Či sa čert naozaj bojí kríža zatiaľ empiricky dokázané nebolo, no to, že slovenskí poslanci majú strach z internetu, začína byť čoraz zreteľnejšie. Hoci web už aj v našich končinách prekročil vek puberty, legislatívne chodníky, cez ktoré by ho bolo možné oficiálne začleniť do rodiny ostatných médií, ostávajú stále neschodné.
Poslanecká zdržanlivosť voči internetu sa naposledy výrazne preukázala pri novelizácii tlačového zákona začiatkom tohto roka. Sféra on-line publikovania síce najprv do pripravovanej novely začlenená bola, vo finále však z návrhu vypadla. Iste, prsty v tom mali aj vydavatelia, ktorí sami požiadali o vyškrtnutie webu z novely. V konečnom dôsledku ale len reagovali na to, že špecifiká internetového publikovania neboli v pripravenom zákone dostatočne podchytené. V rámci rušnej diskusie okolo „práva na odpoveď“ sa internet nakoniec ocitol odsunutý v kúte s tvrdením, že toto médium si vyžaduje samostatnú legislatívnu úpravu. A je len „zásluha“ poslancov, že web v tom kúte čaká dodnes.
Atmosféru chýbajúcej mentálnej odvahy riešiť web prednedávnom rozvíril program nadchádzajúcej parlamentnej schôdze. V agende sedenia začínajúceho práve dnes je totiž návrh novely zákona o povinných výtlačkoch, ktorý predkladajú poslanci Dušan Jarjabek a Rafael Rafaj. Zákon z roku 1997 stanovuje povinnosť pre vydavateľov, odovzdávať výtlačky svojich publikácii inštitúciám, zaoberajúcim sa archiváciou národného kultúrneho dedičstva.
Keďže písomný prejav Slovákov sa už dávno neodohráva len na papieri, ale aj na webe, je úplne opodstatnené pýtať sa, akým spôsobom možno zabezpečiť archiváciu relevantného on-line obsahu. Pri zbežnom pohľade na prekopávku zákona o povinných výtlačkoch z pera Jarjabka a Rafaja sa môže zdať, že poslanci sa snažia jeho pôsobnosť rozšíriť práve aj na internetové publikovanie.
Pozornejšie štúdium novely však ukáže, že skloňovaný termín „vydanie v elektronickej forme“ sa nevzťahuje na web, ale na nosiče CD-ROM a iné formy nepapierového off-line publikovania. Sumár predloženej novely napokon znie, že návrh vôbec necieli na začlenenie webu do archivačných systémov, ale len na rozšírenie skupiny archivujúcich inštitúcií o Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, ktorý monitoruje slovenčinu v elektronickej forme.
Výčitku voči poslancom, že zákon otvárajú a zase zavrú bez toho, aby zakopli o web, v tomto prípade posilňuje fakt, že o pomoc kričia sami archivári. Realizátori projektu Webarchiv.sk pri bratislavskej Univerzitnej knižnici sa dlhodobo sťažujú na to, že pri ich úsilí podchytiť slovenský on-line obsah, im prácu sťažuje práve chýbajúca legislatíva. Na rozdiel od tlačovín, ktorých zber je zákonne upravený, sú internetoví archivári odkázaní len na úpenlivé apelovanie voči vydavateľom, aby neboli voči uchovávaniu prameňov ľahostajní.
Doterajšie relatívne ticho pri otázke zálohovania internetového obsahu pramení z toho, že väčšina médií sa o svoj archív vo vlastnom záujme stará sama. Ľudia z Webarchiv.sk však majú poruke odstrašujúce príklady: Kam sa podel priekopnícky internetový magazín Inzine, ktorý na slovenskom webe fungoval na prelome milénia? Dnes je síce ešte prístupný archív magazínu, no podľa archivárov sa pri podobných on-line projektoch môže ľahko stať, že po vypršaní technickej či finančnej podpory prevádzkovateľom sa obsah nenávratne stratí. Nehovoriac o tom, že v prípade Inzinu sa okrem textov Petra Pišťanka či Rada Ondřejíčka môže vypariť aj spomienka na funkcionalitu raného slovenského webu a jeho grafickú podobu.
Práve vzhľadom na túto hrozbu považuje kolektív z Webarchiv.sk legislatívne úpravy za nevyhnutné. V tejto súvislosti vypracovali v roku 2007 pripomienky k novele autorského zákona a upozornili na to, že internet si žiada zohľadnenie aj v tlačovom zákone a v zákone o povinných výtlačkoch. Archivári však napokon museli konštatovať, že ich úsilie bolo v parlamente úplne ignorované.
Rozlúsknuť príčinu pretrvávajúceho poslaneckého nezáujmu a rešpektu z webu nie je zložité. Internet je komplikované médium a našiť naň legislatívny kabát určite nie je jednoduché. A vyžaduje si to zbehlosť v tomto prostredí a odhodlanie popasovať sa s novými štandardami, ktoré sféra on-line nastoľuje. Navyše fungovanie webu zďaleka nie je politická téma, na ktorú by sa dali v pravom či ľavom spektre zbierať volebné body. A tak si internet bude zrejme vegetovať v sivej zóne až dovtedy, kým si do parlamentných lavíc nesadne generácia, ktorá sa narodila s myšou v ruke.
Ilustrácia pre Mediálne.sk: Gabriela Kisová
