľ inkognito, nie je do čoho zapadať.
Na zemi ležia aj iné programové typy, ktoré zmizli z obrazoviek v celkom dobrej kondícii, iba trpeli prestarnutým obecenstvom. A ani debata o službe verejnosti nevyznie pri nich smiešne. Sú to napríklad Sedem alebo Aj múdry schybí. Pravda, za tými nestoja ambiciózni obchodníci z Fremantle a Oreo.
