Miloslava Zemková: Na programe rozhodne šetriť nechcem

Vytiahnuť Slovenský rozhlas z červených čísiel sa generálna riaditeľka verejnoprávneho kolosu Miloslava Zemková pokúša už viac než rok. Nedarí sa. Podľa Zemkovej je hlavnou brzdou financovania nefungujúci systém výberu koncesií. Problémy nechce riešiť škrtaním okruhov, aj keď jej to zákon umožňuje.

Absolvovali ste rokovanie s ministrom kultúry Maďaričom o oddlžení rozhlasu. Predpokladáte, že sa vám podarí dohodnúť?

Neviem si predstaviť inú alternatívu. Problém je v tom, že rozhlas nikdy nebol nastavený ako ekonomicky nezávislý. Takto to fungovalo niekoľko desiatok rokov. Navyše odkedy platí zákon o koncesiách, vyžaduje si financovanie dodatočnú štátnu dotáciu. Pokiaľ nebola zapracovávaná priebežne a vopred do rozpočtov rozhlasu, tak vždy bola hrozbou, výkričníkom a istotou, že rozhlas skončí v strate.

Tohtoročný rozpočet ste pripravovali ako vyrovnaný. Ukončíte tento rok bez straty?

Nie.

Prečo?

Do rozpočtu sme počítali s transferom na krátke a stredné vlny. Platiť na ne je obligatórna povinnosť štátu zo zákona. Na krátke vlny sme dotáciu dostali, dokonca vyššiu než sme požadovali. Na stredné vlny nie. Medzi rozhlasom a ministerstvami kultúry a financií prebiehala dosť intenzívna komunikácia o tom, či štát vôbec potrebuje strednovlnné vysielanie.

A potrebuje ho?

Rozhlas ešte za Jara Rezníka dostal vyjadrenie od ministerstva obrany, že stredné vlny nepotrebuje. Zdá sa, že toto je dôvod, prečo ministerstvo stredné vlny platiť nechce resp. nemôže. Stredné vlny sú však potenciálne nositeľom digitalizačného procesu – o to sme mali záujem. Sú ale náročné finančne aj energeticky. Rozhlas je tým pádom v situácii, keď chce vysielať na stredných vlnách, ale nemôže. Navyše vám stredné vlny spôsobujú neplánovaný deficit v už tak utiahnutom rozpočte. Potrebujete ale nájsť prostriedky aj na obnovu technológii a revitalizáciu rozhlasu.

Kedy by sa rozhlas mohol dostať do rozvojovej fázy?

Je pravda, že tento rozpočet nie je rozvojový. Potrebovali by sme, aby sa prijal nový zákon o koncesiách. Predpokladám, že potom by veľmi rýchlo mohol prísť potrebný nástup, aj keby sa nezvýšila suma poplatku. Poplatok by bol spoločný a tým pádom by bol spoločný aj vyberateľ. Nemal by také vysoké náklady, ani by tak výrazne nezaťažoval poštu. Okrem toho by sme pracovali s jednotnou databázou. Tá nám teraz robí najväčšie problémy. S televíziou zatiaľ nemôžeme spolupracovať, lebo nemáme rovnakého koncesionára. Niekto má prihlásený rozhlasový prijímač, niekto televízor. Skrátka nemáme rovnaké databázy. Novým zákonom by sa to malo zjednotiť.

Výber koncesionárskych poplatkov je hlavným faktorom, ktorý vás brzdí v rozvoji?

Rozhodne. Sú to jednoduché počty. Máme 1,8 až 1,9 milióna domácností. Z toho nám celkom uniká 350 tis. domácností, ktoré ani nevieme pomenovať. Nemôžeme o nich tvrdiť že sú neplatiči a vyzvať ich, aby platili. Nič o nich totiž nevieme, poznáme len ich počet. Potrebné údaje nemáme ako zistiť. Ľudia sa nám odhlasujú z platenia koncesionársky poplatkov čestným prehlásením, že nemajú rozhlasový prijímač. Pritom podľa štatistických údajov má každá z tých domácností najmenej dva. Dnes už je nezmysel viazať poplatok na to, či máte doma rádio. Rozhlas predsa môžete počúvať aj z televízora, počítača, telefónu a z jedného časopisu som sa dozvedela, že dokonca aj z držiaka na záchodový papier. Mení sa celá filozofia poplatku. Už to nie je poplatok za to, čo vlastníte, ale za službu. Podľa nás by sa povinnosťou platiť mali pokryť všetky domácnosti. Platili by jeden poplatok za rozhlas a televíziu spolu.

Je teda v záujme rozhlasu, aby sa zákon o poplatkoch čo najskôr schválil. Napriek tomu ste mali voči nemu námietky. Čo konkrétne sa vám nepáčilo?

Najmä úrad, ktorý by poplatky vyberal. Vytvárať štátny úrad na financovanie verejnoprávnych inštitúcií je pomerne neštandardné riešenie, navyše finančne náročné a vo výstupoch dosť pomalé. Nový návrh zákona akceptuje naše pripomienky. Počíta s tým, že si rozhlas a televízia založia vyberateľa spoločne. Použije sa pritom know-how televíznej Koncesie. Rozhlas má zase veľmi dobre spracovaný systém výberu od právnických osôb. Ak sa tento návrh schváli, pomôže to súčasnej situácii. I keď poplatok ostane vôbec najnižší.

Aká by bola primeraná výška?

Navrhovali sme ho zvýšiť o desať korún, zo 140 na 150. Keď to vynásobíte 1,9 miliónom koncesionárov a dvanástimi mesiacmi, tak dostanete veľmi slušné číslo.

Časť Rádiokomunikácií má čoskoro prejsť do súkromných rúk. Neobávate sa, že začnú intenzívnejšie vymáhanať dlh, ktorý u nich Slovenský rozhlas má?

Obávam. Situácia rozhlasu voči Rádiokomunikáciám je veľmi citlivá. Samozrejme je to preto, že Rádiokomu k dnešnému dňu dlhujeme za služby 160 miliónov korún. Naše vzťahy boli vždy veľmi korektné. Ale nový vlastník môže okamžite začať vystavovať sankčné faktúry, môže začať trvať na plnení splátkového kalendára. Snažíme sa preto získať dotáciu od štátu. V prípade, že ju dostaneme, dlh Rádiokomunikáciám okamžite uhradíme. Nikomu inému nedlhujeme. Systém sa začína pomaličky meniť. Rozpočet sme projektovali ako vyrovnaný a toto je ďalší rozdiel oproti predchádzajúcej filozofii: všetko okrem tohto jedného problému máme uhradené. Druhá vec je, že v súčasnej situácii sú služby Rádiokomunikácií pre nás veľmi drahé. Je tu teda istá obava, čo sa stane. Mohla by nastať aj situácia, že rozhlas ostane v úplnej platobnej neschopnosti. A to si potom neviem predstaviť.

Nejako však budete musieť hospodáriť aj naďalej. Vy sa pokúšate zvýšiť príjmy. Je tu však aj druhá možnosť. Prispôsobiť rozsah vysielania rozpočtu - znížiť počet programových služieb zo šiestich, ktoré poskytujete dnes, povedzme na tri.

Tvorba programových služieb je náročná na ľudské zdroje. Beriem to však ako investíciu, nie ako vyhodené peniaze. Je to o podpore pôvodnej tvorby, o podpore špeciálnych žánrov, ktoré žiaden iný vysielateľ nemá. Vašu otázku chápem skôr v zmysle, ako by sa ešte dalo šetriť. Na programe rozhodne šetriť nechcem.

Nový zákon o digitálnom vysielaní vám už ale umožňuje vysielať šesť programových služieb na troch celoplošných okruhoch, namiesto súčasných piatich.

O rozsahu sa určite dá diskutovať. Programové služby nemusia pretrvať v dnešnom rozsahu. Ich spojenie na niektorých okruhoch je riešením. Schválená novela zákona nehovorí nič o tom, že má ísť o tri samostatné vysielacie okruhy s 24-hodinovými službami. Ani dnes nemáme všetky služby 24-hodinové, napríklad Patria nie je celodenná. Ide tu skôr o to, aby si rozhlas udržal schopnosť tvorby tých šiestich programových služieb. Dá sa hovoriť o ich zúžení. Alebo o inom spôsobe ich šírenia. Mohli by sme napríklad vysielať len na troch celoplošných okruhoch a ďalšie dva pokryť satelitne, cez internet alebo digitálne. Ale nemôžeme ich zlikvidovať.

V prípade, že by ste prešli na model troch celoplošných služieb, ktoré by to boli?

Zrejme prvé tri. Tak sme ich aj hierarchicky koncipovali. Rádio Slovensko postupne mení formát. Regina ako keby preberala funkciu všeobjímajúcej stanice, ktorá bude charakterizovať rozhlas. A v prípade umeleckého rádia Devín si viem predstaviť aj kombináciu s inými službami.

Koľko by takto dokázal rozhlas ušetriť?

Keby nevysielal na piatich vysielacích okruhoch, ale na troch, tak by to mohlo byť okolo 120 miliónov miesto dnešných 240 miliónov korún ročne. Bolo by to výrazné šetrenie.

Vedeli ste o tom, že sa pripravuje legislatívna zmena týkajúca sa rozsahu vysielania? Vzišla z vášho podnetu?

Už niekoľko mesiacov sme upozorňovali, že rozhlas hospodári extenzívne. Je malý, je to jeden z najmenších rozhlasov v Európe a má malé príjmy. Napriek tomu vysiela až na piatich celoplošných okruhoch. Podľa európskych dohovorov a odporúčaní z EBU (Európskej vysielacej únie) rozhlasy, ktoré vynakladajú viac ako desať percent svojho rozpočtu na vysielanie, si podkopávajú hrob. Neobstoja v digitalizačnej ére. Väčšinu financií majú použiť na obsah, výrobu programov. Naše náklady na vysielanie dnes dosahujú 30 %. Do nástupu digitalizácie ich budeme musieť znížiť, inak Slovenský rozhlas neprežije. Zákon o digitalizácii nám rozviazal ruky a otvoril cestu na riešenie týchto záležitostí.

Digitalizácia je ďalší faktor, na ktorý sa musíte pripravovať už teraz...

Problém je v tom, že pre nás sa digitálne vysielanie v systéme DVB-T, ktorý využíva televízia, nehodí. Je totiž viazané na televízny prijímač. V súvislosti s rozhlasom potrebujeme dva základné momenty: príjem musí byť bezdrôtový a musí byť mobilný, čiže musí byť počúvateľný napríklad v aute. Na druhej strane budeme potrebovať obsah. Rozhlas nepôjde do digitalizácie skôr ako v roku 2015. Vidím to tak, že ak by sa podarilo v koncesiách vybrať viac peňazí do príjmovej časti rozpočtu, nebudeme zatiaľ musieť opúšťať ani jeden z vysielacích okruhov. A to, čo ostane neminuté na vysielacie služby, musí rozhodne ísť do programu. Už teraz ho máme na hranici únosnosti. Nemôžeme viac obmedzovať výrobu, lebo nebudeme mať čo vysielať. Šesť programových služieb je minimum na vyplnenie rozhlasového multiplexu. Nemáme zdigitalizovaný archív. Niekto môže mať predstavu, že z archívu môžeme plniť multiplex aj 10 rokov. No, nemôžeme. Čo tam budeme púšťať pásy?

Jeden zo zdrojov, na ktorom by mohol rozhlas výrazne šetriť, je budova. Aké sú náklady na jej prevádzku?

Budova je v zlom stave. Ročne nás stojí okolo 95 miliónov korún: na údržbu, teplo, klimatizáciu, chladenie, upratovanie... To je strašne veľa. Platíme napríklad 20 nonstop zamestnaných požiarnikov, lebo nám tu každý týždeň niečo horí.

Ako vnímate prípadný predaj budovy?

Je tu možnosť predať ju. Ale čo potom? Niekto by ju rozobral, zrúcal... Áno, tieto pozemky určite majú hodnotu, ale myslím, že ide skôr o to, ako využiť stavbu. Osobne k nej mám istý vzťah, je to dobrá budova. Ja som ju pôvodne chcela rekonštruovať. Už dnes však vieme, že to by sa nedalo realizovať za plnej funkčnosti. Máme tu 5 rádií, ktoré 24 hodín denne vysielajú. Nemôžeme otvoriť azbestové priečky, keď sú tu ľudia. Stavba by musela byť vyprataná. Ďalej vieme, že samotná rekonštrukcia by v hrubých odhadoch vyšla na viac ako 500 miliónov korún. To rozhlas v žiadnom prípade nemá.

Môže ale rozhlas financovať prežitie budovy v situácii, kedy nemá peniaze na iné veci – napríklad na symfonický orchester v plnom zložení?

Nemôže. Je pravda, že keby som mala niekde inde k dispozícii 9000 štvorcových metrov výrobných, nahrávacích, vysielacích a administratívnych priestorov, v nájomnom by to robilo 50 miliónov korún ročne. Maximálne. To sú v porovnaní s dneškom polovičné náklady. Je to spôsob, ako ušetriť.

Minister Maďarič predložil návrh na vytvorenie spoločného multimediálneho komplexu pre STV a SRo. Čo si o ňom myslíte?

Návrh pána ministra by zrejme pomohol vyriešiť priestorové problémy rozhlasu a televízie. Pokiaľ to nebude o spájaní ich výrobných celkov, tak to asi má zmysel. Nemôžu sa pritom ale spájať rozhlasové a televízne výstupy. Čiže ak budú môcť obe médiá špecifikovať, aké výrobné, vysielacie, redakčné a administratívne pracoviská potrebujú, tak to nevidím ako problém.