Alexandra Dubovská z Joj: Naše vlastné filmy? To bude prirodzený vývoj

Na predstavení sezóny ste vraveli, že v Jojke pripravujete veci s veľkým predstihom. Momentálne sa teda venujete napríklad jeseni 2010?
Pravdupovediac, budúcu sezónu už máme vyriešenú. Keď chcete robiť seriály, nemôžete sa rozhodnúť v auguste a hneď v septembri začať vysielať. Výsledok potom nie je dobrý. Potrebujete čas na prípravu. Všetko sa dá natočiť rýchlo, ale pracovať na niekoľkých verziách scenára, hrať sa s postavami... jednoducho niečo vyvinúť, to už trvá dlhšie.

Aký je optimálny čas na vývoj seriálu?
To sa nedá zovšeobecniť. Napríklad Keby bolo keby je veľký, výpravný projekt nakrúcaný inou technológiou a dramaturgicky omnoho náročnejší ako ostatné pôvodné projekty slovenských televízií. Dvanásť epizód tohto seriálu je potrebné vnímať ako jeden kompaktný celok. Inak je tomu napríklad v prípade Profesionálov, kde sú určené základné typologické a vzťahové charakteristiky, ale jednotlivé epizódy sú už koncipované ako uzatvorené príbehy.

Koľko ste pripravovali napríklad Profesionálov?
Koncept seriálu sme chystali tri mesiace, ladili sme postavy. Približne mesiac potom trvalo, kým sme dali dokopy prvý scenár. Ale toto je príklad pomerne rýchleho vývoja projektu.

A čo taká Súdna sieň?
Tú sme dali dokopy veľmi rýchlo. Na podvečerný slot sme mali pomerne málo peňazí a snažili sme sa prísť s čo najperspektívnejším projektom. Súdna sieň bola úplne iná než čokoľvek iné u nás, a preto sa k nej väčšina ľudí stavala skepticky. V podstate sme to boli len my dvaja s Ferom Borovským, kto veril, že má šancu. Vlastne sme aj museli, keďže to bol náš nápad. A vyšlo to.

Zdroj: Marián Datko / TV Joj

Spomínate málo peňazí. Sedmička vraj stojí v Joj polovicu toho, čo v Markíze.
Neviem, koľko stála výroba tejto relácie v Markíze. Rozpočet, ktorý má vymedzený u nás, je štandardný. Netrúfam si posudzovať spôsob, akým investujú peniaze do projektov v Markíze, pretože nevidím do jednotlivých procesov. Viem však, ako to funguje u nás. Doslova tu čarujeme. Máme veľmi veľa ateliérov aj ľudí a rôzne  kombinujeme. Ráno idú ľudia do Fun Rádia, tam robia do deviatej a od pol desiatej začína výroba Profesionálov, čiže pokračujú v ten deň ďalej a náklady sa tým znižujú. Pokiaľ sa pýtate na pôsobenie hercov a moderátorov, vytvárame im finančné zázemie, ktoré je pre nich prijateľné. Viackrát sa nám už však potvrdilo, že oveľa väčší dôraz títo ľudia kladú na to, ako sa k nim televízia správa. Sú ochotní pracovať viac a v náročnejších podmienkach, ak sa k nim správate slušne, ak ich chránite a dávate im najavo, že nie sú len tovarom, ale ľuďmi, ktorých si vážite.

Človek za tým objemom vašej pôvodnej produkcie tuší obrovský aparát. Koľko máte tých ateliérov a koľko ľudí tu na pôvodnej produkcii pracuje?
Pracujeme hlavne s externistami. Interných zamestnancov v televízii nemáme veľa a to sú najmä ľudia, ktorí robia na skladbe programu, marketingu, vedúci výroby, šéfdramaturg. Dramaturgov máme interných aj externých. Všetci ostatní sú externisti. Keď potrebujeme viac ľudí, jednoducho si ich objednáme. Pracujeme rovnakým štýlom ako akákoľvek iná produkčná spoločnosť, len je to bez marže firmy. Momentálne máme tri veľké ateliéry, kde nakrúcame Panelák, Kutyila, Prvé oddelenie, Profesionálov a Súdnu sieň, dokopy päť seriálov. Štvrtý je v bývalej vile VyVolených, tam nakrúcame Mafstory, v piatom sú Odsúdené. Ďalšie tri slúžia predovšetkým na výroby spravodajských a publicistických relácií, nakrúcanie hlásateľských vstupov pre Joj Plus a relácie s týždňovou periodicitou ako Sedem alebo Lampa. To je dohromady osem štúdií. Okrem toho v priestoroch na Kolibe sídli aj Ring TV a ich štúdio využívame na nakrúcanie relácie Najlepšie počasie.

Panelák je váš kľúčový seriál, ale robí vám ho externá spoločnosť. A vo vašich priestoroch. Zaujímavá kombinácia.
Spoluprácu s externou firmou považujem za výhodnú, ak má kreatívny potenciál, ponúka dobrý nápad a má tím kvalitných odborníkov. Vtedy ju kupujem. To, že niekto má štyri dobré kamery a päť strižní, je pre mňa úplne nepodstatné. Pre televíziu, zvlášť ak produkuje toľko vlastných projektov, je finančne podstatne výhodnejšie kúpiť si tú strižňu, nech nám ju niekto dáva v balíku za akúkoľvek dobrú cenu. Spolupráca s externou firmou vychádza z toho, že oni prinášajú námet a scenáristu a my v televízii zabezpečujeme technickú časť a výkonnú dramaturgiu. Panelák sa točí v takom možno trochu zvláštnom modeli, my dodávame svetlá, osvetľovačov, rekvizitárov, maskérov, kostymérov, technické veci, kamerových technikov, celú tú technickejšiu časť. Na celý projekt dohliada náš dramaturg. Podarilo sa nám vybudovať si veľmi dobré vzťahy. Keďže nakrúcanie prebieha u nás, Továreň tu má aj produkčné zázemie. Vlastne ich už považujeme za súčasť televízie. Dennodenne sa stretávame na chodbách, pracujeme na spoločnom projekte, a na konci dňa je vlastne úplne jedno, s kým má kto zmluvu. 

Neznižuje tento model vašu možnosť priamej kontroly nad kľúčovým produktom?
V minulosti som zažila niekoľko situácií, keď produkčná spoločnosť povedala: „My to vyrábame a budeme to robiť tak, ako my chceme.“ Niečo také nie je možné. Keď prídem a poviem „toto sa mi nepáči“, diskutujeme o tom. Ak ma tvorcovia presvedčia, nemám problém zmeniť názor. Ak nie, vyhovejú nám. Vždy je to však o dialógu.

V podobnej situácii ako Továreň 5/7/11 je u vás aj D.N.A. Už nikto podobný sa na Slovensku nečrtá?
Zamerali sme sa na hľadanie talentov – scenáristov a autorov. Lovíme však vo všetkých vodách, nechceli by sme zostať len pri D.N.A. a Továrni. Aj oni majú svoje obmedzené kapacity. Andy Kraus je síce vynikajúci scenárista, ale ani pri najlepšej vôli nemôže napísať dvadsať seriálov, môže napísať dva-tri. On by mal chuť aj na dvadsať, ale to už je potom o fyzických možnostiach.

Robili ste aj scenáristickú súťaž. Ako dopadla, budú talenty?
Vyhodnotenie súťaže bude niekedy v novembri. Určite to malo význam, kvalitných scenáristov je dnes na trhu veľmi málo. Keďže sa takmer nič nevyrábalo, chýba nám jedna celá generácia. Výsledkom je, že aj tí, ktorí majú vzdelanie tohto smeru a nejaký kreatívny potenciál, to robiť nevedia. Jednoducho nemali kde získať rutinu. Preto sú dobré aj „malé“ scenáre typu Súdna sieň – je to škola. Naučia sa prirodzene písať dialógy a je to cítiť. Dnes už to nie je o tom, že sa mi do rúk dostane šesť scenárov, z ktorých ma bolí hlava, teraz mám šesť scenárov, ktoré sa dajú čítať, a z nich sú dva použiteľné.

Vraveli ste, že máte strašne veľa námetov.
Keď sa niekde mihne niekto, kto je dobrý a prináša zaujímavý nápad, tak ho počúvame. Snažíme sa ho kúpiť alebo motivovať, aby konkrétny námet rozvinul. Veľa projektov si dávame písať na objednávku. Napríklad Odsúdené sú písané na zadanie. Chceli sme prostredie ženskej väznice, 50-minútové epizódy, orientáciu skôr na mužského diváka, ale aby neobišiel úplne ani ženy. A nemala to byť ďalšia telenovela ako Ordinácia, skôr niečo trošku drsnejšie. Na to sa zišiel tvorivý tím, pripravil koncept, vystavali sa charaktery postáv, ich pozadie a podobne.

Prvý pôvodný seriál Jojky bolo Mafstory. Oproti príprave Odsúdených to musel byť výstrel do tmy.

Veľký. Ale mal potenciál a verili sme mu. Najväčším problémom bol „preniesť“ divadlo do televízie. Človek úplne inak reaguje z hľadiska a spred televíznej obrazovky. To, čo je vtipné v priamom kontakte hercov s publikom, nemusí dosiahnuť rovnaký efekt ako televízny projekt. Toto bolo ťažké. Na Mafstory sa však tiež chlapci naučili písať dobrý sitcom a dnes už okrem tohto seriálu stoja aj za úspechom Profesionálov. 

V Jojke ste skoro od začiatku. Odkedy máte na starosti aj kreatívnu zložku výroby?
Čiastočne som ju dostala pri VyVolených. Tento projekt bol taký náročný a komplexný, že musel do istej miery fungovať samostatne, nezávisle od ostatných procesov. Bola to taká „telka v telke“ a bolo nevyhnutné, aby tam bol jeden človek s konečnou zodpovednosťou, ktorý sa okamžite rozhodne a koná. Vtedy som už čiastočne dostala na starosť aj obsahovú stránku. Moja práca je vlastne klasický štýl fungovania producenta, ktorý funguje všade vo svete. Je to človek, ktorý rozhoduje o obsahu aj o peniazoch. A to je veľmi dôležité. Stretávali sme sa totiž s prípadmi, že ľudia z programu mali istú predstavu o tom, ako by mala relácia vyzerať, ale už nezvažovali reálnosť vynaložených nákladov. Obsah najlepšie posúdi dramaturg. Ja mam však rozhodujúce slovo, lebo treba nájsť kompromis medzi rozumnou investovanou cenou a ideálnou predstavou o podobe programu tak, aby to nebolo na úkor kvality. Bez mojich dramaturgov by som sa však ani nepohla.

Všade hovoria o dramaturgoch s dešpektom.
Nerada sa chválim, ale naša televízia má najlepších dramaturgov na Slovensku. Náš dramaturg je výkonný človek a keď je to potrebné, sadne a prepíše scenár. Diskutuje. Nie je len ten, ktorému príde kazeta z externej firmy a on nanajvýš skontroluje, či sa tam nemihne dáke logo, ktoré treba "zarastrovať". Snažím sa, aby naši dramaturgovia boli súčasť tímu. Aj v prípade, že robíme s externou firmou. Keď celý štáb vie, že dramaturg nebol na pľaci, nevidel scenár a potom má množstvo pripomienok k finálnemu produktu, tak ho nerešpektujú. V Jojke sa mi podarilo postaviť úžasný dramaturgický tím a to je veľmi dôležité.

Ste hlavou všetkých projektov vlastnej tvorby, ktoré sa tu vysielajú?
Áno, s výnimkou tých, ktoré spadajú pod spravodajstvo a publicistiku. Za úspechom týchto relácií stojí Rolo Kubina.

Je to udržateľné? Padne Jojka, keď si nedajbože zlomíte nohu?
Mám tím, ktorému dôverujem, mám šéfdramaturga a vedúcu výroby, Ivana a Ivanu, z ktorých jeden má na starosti produkčnú stránku a druhý tú obsahovú. Viem, že sa na nich môžem stopercentne spoľahnúť. Kedykoľvek ma vedia nahradiť. Najnáročnejšie v mojej práci je rozbehnúť nový projekt a nastaviť procesy komunikácie medzi jednotlivými zložkami. Pri tých zabehnutých už veci idú samy, len treba občas skontrolovať, či sa neuberajú zlým smerom. Takže nie, moja zlomená noha fungovanie televízie neohrozí. 

Súčasťou vašej práce sú aj neúspešné projekty. Pri nich máte dve možnosti: buď opravovať, alebo zrušiť. Ako to bolo napríklad pri Dr. Hermanovej?
Zlý koncept. K tomu sa priznám. Psychológ na vás pri konzultácii používa rôzne „finty“, určitú sadu štandardizovaných otázok, prostredníctvom ktorých niečo sleduje a niečo zistí. Navonok sú to však nezmyselné a zvláštne otázky. Psychológ vám nikdy nepovie, prečo ich kladie. V Dr. Hermanovej nebol priestor na to, aby sme to všetko vysvetlili. Dávala otázky, ale nikto nevedel prečo. Až keď sme mali epizódu zostrihanú, videli sme, že tomu niečo chýba.

Napriek tomu ste s tým išli von?
V podstate áno, ale Dr. Hermanová bol nízkorozpočtový projekt. A na to, aby bol nízkorozpočtový, musíte natočiť určitý objem. Najlacnejšie sú veci, ktorých je veľa. Aj z Dr. Hermanovej bolo natočených viac dielov a ďalšie boli napísané. No a keďže to stálo tak málo peňazí, nikoho to nebolelo. Pri takmer žiadnom projekte, a to sa týka úplne všetkých odvetví, si človek nemôže byť stopercentne istý výsledkom. V kreatívnej oblasti je to ešte oveľa náročnejšie, tak sa reakcia publika odhaduje veľmi ťažko.

Najprv bolo obdobie reality show, teraz je seriálové. Ktoré vám viac sedí?
Vzhľadom na to, že ja som prišla od filmu, tak to seriálové.

Vaša kolegyňa Adriana Kronerová hovorila, že smerujeme k filmom. Aj podľa vás?
Samozrejme. „Krabice“ – teda seriály ako Panelák alebo Ordinácia nakrúcané prevažne v ateliéroch – budú postupne nahrádzané výpravnejšími projektmi. Výhoda seriálov typu Panelák je v tom, že sú relatívne lacné, výroba je rýchla a pokiaľ budú prinášať divácky atraktívny obsah, na obrazovkách pretrvajú. Je však málo pravdepodobné, že by vznikali nové Paneláky alebo Ordinácie. Trendom je viac reálov a kvalitnejší obraz. Veľké seriály sa blížia k filmom. Už aj séria, ktorú sme priniesli minulú sezónu, Ako som prežil, bola vlastne sériou filmov. Krátkometrážnych, ale filmov. Príbehy mali rovnaký náboj, ale každý bol s inými hercami, režisérmi. 

Môže Jojka nakrúcať filmy? Môže si to dovoliť?
Sumy, za ktoré sa doteraz nakrúcali filmy, sú pre väčšinu televízií neakceptovateľné. Boli to desiatky miliónov. Technológie sa však postupne nielen skvalitňujú, ale stávajú sa aj cenovo prijateľnými, vďaka čomu televízie môžu priniesť obraz veľmi podobný filmovému. Práve takúto technológiu sme využili pri nakrúcaní seriálu Keby bolo keby. Keď trh a vývoj stlačí ceny ešte trochu nižšie, potom sa začnú robiť filmy. Je to prirodzený vývoj.

Fotografie: Marián Ďatko / TV Joj