Po konci Partičky ste priniesli Kukátko na konkurenčnej televízii. Čo si sľubujete od nového formátu?
Keď sme robili Partičku, vedeli sme, že ako projekt má obmedzenú životnosť, ale prišlo nám, že potenciál improvizácie ešte nie je dostatočne využitý. Začali sme uvažovať, ako to celé posunúť do novej formy a odpoveďou bol improvizovaný sitcom. Vytvorili sme teda vlastný tvar, ktorý má osem obrazov, presný oblúk a jediné, čo vytvárajú herci, sú dialógy. Tak ako v bežnom sitcome, aj v tomto prípade má každá časť svoj názov, základnú linku a zápletky, ktoré sa niekde na konci spoja. Práve od tohto posunu si sľubujeme najviac, lebo zrazu to drží dejová linka, ktorá sa vyvíja a je samostatne sledovateľná, no a plus je tam tá improvizácia prinášajúca zábavu a vzájomné prekvapovanie sa hercov. Myslím, že od Partičky je to posun k lepšiemu, a tak verím, že sa to na obrazovke uchytí. Minulý víkend sme sa vrátili z nakrúcania ôsmej a deviatej časti, z toho som mal pocit, že nám to už celé sadlo a bolo to lepšie ako na začiatku.
Čo všetko vedia herci pred nakrúcaním, do akej miery ide v skutočnosti o improvizáciu?
Je daný základný charakter ich postavy a poznajú storyliney, teda vývoj scény, odkiaľ kam by mala prísť a za akú dobu. Ostatné im kazíme – jednak cez pokyny do slúchadiel, ale aj prerušeniami, keď môžu dej vychýliť hlasujúci diváci.
V titulkoch ste uvedený ako autor námetu, my by sme, s dovolením, autorstvo prisúdili tvorcom nemeckej relácie Schillerstraße.
Videli sme niekoľko vecí, ktoré boli v televízii v minulosti vrátane Schillerstraße, no tú kebyže pustíte divákom dnes, bolo by to nefunkčné. Jediné, čo môže evokovať spojenie so Schillerstraße, sú slúchadlá a pokyny do nich. Máme iný koncept – scénu, na nej dva byty, dve charakterové linky – sociálne slabšiu a silnejšiu vrstvu. Schillerstraße, ak si dobre pamätám, bol len jeden byt, kam prichádzali postavy a mali zadanú nejakú tému.
Prvú časť Kukátka si koncom januára pozrelo 232-tisíc divákov z cieľovky 12 – 54, pre ktorú Joj predáva reklamu Zdroj: TV Joj
Tieto odlišnosti z toho robia váš vlastný formát?
Z nášho pohľadu máme požičané len tie pokyny do slúchadiel. Máme tam publikum, ktoré zasahuje do deja, ako som povedal, príbeh postavený na danom počte obrazov a najmä je to sitcom, čiže seriál na pokračovanie. Tým sme myslím inde. Schillerstraße nedržalo pokope, tam boli herci vrhnutí len tak na scénu.
Nebola to teda Schillerstraße, ktorá vás priamo doviedla ku Kukátku ako vášmu formátu?
Bol som dlho „tlačený“ k tomu, aby som vyrobil sitcom, len tým, že som trochu lenivý a ide o pomerne komplikovaný, pevne vzopnutý žáner, som sa do toho nepúšťal. Toto bola taká cesta ľahšieho odporu, taký medzikrok, v ktorom sme spojili sitcom a improvizáciu tak, že netreba písať dialógy. Tie vytvárajú čisto herci, my im naopak pomáhame tak, že niektoré veci sú scénicky vopred pripravené, aby fungovali, čo uvidia diváci vo väčšej miere neskôr.
Na improvizáciu v televízii si netrúfne každý
Hercov z Partičky chcela do Kukátka Jojka alebo to bola vaša prirodzená voľba?
Jednak sa vám pracuje dobre s ľuďmi, s ktorými vychádzate, ale hlavne – hoci sa to nezdá – improvizáciu nie je ľahké robiť a tých, čo sme si vybrali, sme vybrali preto, že sa osvedčili. Do Partičky sme pozvali veľmi veľa hercov, ale len niektorí nabrali odvahu. Pre Kukátko sme si vytvorili okruh ľudí, ktorí sa nám na to zdali vhodní, postavy ešte budú pribúdať, najmä príležitostní hostia.
Improvizovanými predstaveniami sú známi napríklad aj herci zo skupiny Tri tvorivé tvory, neuvažovali ste o spolupráci s nimi?
Juraj Tabaček sa už objavil vo formáte Haló, ale pokiaľ ide o improvizované scénky, to presne robila aj naša štvorica Kemka, Miezga, Latinák, Jakab po baroch ešte počas vysokej a venovali sa tomu de facto až do začiatku Partičky. Snažili sme sa ísť pri obsadení na istotu.
Kukátko nakrúcate v Košiciach, lebo bratislavských divákov už nasýtila Partička?
Je to jeden z dôvodov - v Bratislave je divák o čosi „rozmaznanejší“, menej energický, čo je ale asi logické, keďže tu má širší výber. V Košiciach boli ľudia vždy hladní po zábave, kultúre. Druhá vec je, že sme sa snažili hercov vytrhnúť z bežného kolobehu – ráno nakrúcam Panelák, poobede idem do dabingu a večer na Kukátko. To som nechcel, preto sme v Košiciach, kde sme dva dni za sebou od rána až do večera sústredení na jednu vec. Tieto argumenty prešli aj v Jojke, za čo sme vďační, hoci sa to, samozrejme, premieta do nákladov.
Televíznej zábavy je podľa D. Dangla v súčasnosti málo, diváci ale dokážu kvalitu oceniť. Zdroj: SITA
Na obrazovke boli tri časti, takže divák už asi vie, čo od Kukátka očakávať. Bude sa prípadne nejako ešte meniť, prispôsobovať vkusu publika?
Ako hovorím, už sme sa viac ustálili oproti začiatku. Chceme postupne vyťažiť čo najviac z toho žánru, postupne odhaľovať aj tie „chyby“, ktoré prináša, keďže herci nevedia vždy, čo od seba navzájom očakávať. Aj naposledy sa pri jednej situácii nevedeli prestať smiať, alebo sa rozosmejú už pri pokyne do slúchadla, ale to je tá „špina“, ktorú tam chceme nechávať. Stalo sa nám napríklad aj, že sme pre technický problém museli jednu scénu nakrúcať nanovo a vznikla z toho celkom sranda, čo tam možno tiež necháme.
Zábavu si ľudia na televíznej obrazovke pýtajú, no Kukátku od prvej časti rating nerastie, skôr mierne klesá a podobný trend mala pri konci aj Partička. Čím si to vysvetľujete?
Partička na tom nebola nikdy zle, čo sa týka čísel, mali sme vždy okolo 350-tisíc divákov no a výkyvy záviseli aj od toho, čo vysielali pred a po. Kukátko je nový formát, v ktorom sa asi divák ešte len orientuje, pri takomto type programu si myslím, že potrebuje viac času, aby to prijal a pozeral to potom pravidelne. Kukátko si hľadá priestor a verím, že si ho nájde a že to bude dlhodobejší projekt, lebo súhlasím s tým, že ľudia chcú zábavu a že jej je u nás v televízii málo.
Partičku som odmietol robiť pre Markízu interne
Keď sa vrátime k Partičke, tá sa skončila pomerne narýchlo. Ako to vysvetľovala Markíza?
Dôvodov tam bolo viacero, samozrejme, vo výsledku sa to zväčša spája do jedného hlavného argumentu. Odmietol som vyrábať Partičku v interných zdrojoch, situácia v televízii bola nastavená tak, že Markíza minimalizovala externe dodávané programy. Keď potom začala mierne klesať sledovanosť, bol to pre televíziu ten dôvod navyše, po ktorom sa rozhodli. V čase, keď sme sa o konci bavili, to človeka zamrzí, lebo keď sa niečomu venujete autorsky dlhšie obdobie, stane sa to neoddeliteľnou súčasťou vášho života, tým pádom sa akoby jedna etapa skončila.
Aký máte dosah na to, kam vám televízie zaradia program? Partičku presunuli na víkend, keď sú mladí vonku, Haló na Joj chodilo v noci.
Čiastočne to máme možnosť ovplyvniť, ale rozhodujúce slovo, pochopiteľne, nie je na nás. S televíziou to konzultujeme a dá sa povedať, že väčšinou sa dohodneme, ale stane sa, že aj nie.
Joj si dokázala vyargumentovať Haló na pondelok 23:30?
Keď to nemali kde inde dať, tak áno. Ťažko sa nám hľadal argument, keď sme videli programový rozpis a pozreli sa na ten nastavený plán. Vtedy vznikajú objektívne limity. Ale nie je to tak, že by sa nás vykašľali a nezaujímal ich náš názor, naopak aj s pánom Borovským si telefonujeme a zaujíma ho náš pohľad na veci.
Partičku vysielala Markíza tri a pol roka, vlani vo februári ju stopla. Do Kukátka prešla skoro kompletná zostava. Zdroj: TV Markíza
Na televíznom trhu nastala v posledných týždňoch pre vás netradičná situácia, keď oproti Kukátku vysiela Markíza Zlaté manželky, kde je vaše meno takisto v titulkoch. Reláciu produkuje vaša spoločnosť Noemo.
S Markízou sme pôvodne riešili partnerskú zmluvu kvôli nášmu filmu o Paľovi Demitrovi, ktorý ide tento rok do kín. Televízia má v archíve veľa materiálu z jeho súkromného života, ktorý nám pri výrobe pomohol. My sme zase vyšli v ústrety, keď prišla požiadavka od programovej riaditeľky Silvie Majeskej, či by sme nevedeli spoločne vytvoriť niečo, čo by súviselo s hokejom a podporilo by to tú horúčku okolo neho. Voľba padla na mňa asi aj preto, že mám teraz – ako hovorí môj strihač – hokejové obdobie, pri výrobe dokumentu sme strávili kopec času. S Markízou sme sa napokon dohodli, že pripravíme takýto formát o živote hokejistov a ich rodín.
V akom štádiu je spomínaný film 38, ktorý má byť spomienkou na Pavla Demitru?
Sme vo finálnej fáze, do kín by to malo ísť v apríli. Nie je to hraný film, ale ani typický dokument. Snažili sme sa to vystavať príbehovou formou, máme tam tri dôležité linky. Tým, že je to kinofilm, nemohol to byť čisto dokument v klasickom zmysle slova, snažili sme sa to spraviť atraktívne a celé je to Paľova biografia previazaná ešte jedným „lightovým“ motívom.
Český divák je iný, niekedy mu stačí menej
Okrem Kukátka a Zlatých manželiek máte momentálne v televízii aj českú Partičku. Kým u nás je už v televíznej histórii, v Česku si po pomalšom štarte našla publikum. Má však aj o niečo odlišnejšiu podobu.
Keď sme s ňou do Česka išli, vládla tam celkom silná skepsa z predošlých neúspešných komediálnych formátov. Ani prvých dvanásť dielov Partičky nebolo takých dobrých ako tie neskoršie, ľudia mali možno aj pocit, že niektorí účinkujúci už sú za zenitom. Bol tam ale tiež ten faktor, že aj na české pomery to bol úplne nový formát a trvalo nejakú dobu, kým si ľudia zvykli na jeho princíp. Bol som presvedčený, že to zafunguje, lebo s chalanmi sme to hrali dlhšie a vždy vedeli vyrobiť zábavné veci. Partička dozrievala u nás aj v Česku, ale to platí aj o ďalších zábavných formátoch, chvíľu trvá, kým chytia svoj čistý tvar, preto som to načrtol aj v prípade Kukátka.
Dokumentuje iný „vývoj“ formátu na susednom trhu podľa vás aj rozdielnosť medzi slovenským a českým divákom?
Česi majú určite trochu odlišný humor ako my, možno potrebujú na zábavu menej ako Slováci, ale nemyslím to pejoratívne, ak si rozumieme. Platia na nich často aj niektoré klišé a ošúchané vety, pri ktorých by u nás na vás zostali ľudia pozerať v štýle „čo to na mňa skúšaš“. Ale zas ťažko sa to nejako hlbšie analyzuje. V českej Partičke, ktorá je odlišná, viac racionálna a kalkulovaná, ako bola naša, máme o desať rokov starších hercov, ktorí možno aj presnejšie a intuitívne vedia, čo funguje. Majú dlhoročné televízne skúsenosti a dokážu sa na to pozerať nielen ako herci, ale aj z komplexného dramaturgického hľadiska. V Česku sa tento štýl zábavy podarilo naviazať aj mladých ľudí, ktorí si tam vedia nájsť to svoje. Relácia má na Facebooku okolo 380-tisíc fanúšikov, ktorí sú tam aj aktívni, čiže sa z toho stal do istej miery menší fenomén.
Aj Kukátko by mohlo hypoteticky zamieriť do Česka?
Hypoteticky to plánujem.
Diváci volajú po pôvodnej tvorbe a zábave, no tej na obrazovkách v posledných rokoch ubudlo. Aký vývoj v tomto smere očakávate?
Dnes je tej pravej zábavy naozaj málo – z nových programov nájdeme tento týždeň v programe asi len Profesionálov a Kukátko, ak nerátame programy typu 5 proti 5 alebo Nikto nie je dokonalý. Mám predstavu, či by z tohto žánru mohlo byť pre divákov zaujímavé, ale to by som veľmi predbiehal.
Nie ako tvorca, ale ako účinkujúci ste súťažili skoro rok v programe Milujem Slovensko na Jednotke. Ako sa pozeráte na túto šou z hľadiska jej zábavného potenciálu?
Niekedy si rád oddýchnem od vlastných vecí, od dlhých príprav a to je aj prípad tohto programu, za ktorý nezodpovedám autorsky. Je to licencovaný formát, ktorý sa presadil vlastne všade, kde sa doteraz vysielal, možno s výnimkou Česka. Je to overená vec, dôvod, pre ktorý som do toho šiel ja, bola hlavne Adela na druhej strane. Je to málo známe, ale my sa máme radi a aj preto sme sa na to dali. Vyskúšal som si niečo nové, ako formát som to nemusel posudzovať. Je jasné, že je to ľudovejšia zábava, ale funguje.
Aj S.O.S. chcel Borovský, dali mi šancu
V oblasti televíznej zábavy ste sa pôvodne zviditeľnili tiež vo verejnoprávnej televízii formátom S.O.S. Ako sa dostal na obrazovku, ponúkli ste ho alebo bola taká požiadavka?
V tom období pán Hron (riaditeľ produkčnej spoločnosti Maya, pozn. red.) cestoval do Cannes s pánom Borovským, vtedy programovým riaditeľom Slovenskej televízie. Bavili sa o možnostiach tvorby nejakých nových zábavných relácií, dospeli k tomu, že by nebolo zlé pokúsiť sa o skeč-šou. Vtedy to tu nebolo, minimálne nie v čistej forme, lebo Noga a Skrúcaný sa orientovali dosť na politickú satiru. Pán Hron potom hľadal niekoho, kto by ten nápad zrealizoval a našli sme spoločnú reč, začali sme to robiť asi deviati aj s režisérom Karolom Vosátkom, končili sme v užšom tíme.
Jednoduchá zábava v S.O.S. postavená na paródiách si získala divákov. Zdroj: SITA
Ako prebieha kreatívny proces u vás, kde vznikajú nápady na scénky, či už pre S.O.S. alebo aj ďalšie projekty?
V mojom prípade je to vždy také obzeranie sa po okolí. Život poskytuje vtipné situácie, keď si trochu voyeristicky v kaviarni všimnete pár stolov vedľa, väčšinou vás niečo zaujme, keď sledujete ľudí. Potom vám napadne, kam to hyperbolicky posunúť. Humor vzniká aj z bežných situácií, počnúc napríklad absurdnou reakciou predavačky v potravinách. Aj pri S.O.S. sme čerpali z reálneho života, to, čo nás pobavilo, sme väčšinou doviedli do vyhrotenejšej roviny.
Koncept ste potom v podstate oprášili v novej sérii Haló, kde ste od paródie na kontaktné štúdiové relácie s telefonujúcimi divákmi prešli na hrané scénky. Haló malo svojich priaznivcov, no nepokračuje. Môže sa ešte vrátiť?
Chystáme do vysielania päť best of zostrihov, ktoré pôjdu čoskoro na Jojke, potom by sme sa mali napojiť premiérovými dielmi. Druhá séria Haló bola bližšie k mojim predstavám, ale stále je tam čo vylepšovať. V začiatkoch to bol tiež trochu experiment, pôvodný variant bol dokonca, že by to bola ozajstná živá hodinovka, kde by ľudia telefonovali našim fiktívnym „poradcom“ na telefóne. Do toho sme nakoniec nešli. Posunutá verzia, kde robíme skeče, dáva priestor kvalitným hercom a autorom ako Sveťo Malachovský, Mišo Kubovčík, Roman Pomajbo, Zuzka Šebová a ďalší, ktorí majú potenciál, tak verím, že to potvrdíme.
Z Haló asi najviac rezonuje charakter Hessa Jašteráka. Kto ho objavil?
Mišo Kubovčík je veľký talent a má viacero postáv, ktoré ešte nestihol ukázať. Sú to presne takéto figúrky ako Hesso. Konkrétne on je čisto Mišovým výplodom, my sme mu dali vizuálnu podobu.
Hovorí sa, že vyrobiť zábavu je veľká drina, no nesťažujú si prijatie u publika aj samotní tvorcovia tým, že vymýšľajú komplikované novinky? Aj vy ste sa posunuli od S.O.S. k Haló s menej mainstreamovému humoru, od Partičky ku Kukátku. Pritom na väčšinové slovenské publikum najlepšie fungovali jednoduché skeče v S.O.S. či estráda typu Uragán, ale aj ľudový humor, povedzme v Troškových komédiách.
Vždy pred spustením projektu je to do istej miery neznáma – pre tvorcov aj televízie, ale myslím, že sa treba pokúšať o nové veci. Slovák nie je zas natoľko odlišný divák ako Nemec alebo Čech, že by ho nemali osloviť formáty, ktoré fungujú na iných trhoch. Ale hovorím, ťažko sa predvída, ako to s jednotlivými projektmi dopadne. Keď sme začali s Partičkou, prvé dve-tri vydania boli prijaté s dosť veľkou nevôľou, o umeleckej obci ani nehovoriac. Ľudia si na ten program ale rýchlo zvykli. Partička mala jednoduchší princíp ako S.O.S, bol to taký návrat ku klauniáde, kde v podstate znesiete aj to, keď niekto niekoho kopne do zadku a smejete sa. S.O.S. bola väčšia konštrukcia. Keď sa na to celé pozrieme z pohľadu začarovaného kruhu, v ktorom sme my tvorcovia, veľkým obmedzením je trh. Nemôžeme sa veľmi pozerať von na to, čo by sme chceli robiť, lebo na to tu nikto nedá peniaze. Nové nápady a relácie sú potom aj určitým kompromisom, no tá ambícia dať ľuďom humor, ktorý sa im bude páčiť, zostáva. Čiže chceme vyrábať kvalitu a posúvať štandard, to divák ocení. Priznám sa, že z prvej časti Kukátka som bol zrútený, naopak z tých nových, ktoré sme dotočili, nadšený.
Čo môže prísť po Kukátku?
Mám už pripravenú jednu ďalšiu vec, ale to si zatiaľ nechám pre seba. Uvidíme, ako sa to vyvinie, doba ide rýchlo a veľa sa toho mení za behu. Ešte na vysokej sme so spolužiakom písali scenáre, ale keď sa na to dnes pozriete, cítite, že už sme inde. Pár ich mám napriek tomu doteraz v šuflíku, hoci viem, že už s nimi nič spravím. Osobne dodnes milujem Monty Pythona, uletený, absurdný humor, ktorým sa ale nikdy živiť v našich podmienkach nebudem.
