T. Bella: Piano naučilo ľudí platiť za obsah, ťaží z toho aj Denník N

Dva roky od štartu má Denník N na webe okolo 700-tisíc reálnych používateľov, očakávali ste viac alebo menej?

Pravdupovediac, v žiadnych našich plánoch sme neprognózovali samotnú návštevnosť. Všetko možné áno, ale počet používateľov nie. Odhadovali sme najmä, koľko predplatiteľov môžeme na webe osloviť. Ak sa pozriem na naše čísla návštevnosti, sme s nimi spokojní, hoci samozrejme by sa nikto nehneval, keby boli ešte vyššie, ale nie je to pre nás primárny parameter. Aj naďalej sa sústredíme na to, ako zvyšovať počet predplatiteľov, nie návštevnosť.

Koľko máte predplatiteľov momentálne?

Vyše 20-tisíc.

Aká je miera obnovovania?

Ľudí, ktorí za dva roky našej existencie zaplatili aspoň raz, je 40-45-tisíc. Čiže rádovo polovica tých, ktorí niekedy zaplatili, má aj teraz aktívne predplatné, čo je vzhľadom na štandard iných biznisov dobré. Skúsenosť hovorí, že hlavný problém je, aby človek zaplatil prvýkrát. Pri tej zvyšnej polovici, ktorá si dnes Denník N nepredpláca, no v minulosti áno, je väčšia šanca, že si mnohí z nich zaplatia opäť.

Minimálne predplatné je mesačný prístup – neuvažovali ste o predaji jednotlivých textov?

Úplne najčastejšia otázka je, prečo nepredávame denné predplatné alebo práve platbu za jeden článok. Úprimná odpoveď je, že predplatné na jeden deň sa nám „neoplatí“, pretože týmto spôsobom nevzniká čitateľský návyk. Preto radšej volíme akcie typu, že za jedno euro dostane používateľ prvých šesť týždňov – veríme, že za ten čas si s médiom vytvorí bližší vzťah.

Mesačné predplatné ste ocenili na odvážnych takmer päť eur, aj keď konkurencia je lacnejšia. Budete s touto sumou ešte hýbať?

Predpokladám, že vždy budeme mať najnižšie predplatné za 4,99, ale variant, kde človek dostane viaceré naše výhody a rôzne nadstavby, môže stáť viac – osem či deväť eur, čo dnes zodpovedá platbám členov Klubu N. Na tejto cenovej úrovni budú pribúdať nové veci, napríklad aktuálne náš printový mesačník, aby sme motivovali k týmto balíkom predplatného.

Ktoré témy či typy článkov sú na webe Denníka N najúspešnejšie z pohľadu, že dokážu „donútiť“ čitateľa predplatiť si obsah?

Vo všeobecnosti platí, že keď si myslíte, že ste urobili niečo výnimočné, tak aj čitatelia si to budú myslieť. Ale na nejaké zovšeobecnenie si trúfnem menej ako pred tromi rokmi. Keď sme si napríklad kedysi povedali, že je veľmi ťažké predávať zahraničnú politiku, v skutočnosti máme najpredávanejší text za minulý rok zahraničnú reportáž. Máme dokonca zahraničné reportáže, ktoré sami o sebe zaplatia cestu redaktora do zahraničia. Ale aj také, ktoré úspešné vôbec neboli. V princípe však u nás dobre fungujú napríklad rozhovory a politika.

Ak si vezmeme napríklad vlaňajší rebríček – je tá škála najúspešnejších článkov taká pestrá, že z nej neviete určiť žiadne „zaručené hity“ respektíve to, čo vyskočilo viac, ako by sa dalo očakávať?

Pozrel som si ten zoznam, ale je tam prakticky všetko – tri rozhovory, dve reportáže, niečo z domáceho diania aj zahraničia. Dokonca – aj keď robíme skoro len seriózne spravodajstvo – niekedy sa vysoko dostane aj lifestylovo zameraný text z Washington Post, s ktorým máme licenčnú dohodu o preberaní obsahu. Mali sme napríklad článok o tom, ako sa v zime treba obliekať a čo pre človeka znamená, aké je vonku počasie. Predaj šiel tak, že to nikto nečakal. V januári sme mali rozhovor s vyšetrovateľom Gorily – pri ňom je, pochopiteľne, intuícia, že by mal byť úspešný, keďže je to atraktívna téma a zasvätený respondent. To sa aj potvrdzuje, rozhovor zarobil stovky eur v deň publikovania a určite bude patriť k najúspešnejším materiálom za pár mesiacov.

Keď sme si kedysi povedali, že je ťažké predávať zahraničnú politiku, v skutočnosti máme najpredávanejší text za minulý rok zahraničnú reportáž. 

Váš obsah je prakticky zo 100 percent zamknutý. Nezvažovali ste variant aj s voľne dostupným limitovaným počtom článkov?

Špecifikom slovenského trhu je, že sa u nás metered paywall nepresadil. Variant s nejakým počtom článkov zadarmo, po ktorých prečítaní sa web pre používateľa zamkne, sa u nás ukázal ako menej úspešný. Poučenie teda je, že u nás, ale napríklad aj na Sme, sú pod platobnou bránou texty už od prvého zobrazenia a skôr sú dlhšie časti zo samotných textov otvorené.

Zdroj: Maňo Štrauch

Niektoré články zamykáte vyššie ako iné. Je to na editoroch alebo má táto koncepcia vyšší princíp?

Rozhodnutie je na editoroch, majú skúsenosti s tým, čo funguje a čo nie. Inak, ide o jednu z oblastí, na ktorú získali nedávno grant od Googlu. Jedným z nástrojov, ktorý budeme vyvíjať, je softvér na reálne testovanie toho, kde má byť článok zamknutý. Už to máme v hlave veľa rokov a stále sa nám to nepodarilo spraviť, teraz to chceme dohnať. Vieme, že editor urobí nejaké rozhodnutie, no v skutočnosti zatiaľ nedokážeme overiť na číslach, čo by sa stalo, ak by sme čitateľovi dali zadarmo ešte o tri odseky viac. Zvýšilo by to šancu, že si za dočítanie zaplatí, alebo nie? Aktuálne sú to intuitívne rozhodnutia, no o rok to už môže byť robené na základe dát. Mimochodom, veci v rámci Google grantu, ktoré vyvíjame, sú open-source, nakoniec ich teda dáme na web a budú zdarma dostupné aj pre iných vydavateľov.

Ako je nastavená celková obsahová stratégia? Je cieľom, aby sa Denník N na prvý pohľad odlišoval od ostatných spravodajských portálov?

Stratégia je jasná – na jednej strane sú dlhé analytické texty, ktoré zarábajú peniaze. Sú to články s pridanou hodnotou, za ktoré ľudia sú ochotní zaplatiť. Na druhej strane sú veľmi rýchle správy, naša Minúta po minúte, kde sa snažíme mať najrýchlejšie breaking news na webe aj v aplikácii. Veci medzi tým sa snažíme robiť čo najmenej. Hovorím o 300- až 400-slovných textoch, ktoré sa často robia z povinnosti a neprinesú viac informácií ani nič zaujímavejšie ako iné weby. Napríklad do Minúty zmestíme aj zaujímavé veci z iných portálov, nemusíme ich potom samostatne monitorovať do článkov, iba na ne odkážeme. V týchto dvoch pilieroch sa snažíme byť najlepší a to, kde najlepší nevieme byť, pokiaľ možno radšej vôbec nerobíme. Do niektorých tém alebo oblastí sme tak vôbec neinvestovali, aj keď po kúskoch to začíname dobiehať – po dvoch rokoch sme napríklad tento mesiac prijali prvého interného športového redaktora.

Väčšina používateľov, ktorí stránku navštívia, stále za obsah neplatí. Aký zdroj príjmov pre vás predstavuje inzercia?

Menší. Nie je to samozrejme zanedbateľné, ale je to výrazne menej ako príjmy z predplatného.

Je náročné presviedčať inzerentov, aby si reklamu objednali na webe, kde je obsah zamknutý?

Paradox je, že výsledky mnohých kampaní u nás sú pri porovnaní s inými médiami lepšie. Zoberte si, že na webe Denníka N je niekedy bezplatná časť článku dlhšia ako v inom médiu celý text. Nie je to tak, že človek k nám príde a bez zaplatenia nemá čo čítať. Otvoríte si rozhovor a môžete v ňom zostať štyri minúty, kým zistíte, že zvyšok je platený. Článok v bulvári si štyri minúty čítať nebudete, ani celý taký dlhý nie je. Zároveň môžeme byť pre inzerentov zaujímaví aj z ďalšieho dôvodu – chodí k nám veľa ľudí, ktorí preukázateľne používajú kreditku na platbu cez internet, čo je pochopiteľne pre mnohých zadávateľov atraktívne. V budúcnosti by sme chceli robiť pokusy aj s kampaňami cielenými len na platiacich používateľov alebo opačne – len na neplatiacich. V súčasnosti vidia neplatiaci na našom webe oveľa viac reklamy ako predplatitelia. Trend by mohol byť, že abonenti uvidia len najdrahšiu reklamu – komunikáciu toho inzerenta, ktorý je ochotný zaplatiť za to, že osloví presne túto skupinu, ktorá utráca na internete. Je to však zatiaľ skôr teória, uvidíme, čo na to povedia klienti a či to budú brať ako zaujímavú hodnotu.

Na webe Denníka N je niekedy bezplatná časť článku dlhšia ako v inom médiu celý text. Nie je to tak, že človek k nám príde a bez zaplatenia nemá čo čítať. 

Ako celkovo hodnotíte vývoj u nás, pokiaľ ide o platený obsah? Vydavatelia postupne poodchádzali z Piana, veľkí hráči ako Ringier a NMH zvolili stratégiu bezplatného contentu. Naopak, Sme ide rovnakou cestou ako Denník N a zamklo väčšinu obsahu.

Veľa závisí od typu obsahu. Príklad – všade na svete existovali v metre noviny, ktoré boli zadarmo a vedeli ste, aký obsah dostávate. Veľa ľuďom to stačilo a nie je na tom nič zlé. A vždy na druhej strane boli noviny, ktoré boli drahšie, ale kupovalo si ich dosť ľudí, lebo vedeli, prečo ten obsah nemôže byť lacný a prečo ho potrebujú. Tá škála funguje stále – masový obsah, ktorý zaujíma veľa ľudí, kde dáva zmysel mať biznis postavený na veľkom zásahu a inzercii, a na opačnom konci sme my s iným typom obsahu, ktorý nikdy nebudú čítať tri milióny Slovákov denne, no láka predplatiteľov. Aj keď väčšina vydavateľov skončí pri nejakej kombinácii oboch modelov, je dobré byť na jednom z tých opačných koncov, problém je byť uprostred, keď nie ste ani dosť masový, ani dosť exkluzívny.

Čo hovoríte na samotný koniec spoločného systému od Piana, ktoré ste spoluzakladali?

Z pohľadu človeka z Denníka N by som si ťažko mohol želať niečo lepšie ako Piano, lebo reálne ľudia, ktorí sa učili tri – štyri roky platiť v tejto platforme, dnes oveľa prirodzenejšie platia za obsah nám. A ten rozdiel vo vnímaní plateného obsahu je obrovský – pred tromi rokmi ste dali na Facebook odkaz na zamknutý článok a mali ste tam búrku so 100 komentármi, kde vám ľudia nadávali, prečo si pýtate peniaze. Keď to spravíte dnes, maximálne jeden človek napíše, či by sme článok neodomkli, lebo je dôležitý a malo by si ho prečítať čo najviac ľudí. Ďalší dvadsiati mu tam však rovno odpíšu – nebláznite, predsa musíte platiť za žurnalistiku, ak chcete aby bola kvalitná. Tento posun v myslení si málo uvedomujeme, ale je značný a dôležitý. Netvrdím, že teraz si bude predplatné platiť päť miliónov ľudí, ale tá elita – myslím z hľadiska ich potreby byť informovaný – tu vznikla a sú to desaťtisíce ľudí. No a zásluhu na tom má aj Piano.

Ostatní vydavatelia by asi o Piane pekne nehovorili, nemali na celý systém potrebný dosah a nesplnilo ich očakávania, pokiaľ ide o príjmy.

Vydavateľom to prinieslo cennú skúsenosť s plateným obsahom. Jeho vývoj a koniec je čiastočne aj daň za to, že Piano od začiatku nebolo stavané ako slovenský projekt. Ak by bolo, zrejme by systém fungoval doteraz, pretože by prešiel úplne iným vývojom s novými produktmi a médiám by viac vyhovel. Tým však, že sa rýchlo rozbehlo do sveta a systém začalo používať veľa médií na západe, Slovensko, predpokladám, pre veľkú firmu nezostalo prioritou.

Ako je to s vaším podielom v Piane?
Stále ho mám, postupne sa znižoval. V pôvodnej slovenskej firme to bola tretina s českými kolegami, ďalšiu tretiu mal eTarget, zvyšnú Monogram. Dnes je to veľmi malý podiel, znižoval sa tým, že prichádzali noví investori. Ja som vlastné prostriedky nepridával, čiže existujúci podiel sa zmenšoval. Exekutívne dnes na Piano nemám dosah, mám tam len akcie, ale neviem, čo sa vo firme deje.

Zarába vám firma, ktorá expandovala celosvetovo, peniaze?
Keď sa celá predá, potom možno. Ak skrachuje, tak nie. Uvidíme. Zatiaľ to vyzerá, že krach nehrozí.

Zdroj: Maňo Štrauch

Pokiaľ ide o Denník N, plánujete si zachovať aj papierové noviny?

Zatiaľ nemáme dôvod ich rušiť. O tom by sme mohli uvažovať, keby nás stáli také peniaze, že by sme na ne museli doplácať. Zatiaľ to tak nie je. Keď zoberiem, aké sú náklady na tých pár ľudí, teda grafikov a editorov, ktorí majú na starosti print, plus cena tlače, tak zatiaľ je to operácia, ktorá nie je rozhodne stratová.

Šetríte si nejaké materiály do printu, aby prinášal exkluzívne materiály?

Nie.

Prejsť touto transformáciou je pre niektoré redakcie problematické. Ako ste naučili myslieť novinárov „webovo“?

Veľa médií o tom rozprávalo, snažili sa o prechod v štýle, že robíte hlavne pre web a potom sa z toho večer poskladajú noviny pre tých, ktorí preferujú papier. Mnohé médiá to takto chceli poňať a prezentovali to tak aj redaktorom, no je ťažké, aby vydavatelia pri tom pôsobili presvedčivo, keď tam skrátka ten biznis ešte nie je a väčšina tradičných médií zarába stále na papieri. Vtedy sa ťažko presviedča novinár, nech myslí na web, lebo v budúcnosti bude dôležitý. U nás je to naopak – každý vie, tým, že redaktori sú aj vlastníkmi média a máme otvorené prostredie so zverejňovaním štvrťročných výsledkov, koľko zarábame na webe a koľko z novín. Čiže redaktori vidia, kde je náš skutočný biznis. Preto chápu, že musia písať texty, ktoré sa budú zdať čitateľom natoľko kvalitné, že si ich kúpia na webe. To je celé. A tým sa úplne mení nastavenie ľudí a nie je dôvod, prečo by si čokoľvek mali chcieť odkladať do novín.

Ako je na tom vydavateľstvo finančne? Vlani na jeseň ste prvý raz hovorili o období, keď bol Denník N v prevádzkovom zisku.

Išlo o prvý mesiac, keď sme sa dostali do plusu. Za celý vlaňajšok sme ešte boli v strate, ale bola oveľa nižšia ako sme plánovali. Aj na tento rok ešte plánujeme stratu, budeme naďalej investovať, vytvorili sme aj nové pozície a prišlo pár nových ľudí. Budeme skvalitňovať obsah, prijímame napríklad aj programátorov. Dalo by sa plánovať aj tak, aby sme boli v šetriacom móde a dostali sa do zisku, ale nič nás zatiaľ k tomu nenúti.

Koľko peňazí z vyše miliónovej podpory od investorov z Esetu ste minuli?

Menej ako polovicu, veľká časť stále leží na účte.

Čo s tou druhou? Aké má vlastne očakávania akcionár?

Myslím, že ľudia z Esetu sú realistickí a nepredpokladajú, že toto bude nejaká tlačiareň peňazí v porovnaní s inými investíciami, čo majú. Očakávajú, že budeme robiť žurnalistiku, ktorá bude pomáhať krajine, ale určite aj to, čo nám povedali pred dvomi rokmi – aby sme za nimi nechodili znova pýtať peniaze. To sa nám našťastie nestalo, máme rezervu. Síce investujeme, ale na druhej strane sme opatrní, lebo nevieme, ako sa veci na trhu vyvinú. Keď sa pozrieme do sveta, stať sa môže hocičo, nemôžeme sa spoliehať, že nás niekto zachráni a že dostaneme ďalšie prostriedky. Máme, samozrejme, veľa nápadov, čo by sa dalo ešte všetko robiť, ktorých novinárov by sme ešte chceli a ktoré oblasti by sa dali pokrývať lepšie. Budeme investovať, ale tak, aby sme stále mali dostatočnú rezervu. Nie je za nami žiadne veľké vydavateľstvo, ktoré by prípadný výpadok vykrylo z iných titulov.

Do Denníka N prišiel Martin Šimečka, ako športový redaktor Michal Červený, hovoríte, že poškuľujete po ďalších novinároch. Zhruba 40-členná redakcia sa ďalej rozrastá. Reálne si dokáže zarobiť takýto počet ľudí na seba obsahom na jednej stránke?

Odpoveď je, že z dlhodobého pohľadu áno. Keby sme veľmi chceli, tak trochu škrtneme náklady a sme v malom zisku. Ale ako hovorím, nechceme to my ani akcionári. Priorita je zvyšujúca sa kvalita. V princípe dnes žijeme veľmi pokojne – najmä v porovnaní s tým, čo bolo pred dvomi rokmi, keď sa zdalo ako šialenosť založiť nové médium s takým veľkým množstvom ľudí. Dnes to hodnotíme ako biznis, ktorý môže fungovať. Hoci nebude generovať desiatky miliónov ročne, sám seba zaplatí a zostane aj niečo na rozvoj.

Ľudia z Esetu sú dokonalými investormi, nemajú iný záujem než ten, aby noviny fungovali.

S ľuďmi z Esetu sa stretávate?

Reálne sa vidíme raz ročne so všetkými na valnom zhromaždení. S Antonom Zajacom, ktorý je v predstavenstve, raz za pár mesiacov. Z tohto hľadiska sú to dokonalí investori, nemajú iný záujem než ten, aby noviny fungovali. O snahe niečo ovplyvňovať alebo sa vôbec priblížiť k rozhodovaniu o obsahu nemôže byť ani reč.

Vrhli ste sa do spolupráce s .týždňom, čo si od toho sľubujete?

Prekvapil ma záujem o spoločné balíky predplatného, ktorý bol dosť veľký. Zanalyzujeme si presne, po ktorých ponukách bol najväčší dopyt, a v tom budeme určite pokračovať respektíve to vylaďovať. Chceme rozširovať spoluprácu – texty z .týždňa sa už napríklad začali objavovať na našom webe. Naopak .týždeň už dlhšie používa náš CRM systém na predaj predplatného a správu predplatiteľov. Plánujeme robiť na spoločných projektoch, ktoré majú vychádzať z toho, že sme dve nezávislé médiá so skupinami čitateľov, ktorí sa do veľkej miery prekrývajú. Osloviť ich teda s vhodnou ponukou by malo byť ľahšie.

Na začiatku vám konzultantsky radila aj americká firma North Base Media. Ešte s nimi spolupracujete?

Občas sme s nimi v kontakte, najmä v oblasti webových nástrojov. Ďalšie kontakty sme teraz získali vďaka Googlu, ktorý robí aj stretnutia médií, čo od neho získali grant. Napríklad momentálne si vymieňame s jedným španielskym a jedným nemeckým médiom skúsenosti so soft paywallmi, kde sa nezamykajú články, ale aj tak majú tie médiá 20- alebo 30-tisíc predplatiteľov. Aj my máme momentálne raz za týždeň publikovaný taký text, na ktorého odomknutie stačí zadať e-mailovú adresu. Toto je silný trend – niektorí ľudia sú ochotní dať vám päť eur, iní dve a niektorí len e-mail. Možnosti paywallu budú čoraz pestrejšie, v tomto sa radíme so zahraničnými médiami. Chystáme sa napríklad spraviť aj v našich podmienkach takú vec, aby mohli členovia Klubu N legálne článok zdieľať s okruhom svojich priateľov tým, že im pošlú odkaz, kde nájdu ten text nezamknutý.

Čo bude konečný výsledok projektu, ktorý podporil Google?
Viacero rôznych softvérov, z ktorých každý robí niečo iné a napájajú sa na náš systém, ale môže ich používať aj niekto iný. Jeden príklad je spomínané testovanie zamknutia, je tam aj veľa analytických vecí – napríklad ako odhadnúť, kto je na webe ochotný zaplatiť a má dostať ponuku a kto určite nezaplatí a nemusíme sa oňho snažiť. Ide nám aj o vývoj nástroja na rozumný e-mailový marketing: ako neobťažovať tých, ktorí nič nechcú, a dať správne ponuky tým, ktorí majú záujem. V projekte sú s nami maďarský web 444.hu, čo je podobný príbeh ako Denník N – ľudia, ktorí odišli z Indexu po tlakoch od Orbána, a je tam aj český Internet Info, čo sú prví partneri, ktorí budú produkty testovať a dávať ďalšie námety, čo ďalej vyvíjať. Máme aj ďalšie médiá, ktoré sa do toho zapoja tak, že budú softvér používať skôr ako bude zverejnený.

Zdroj: Maňo Štrauch

Ako sa spätne pozeráte na „kauzu“, ktorú otvoril prispievateľ Transparency International, keď vás obvinil z prikrášľovania čísel čítanosti článkov? Je fakt, že počítadlo ste nemali nastavené korektne.

Pre mňa je dôležité, že sme nikdy nemanipulovali s číslami ani to nikdy robiť nebudeme. Áno, priznávame, že veci tu vznikali narýchlo a počítadlo návštevnosti je štandardné z Wordpressu – také ako na iných weboch na tejto platforme. Nepresnosť vyplýva z toho, že sa resetuje raz za deň a mohlo by sa raz za hodinu, alebo raz za minútu. My sme to predtým neriešili, lebo na presné čísla je tu predsa audit s verejne dostupnými údajmi. Pre naše vlastné potreby máme zasa nástroje ako Google Analytics, ChartBeat a ďalšie. Na stránke sme mali čítanosť ako orientačné číslo, preto sme neriešili napríklad to, či sú odfiltrované návštevy robotov. Je to nepresné, ale nie zámerne a nikdy sme neovplyvňovali čítanosť konkrétnych textov, ako sme boli obvinení.

Situáciu vám dal „vyžrať“ niekto, kto vzápätí umelo naklikal čítanosť článkov o Robertovi Ficovi.

Bol to študent českej vysokej školy, ktorý na to urobil robota. Poslal niekoľko miliónov požiadaviek na každý z článkov. Stalo sa nám to prvýkrát – po zverejnení blogu Transparency. Trvalo nám tri dni, kým sme spravili nástroj, ktorým vieme odfiltrovať veľa požiadaviek z jednej IP adresy. V tomto momente ho aspoň máme, čiže keby sa nám to znova stalo, tak si to všimneme a opravíme rýchlejšie. Samozrejme, radšej by som venoval viac času programátorov veciam, z ktorých majú úžitok čitatelia, ako len obrane proti niekomu, kto má priveľa voľného času a chce vidieť všade Fica.

Nikdy sme neovplyvňovali čítanosť konkrétnych textov, ako sme boli obvinení.

Stále sme však pri tom, že ak hovoríme o nepresnom meraní čítanosti, ktoré je dostupné na stránke, môže to upravovať realitu voči čitateľom, ale aj zadávateľom reklamy.

Mne až do tejto kauzy nikdy nenapadlo, že by si niekto mohol myslieť, že na tieto čísla sa pozerajú inzerenti. Tí majú predsa oveľa podrobnejšie čísla z auditu aj zo svojich kampaní. Predstava, že sa riadia podľa čísiel na webe, je podľa mňa laický a nesprávny názor. A tiež je nekorektný pohľad, že tie čísla by mali byť na našej stránke rovnaké ako v audite. Na to si platíme audit, aby to porovnával s reálnou populáciou a čísla zodpovedali tomu, čo potrebujú inzerenti. Rebríček na webe slúži na porovnávanie článkov medzi sebou alebo aby blogeri mali spätnú väzbu. Myslím si, že takto tomu rozumie 99 percent ľudí, ktorí robia v brandži. Ak to zvonka vyzerá nejako inak, dúfam, že sme to vysvetlili väčšine ľudí, ktorí boli ochotní počúvať.

Čísla čítanosti ale už pri článkoch nemáte. Vrátia sa?

Vypli sme ich, keď nám robot naklikal články s Ficom, lebo sme si neboli istí, ako rýchlo to dokážeme vyriešiť. Pre nás je otázka, nakoľko chceme do toho investovať ďalšie peniaze. Nepadlo zatiaľ rozhodnutie, či čísla vrátime. Ale ak by sme to chceli spraviť, musíme byť pripravení na to, že nám znova bude chcieť niekto uškodiť. A to by nás samozrejme stálo opäť peniaze.

Zostať bez čísel návštevnosti by ste nepovažovali za hendikep? Sú nepochybne čitatelia, pre ktorých je to zaujímavý údaj.

Neviem, pre niekoho to je služba a chce tie čísla vidieť, iným je to jedno. Musíme si naozaj reálne zvážiť, koľko by stálo vrátiť tam tie čísla tak, aby sme si boli istí, že o tri dni sa nemôže zopakovať nejaký sofistikovanejší útok. Pravdupovediac nás nikdy nenapadlo, že niekto bude chcieť investovať hodiny svojho času do toho, že aby boli Ficove nadávky na novinárov číslo jeden v rebríčku.

Technické problémy s webom ste riešili počas amerických prezidentských volieb, keď stránka Denníka N dva dni nešla. Čo sa stalo?

Výpadok bol hardvérový u nášho poskytovateľa, nesúviselo to s našimi systémami. Odišlo kompletné diskové pole, v tom čase sme ešte nemali dve nezávislé lokality so servermi, teraz ich budujeme a v priebehu pár týždňov na tom budeme výrazne lepšie. Aj keby zhorela celá budova, do pár desiatok minút by sme mali znova fungovať.

Podarilo sa vám zachrániť všetky staršie články?

Dáta sa nestratili žiadne, čiže problém bol „len“ časový výpadok časový, keď stránka nefungovala.

Chystáte vo vydavateľstve nové produkty?
Jedna novinka je magazín, ktorý začína vychádzať pravidelne ako mesačník. Je postavený netradične v zmysle, že skôr to budú také mesačné projekty ako časopis s jasnou štruktúrou. Teraz vychádza prvé číslo s príbehmi Ľudmily Kolesárovej z Dobrého anjela, ďalšie monotematické číslo bude mať čiastočne povahu učebnice, plánujeme tam crowdfunding, aby sme mohli urobiť aj distribúciu do škôl. Časopis dostávajú členovia Klubu N v rámci platby, takže na to sa chceme zameriavať, aby ľudia, ktorí platia viac ako päť eur mesačne, mali pridanú hodnotu napríklad tohto typu. Veľké sústredenie bude tento rok aj na spomínaný Google projekt. Tretia vec je rozvoj spolupráce s .týždňom, kde máme množstvo nápadov, ako si pomôcť. Vieme, že oni sú napríklad silnejší vo videu, my v iných veciach.

S videom chcete robiť viac?
Zatiaľ nevieme, ako presne na to. Máme niekoľko nápadov, ktoré by sme chceli otestovať, či sú, alebo nie sú dobré. Chýba nám biznis model, ale napríklad aj Google pripravuje v tomto smere nové produkty, ktoré by mohli priniesť to, že video začne dávať aj pre nás väčší zmysel. Zatiaľ máme dobrú skúsenosť so živými prenosmi na Facebooku, ale na tom je, samozrejme, ťažké stavať stratégiu, lebo keď sa zajtra Facebook rozhodne, že už to pre nich nie je priorita, máte po stratégii. Čiže budeme skôr experimentovať, viac ako doteraz, ale ucelené riešenie zatiaľ nemáme.

Zdroj: Maňo Štrauch

Dá sa ísť cestou aj rozširovania webového portfólia?
Nepôjdeme tou cestou, že chceme ďalších 200-tisíc používateľov, tak spravíme nový web, ktorý by bol obsahovo iný, povedzme bulvárny portál. Sme otvorení spoluprácam, ktoré máme s podwebmi ako TechBox alebo Garáž pokrývajúce segmenty, ktoré my sami nerobíme. Keby sa objavili ďalšie príležitosti, je možné, že také spolupráce pribudnú. Budeme výrazne pracovať s Minútou po minúte, ako ju dostať na ďalšie platformy a doriešiť spôsoby, ako by používateľ mohol dostávať upozornenia na to, že sa niečo deje vo svete. Ale to skôr bude 100 menších vylepšení ako jeden grandiózny projekt.

Do podwebov ste vstúpili aj vlastnícky?
Nie, fungujú iba na našej doméne, zdieľame obsah, obchod, ak to dáva zmysel. Je to flexibilné, s každým webom je iné nastavenie, ale nekupujeme ich – stále sú sami sebe pánmi.

Prekvapuje vás, ako prekvitajú konšpiračné weby, ako sa darí „alternatívnym“ médiám?
Pri konšpiračných weboch čiastočne tipujem, čiastočne dúfam, že sme na vrchole krivky, koľko škody dokážu tieto stránky napáchať. Mám pocit, že vývoj bude taký ako v každom médiu – aj keď prišlo rádio, ľudia verili všetkému, čo v ňom odznelo. Keď sa objavila televízia, ľudia chodili k lekárovi, že do nich vstupuje duch hercov a metali sa v kŕčoch pred televízorom. Každé médium si tým asi musí prejsť. Ľudia si uvedomia, kde sú jeho hranice a čomu sa dá veriť. Historicky sa to udialo vždy, takže dúfam, že sa to stane aj teraz v online a veľa ľudí bude prichádzať na to, že nie úplne všetko, čo vyskočí na Facebooku, je realita. Druhá vec je pomôcť aj používateľom naučiť sa bludy rozlišovať, aj keď vždy zostanú poloblázni a indivíduá ochotné veriť čomukoľvek. Dúfam ale, že tá miera už nebude vyššia.

Čo čaká online médiá v blízkej budúcnosti?
Trend toho, ako peniaze z reklamného trhu vysáva Facebook a Google, je fascinujúci. Som rád, že sa na to môžeme pozerať relatívne z diaľky, lebo tam nie je náš primárny biznis. Keď sme zakladali Denník N, mali sme veľké debaty o tom, na čom môžeme zarábať. Výhoda bola v tom, že sme začínali od nuly, čiže sme si mohli povedať – okej, teraz sú takéto peniaze v inzercii, ale nevieme, ako by sme súperili s Facebookom, aby sme dokázali ponúknuť inzerentom niečo zásadne lepšie ako takýto konkurent. Médiá, ktoré sú viac závislé od inzercie, budú mať zrejme stále väčšie problémy. Nakoniec príde asi katarzia, ale neviem, aká bude.

Nám sa veľa vecí robí ľahšie, lebo sme začínali prakticky na zelenej lúke. Predtým by sme si asi nevedeli predstaviť trebárs noviny bez oddelení, jedno auto na celú redakciu, jednu miestnosť, kde sedia všetci od riaditeľa po helpdesk. Zrazu len tým, že staviame od základu a iba to, čo potrebujeme, nemusíme mať trebárs žiadne marketingové oddelenie, tím IT-čkarov ani veľa iných vecí, ktoré sa v ostatných médiách za roky nabaľovali. Nevyžaduje to nadľudskú snahu mať ziskové médium, ak robíte len to, čo potrebujete. Takéto niečo sa deje z času na čas v každom odvetví, prebieha prirodzený proces obnovy. Čaká to aj médiá, dobrá správa je, že najlepší vo svete typu Washington Post už, zdá sa, vedia, ako na to aj vychádzajúc z tradičnej štruktúry veľkého vydavateľstva. Tí, ktorí si s výzvou neporadia, zaniknú.

Poznámka: Mediálne.sk je súčasťou vydavateľstva News and Media Holding, ktoré patrí finančnej skupine Penta.