Najnovší spin-off Kravaťákov je dostupný na Slovensku. Suits: LA je síce jedným z najväčších sklamaní tohto roka, teraz je však možné vidieť ho na streamovacej platforme SkyShowtime a aj slovenskí diváci sa môžu na vlastné oči presvedčiť, či naozaj ide o taký prepadák, ako sa o ňom písalo vo svete.
Hoci základ príbehu pôsobil sľubne, výsledok sklamal. Kým pôvodný seriál staval na brilantne napísaných dialógoch, silných postavách a dramatickom napätí medzi právnymi kauzami a osobnými konfliktmi, Suits: L.A. sa utopil v klišé a lacných pokusoch o modernizáciu značky. Chýbala mu charizma ikonických postáv ako Harvey Specter, Mike Ross či Jessica Pearson. Fanúšikovia aj kritici mu vyčítali, že síce vizuálne pôsobil štýlovo, no jeho scenár bol plytký a bez života.
Netflix dal Meghan a Harrymu košom. Končí s lukratívnou zmluvou za 100 miliónov
Zlom prišiel, keď sa k tvorivej stagnácii pridala aj slabá sledovanosť. Každá epizóda pritiahla len okolo 1 milióna divákov – pre veľkú americkú sieť, ako je NBC, je to alarmujúco nízke číslo. Seriál navyše nezaznamenal výrazný rast ani na digitálnych platformách. Nepomohli ani návraty pôvodných postáv ako Harvey Specter, Louis Litt či Daniel Hardman. Tie síce vyvolali nostalgiu, no nedokázali zvrátiť celkové sklamanie zo seriálu.
Hlavný problém: slabá kópia originálu
Jedným z hlavných problémov bola absencia originality. Suits L.A. sa odohrával v novom prostredí – v Los Angeles – a predstavil novú hlavnú postavu, Teda Blacka (Stephen Amell), bývalého federálneho prokurátora. Napriek tomu sa seriál príliš opieral o značku Suits a snažil sa navodiť rovnakú atmosféru bez toho, aby priniesol niečo skutočne nové. Mnohé recenzie mu vyčítali, že pôsobí ako slabá kópia, ktorá sa snaží žiť z minulosti. Výsledok bol vlažný – ani dôverne známy, ani osviežujúco iný.
Ďalším slabým článkom bola samotná postava Teda Blacka. Stephen Amell, známy najmä zo superhrdinského seriálu Arrow, nedokázal postave vdýchnuť potrebnú charizmu. V porovnaní s Gabrielom Machtom, ktorý ako Harvey Specter definoval pôvodný Suits, pôsobil Amell nevýrazne. Chýbala mu prirodzená autorita a rétorická ostrosť – dve esencie, ktoré robili Kravaťákov tým, čím boli. Navyše, chémia medzi postavami bola nevýrazná, interakcie pôsobili často strojene, bez napätia či humoru.
Ani samotné príbehy a prípady nepriniesli to, čo diváci od právnickej drámy očakávajú. Epizódy pôsobili genericky a predvídateľne, s málo pamätnými prípadmi a absentujúcimi emocionálnymi momentmi. Kým pôvodné Suits dokázalo balansovať medzi napínavými súdnymi konfliktmi a osobnými drámami, Suits L.A. nedokázalo vyvolať žiadnu skutočnú zvedavosť.
