Pitva Bellovej nenažranej svine

" target="_blank" external="1" rtekeep="1">blogpost, v ktorom si Bella pred týždňom vylial žlč na podľa neho chamtivú banku. Okrem nadávok na „absurdné poplatky“ autor blogu vyzval ostatných obyvateľov blogosféry, aby v prípade zdieľania jeho negatívneho postoja taktiež prejavili svoje emócie a v rámci toho heslo „nenažraná sviňa“ linkovali na web Tatra banky. Takýmto spôsobom sa banka, za „ktorou idú najlepší“, dostala v Googli tam, kde momentálne je.

Na minulotýždňovej kauze Bella verzus Tatra banka však nie je podstatná táto trochu infantilná hra na Google bombing. Oveľa zaujímavejšie sú okolnosti, ktoré Bellovu blogovú akciu sprevádzali. Po prvý krát sa totiž v našich končinách stalo, že sa vedenie nejakého média verejne a v tomto prípade zároveň negatívne vyjadrilo k blogerskej činnosti svojho zamestnanca. Šéf webu Sme.sk Bella v súvislosti so vzniknutou situáciou presunul inkriminovaný text zo svojho oficiálneho blogu umiestnenom na domovskej stránke na svoj súkromný webový zápisník vedený pod značkou Perohryz.

Vzniknutá situácia je pochopiteľným a celkom logickým vyústením tendencie k „schizofrénii“, ktorá bola na tomto mieste v súvislosti s blogujúcimi novinármi diagnostikovaná už pred pol rokom . Problém o ktorý tu ide, spočíva v nejasnosti či nejednoznačnosti pozície žurnalistov v rámci blogerskej komunity. Žurnalisti na jednej strane euforicky prijímajú nový spôsob sebarealizácie, ktorý blogy so sebou prinášajú. Láka ich prostredie maximálne flexibilného písania, pri ktorom nie je nutné pridržiavať sa redakčných cyklov a je možné publikovať vždy, keď to autor uzná za vhodné. Novinárov k blogom ťahá aj ich žánrová a štylistická voľnosť ako i to, že ide o texty, ktoré nemusia prejsť kontrolou prísneho editorského oka. Úplne zásadným prvkom, ktorý si novinári z podstaty blogovania osvojujú, je možnosť tváriť sa pri písaní ako súkromná osoba.

No zatiaľ čo bežní blogeri nie sú pri svojom písaní ovplyvňovaní vonkajšími vplyvmi, ale výlučne len úspechom svojich textov, voľnosť blogujúcich novinárov má svoje limity. Nech už sa novinári tvária akokoľvek súkromne, pri blogovaní na stránke svojho materského média sa z domáceho dresu celkom vyzliecť nemôžu. Za možnosť prejavovať sa prostredníctvom blogov sa novinári svojmu médiu revanšujú tým, že na základe vlastného uváženia alebo v súvislosti s internými odporúčaniami udržiavajú svoj temperament v hraniciach, ktoré nepoškodzujú záujmy ich zamestnávateľa. Ide napríklad o zásadu, podľa ktorej by napádanie či provokácia strategických alebo potenciálnych partnerov média nemali patriť do repertoáru interných blogerov. Mnohí blogujúci novinári sú schopní si v týchto mantineloch vytýčiť vlastné ihrisko, vyhnúť sa tak schizofrenickým nástrahám a užívať si „voľnosť“ blogovania.

Kauza šéfredaktora Sme.sk je príkladom situácie, kedy sa mantinely blogerskej komunikácie nastavené novinárom nekryli s tými, ktoré si vytýčilo vedenie vydavateľstva. Konkrétne výhrady riaditeľa Alexeja Fulmeka voči spornému blogpostu nie sú známe, no možno sa domnievať, že išlo o nasledovné: Napriek tomu, že Bella prevádzkuje aj súkromný internetový zápisník, umiestnil svoj osobný výpad voči banke paradoxne na svoj oficiálny blog. Čiže na mieste, kde publikuje okrem iného aj texty týkajúce sa webovej stránky, ktorej šéfuje, a kde je teda jasne identifikovateľná jeho príslušnosť k médiu. Urážať inzerenta z takejto oficiálnej pozície určite nie je zlučiteľné s politikou vydavateľstva.

Ďalšia výhrada sa mohla vzťahovať na to, že Bella svoju antipatiu voči banke ventiloval verejnou výzvou k hromadnému prechodu k internetovej banke, ktorá práve v tom čase vstupovala na tuzemský trh. Vzhľadom na explicitné spomenutie mena banky a vyzdvihnutie jej benefitov nie je úplne zvrátené možné podozrenie z nekalej formy reklamy, ktoré renomovanému vydavateľovi rovnako nemusí byť po vôli.

Bella urobil chybu. Možno niekoľko chýb. No všetky tieto hriechy nie sú smrteľné a nezhody v predstavách o kompetenciách blogujúcich novinárov medzi zamestnancom a vedením média sa mohli riešiť interne. Riaditeľ vydavateľstva Petit Press sa však rozhodol pre ráznejší krok. Ako Fulmek minulý týždeň uviedol pre Mediálne.sk, počnúc prípadom Tatra banky sa budú na interných redaktorov, ktorí blogujú, vzťahovať rovnaké pravidlá ako na texty v printovej a internetovej verzii denníka Sme. Znamená to, že blogeri budú viazaní dodržiavaním etického kódexu denníka, čiže ich texty budú musieť spĺňať pravidlá slušnosti a tiež byť argumentačne vyvážené a objektívne.

Toto rozhodnutie je zásadné a hodné dôkladnej pozornosti preto, lebo mantinely pre blogujúcich novinárov, ktoré stanovuje, nie sú preventívne, ale hranične obmedzujúce. Požiadavky objektivity a argumentačnej vyváženosti sú totiž s blogerským duchom nezlučiteľné. Blogovaniu bolo do kolísky vložené práve úsilie vyhnúť sa obmedzeniam profesionálnej žurnalistickej práce a snaha presadiť sa prostredníctvom prísne subjektívnej originality. V tomto pôvodne „nenovinárskom“ prostredí sa postupne naučili pohybovať aj novinári a ich blogy sa zaradili medzi najfrekventovanejšie. V prípade, že sa po Bellovej kauze (a chybe) začnú do novinárskych blogerských zápisníkov spätne infiltrovať zásady korektnej žurnalistiky, tak by bolo načase prestať tieto výtvory nazývať blogmi, alebo ich radšej úplne zrušiť.

Ilustrácia: Gabriela Kisová pre Mediálne.sk