Slovenská tlač každý rok opakuje články o tom, že na Vianoce pôjde v televízii zasa to isté. Čo im zostáva, veď vždy tam majú Tri oriešky pre Popolušku, Mrázika, Perinbabu či Princeznú so zlatou hviezdou. A medzi riadkami (alebo niekedy aj priamo v riadku) sa dodáva, že to tak bolo vždy, bude vždy a vôbec, je to tak všade na svete. No nie je to pravda. Tradičné televízne Vianoce priniesol až ostrý konkurenčný boj.
Nová klasika. Keď do roku 1994 vysielala len STV, mohli ste si gratulovať, ak ste našli Popolušku niekedy 26. decembra ráno. Perinbaba sa každý rok nevysielala, pretože zrejme programové pracovníčky kolektívnou inteligenciou usúdili, že divák by sa jej prejedol. A na Mrázika neboli nikdy poriadne vysporiadené práva, preto nešiel často aj niekoľko rokov za sebou.
Do toho prišla Markíza, ktorá ako nováčik skupovala práva na potenciálne atraktívne filmy, čo jej len kapsy stačili. Novej televízii bolo treba zaplniť knižnicu. Prvý rok ešte na Vianoce ponúkla americké Pozri, kto to hovorí, ale jasne videla, že čerstvo ulovená Popoluška má vyšší potenciál. Napriek tomu jej ešte trvalo roky, kým sa stará rozprávka s Libušou Šafránkovou dostala z pozície doplnku do pozície klenotu a išla v prime-time. O Perinbabu dokonca Markíza ani nemala ani záujem, dva roky po štarte stanice kúpila slovenskú klasiku VTV. A "múdro" ju vysielala napríklad v septembri.
STV sa tak nechala z tradičných Vianoc kompletne vyšachovať. Ako vždy, zostalo len to, čo je v televízii skutočne priklincované - archív pôvodnej tvorby s občasnými novými príspevkami.
Tento rok nás 24. decembra čaká večer zostava Perinbaba a Tri oriešky pre Popolušku, ktorá v programe pôsobí, ako by tam bola odjakživa. Je však v podstate novinkou. Ešte pred tromi či štyrmi rokmi sa tieto tituly vysielali v rôznych časoch, poradí a dňoch. Markízu až peoplemetre dotlačili k tomu, aby k skladbe vianočnej ponuky nehovorila nálada pracovníkov programu, ale kvantifikované divácke preferencie. Naše klasické Vianoce nie sú o tom, ako to vždy bolo, ale ako sme si mysleli, že to malo byť.
Filmové horalky. Ani sám status absolútneho monopolu niekoľkých retro-rozprávok nie je niečím štandardným. Európske televízie nemajú svoju filmovú klasiku až s takou silou, aby rok čo rok obsadzovali hlavné vysielacie časy v Štedrý večer. Jeden z dôvodov je, že v mnohých krajinách nemajú večer, ktorý by sa dal označiť ako "vianočný prime-time", pretože darčeky sa rozbaľujú ráno 25. decembra. Večer počas vianočných sviatkov v ponuke nájdete pôvodné novinky z lokálnej produkcie či úplne obyčajné, dokonca lacnejšie romantické alebo dobrodružné akvizičné tituly. Tradičné tituly sa vždy nájdu, no opäť - v rôzne dni a v rôznych časoch.
Horalky či Kofola sú jednoduchou odpoveďou na to, prečo sa u nás vypestoval tak kultový status niekoľkých vianočných rozprávok. Odrezaní od svetovej produkcie komunisti jednoducho tak dlho púšťali pár rozprávok s tematikou zimy každé Vianoce, až sa tie najlepšie z nich celej generácii zapísali do pamätí a sŕdc. Dnes je trh vianočných filmov oveľa pestrejší, no na svoje obľúbené nedáme dopustiť.
Koniec Popolušky je však už blízko. Patrí generácii štyridsiatnikov a päťdesiatnikov. Aj keď jej noví fanúšici neustálym vysielaním dorastajú, sú to už deti inej doby a pozícia Popolušky bude v širokej konkurencii slabnúť. Novšia (a vo výkonnosti trochu slabšia) Perinbaba môže paradoxne ešte narásť - je rozprávka z roku 1985 a "jej" generácia nedávno vstúpila do produktívneho veku, v ktorom nejaký ten čas pobudne. Až budú mať deti, bude to pre nich rozprávka detstva.
Rozprávková budúcnosť. Fenomén, ktorý si možno ani neuvedomujeme, je, že v súčasnosti vyrábané filmy nebudú o sto či dvesto rokov čiernobiele, roztrasené, nepočúvateľné a ťažko pozerateľné. Naopak. Budú žiariť ako nové, technika nám to umožní. Perinbaba či Tri oriešky pre Popolušku sa stanú národným folklórom presne tak ako terajšie ľudové piesne. Keď pôjdeme na výstavu do ÚĽUV-u, budú Perinabu nepretržite premietať na obrazovke.
Televízia, v ktorej by niekto nevyhnutne musel určovať, čo sa v ktorý čas bude nejaký program vysielať, bude v budúcnosti anachronizmom. Tradíciu robí opakované vysielanie. Filmov a možností bude tak veľa, že ďalší taký zvyk, ktorý prišiel vďaka zakonzervovanému komunistickému prostrediu, asi nebude mať šancu vzniknúť. Tradičné vianočné rozprávky tak vôbec nemusia byť dlhodobým fenoménom. Môže sa nakoniec ukázať len špecifikom doby, ktorú žijeme.
