Martin „Shooty“ Šútovec: Niekedy je aj kreslenie úzke

Martin "Shooty" Šútovec (1973) je známy čitateľom denníka Sme svojimi karikatúrami na názorovej strane. Kreslený komentár uverejňuje už od roku 2002. Za svoje kresby bol ocenený dvomi Novinárskymi cenami za rok 2004 a 2005. V rozhovore rozpráva možnostiach a omedzeniach, ktoré dáva na vyjadrenie kreslený politický humor.

Karikatúra Mohameda v Dánsku alebo aj vaša karikatúra bábky pápeža vyvolali prinajmenšom silné emócie. Dokáže obraz viac bodnúť a vyprovokovať ako slovo?

Obrázok na strane plnej tlačeného textu zaujme hneď na prvý pohľad. A obraz možno interpretovať viacerými spôsobmi ako text. Celkom som sa pobavil, ako niektorí ľudia interpretovali tento môj obrázok. Nedá sa s tým nič robiť, každý je pri svojej interperetácii ovplyvňovaný mnohými faktormi. Vzdelaním, výchovou, svetonázorom, sociálnym postavením, psychickým stavom, detským pomočovaním... Na druhej strane nemám ani žiadne ilúzie o tom, že niektorí tí radikálni najurazenejší sú aj analfabeti a preto si myslia, že chápu obrázky lepšie ako text.

Vašu karikatúru bieloruského prezidenta A. Lukašenka, ktorý vo svojej krajine zasiahol voči karikaturistom, venoval bývalý predseda parlamentu Béla Bugár anglickému premiérovi T. Blairovi a americkému prezidentovi G.Bushovi. Ako vnímate tento spôsob komunikácie medzi politikmi, ktorí si prostredníctvom karikatúry vymieňajú politické názory? Chcel tým podľa vás Bugár niečo naznačiť?

Bugár chcel zalobovať na najvyšších miestach a chcel naznačiť, že sú ešte na mape Európy miesta, kde majú veľké problémy s demokraciou. Je známe, že Bugár je duchaplný človek a preto zabil viac múch jednou ranou - podporil kúpou obrázkov prenasledovaných bieloruských humoristov, upozornil na tento problém a oprášil image vtipného a zásadového chlapíka. A to ja môžem iba chváliť, je mi to sympatickejšie ako pchanie hlavy do piesku. Niekedy mám pocit, že náš národ dáva prednosť plným bachorom pred osobnou slobodou.

Aké miesto má karikatúra v totalitných režimoch ako v Bielorusku?

Karikatúra v totalite je používaná, samozrejme, iba na zosmiešňovanie štátom stanoveného nepriateľa. Toľko tá oficiálna. Neoficiálna si, samozrejme, berie na mušku štátnu moc.

Bielorusko je špeciálny prípad, de iure tam existuje sloboda slova, ale de facto sú tam nepohodlné myšlienky veľmi dôkladne potierané. Občas niekto zmizne, občas niekoho zavrú do basy, zhabú veci a tak. Preto, keď zavreli ľudí z Tretej Cesty, tak sme si s ľuďmi z jednej mimovládnej organizácie, ktorá sa zaoberá demokraciou v Bielorusku, povedali: Keď sú tí chlapci v base, tak niekto to za nich musí zobrať. Nech práca nestojí. Pripadlo nám to ako pekné gesto solidarity. Prinajhoršom ma niekto prepichne otráveným dáždnikom. Ale to sa nestáva príliš často.

Vnímali ste ako teenager, o čom bola slovenská politická karikatúra pred rokom 1989?

Samozrejme, že som to vnímal. Vždy sa čudujem ľuďom, ktorí hovoria, že boli mladí a ten režim nevnímali. Ja som ho vnímal intenzívne. Nechápal som, prečo si na školskej akadémii hráme hymnu iného štátu, prečo sa učíme básne o traktoroch a prečo sa musím učiť text Varšavskej zmluvy zamknutý za trest v telocvičnej šatni. Prišlo mi stupídne, prečo ľudia hovoria niečo iné doma ako na verejnosti. Nechápal som, čoho sa tak všetci boja. Nechápal som prečo ma má uchrániť pršiplášť pred atómovou bombou. Videl som prázdne obchody a videl som reklamy na ORF. No aby som neodchádzal od tej karikatúry, u nás doma sa nikdy nepovaľovala Pravda ani Práca, takže tam to nemám odsledované.

Zahraničnej tlače ale veľa nebolo...

V novinovom stánku som kupoval pre otca rakúske komunistické Volkstimme, lebo len v ňom bol program ORF a pre seba Roháč, lebo v ňom boli obrázky. Občas aj nejaké dobré čmajznuté zo zahraničia. Pri tých nikdy nebýval uvedený zdroj, alebo nedajbože autor. Vždy iba zo zahraničnej tlače, alebo ZaTl. Väčšina vecí však stála úplne za nič. Samé trápne vtipy o lenivých úradníkoch a robošoch opierajúcich sa o lopaty. Vrchol odvahy bol šťúrať sa v nedostatku pomarančov a “hajzlpapíru“. V podstate som si to kupoval kvôli Jožinkovi, dieťaťu svojich rodičov od Jozefa Scheka, a poviedkam. Politickým vtipom v Roháči bola venovaná tuším iba jedna či dve strany. Humor bol smerovaný, pokiaľ ma pamäť neklame, zásadne do zahraničia. Samozrejme, že zlý Strýčko Sam, rakety označené písmenom A (atómová), N (neutrónová), alebo H (vodíková). Černosi v reťaziach. Ku – Klux – Klan. Carter, Reagan, Thatcherová, marí sa mi aj Mitterand. Arafat, Castro, a Kaddáfí, boli za sympaťákov. Brežnev sa tuším ani nekreslil, lebo aj jeho realistický portrét by bol považovaný za zneucťujúcu karikatúru. Zvyšok tvorili nekonečné variácie na neškodné témy - niekto podáva žiadosť. Ekologická problematika - pníky a konzervy v lese. Labyrint. Graf (klesajúci). Busta, najlepšie s vavrínovým vencom. Človek za rečníckym pultom. Stroskotanec na ostrove. Zlodej s kyjakom za rohom. Napoleon s rukou strčenou pod kabátom. Muž príde domov a žena v poseli (v skrini chlap alebo niečo iné). Žena s valčekom na cesto za dverami, muž ide neskoro domov. Úradníci v glotových rukávoch. Pečiatky. Predavač(ka) hovorí: Nemáme. Ondrej Zimka, Vladimír Mišanek, Peter Gossányi, Ľubomír Kotrha, Milan Stano mi ukázali cestu, ktorou nikdy nechcem ísť. Svoje renomé u mňa potvrdili aj v porevolučných časoch. Som si istý, že oveľa väčšmi ma ovplyvnil pokrkvaný New Yorker, ktorý som našiel v tých normalizačných časoch niekde doma ako relikviu. Dodnes mám z neho obrázok od Petra Arna pripnutý na stene.

Máte pri kreslení väčšiu slobodu ako komentátori, pretože sa pri kreslení môžete viac spoľahnúť na dvojznačnosť a „nadsázku“? Môžete si dovoliť viac ako píšuci novinári?

Myslím, že slobodu máme obidvaja rovnakú. Ja som, samozrejme, v inej pozícii, lebo ja síce hovorím o vážnych veciach, ale veľmi nevážne. Samozrejme tam hrá rolu aj to, že človek ktorý sa súdi o krelený vtip, vyzerá ako blbec. Na rozdiel od osoby, ktorá sa súdi kvôli nejakému textu. To sa berie vážne.

Máte pri námetoch na dennú karikatúru absolútnu autonómiu alebo vzíde téma niekedy aj v redakcii?

Je to na mne. Samozrejme, niekedy dostanem tip na nejakú absurdnosť, o ktorej nebolo dôstojné písať v komentári. Ale ako sa k tomu postavím, je čisto moja osobná vec.

Zastavila vám redakcia už nejakú karikatúru, pretože prekročila „hranice“?

Nikdy. Skôr ja som mal párkrát pocit, že som prestrelil, ale vždy som bol ukľudnený, ak nie hecovaný.

Nemuseli ste si napríklad vydiskutovať ani pejoratívnejšie vyjadrenia?

Nie. Vulgarizmy používam výsostne funkčne, na 98 percent ako citát. Napríklad teraz, keď socialistický premiér Maďarska povedal, že to celé do***ali, nie trošku ale veľmi, tak som neodolal a ten výrok som použil v pôvodnom znení. V slovenskom preklade som vulgarizmus prekryl alibistickými čiernymi štvorčekmi, lebo mi pripadajú nesmierne vtipné, rovnako ako vypípavanie v televízii a rádiu.

Sťažujú sa na vás za obsah kresieb rovnako ako na články kolegov novinárov, alebo sa dokonca na vás sťažoval už niekto za to, že sa mu nepáčilo, ako ste ho nakreslili?

Ale áno. Vačšinou píšu maily, a sú vydesení, keď na ne odpoviem. Samozrejme sa málokedy podpíšu.

Čo je vlastne úloha karikatúry v novinách, okrem toho, že reflektuje aktuálne udalosti? Má zabaviť, zľahčiť vážne témy?

Ja to beriem ako úlohu toho chlapca z Cisárových nových šiat, ktorý povedal: „Kráľ je nahý.“ Ako niekoho, kto ukazuje na to, čo iní nevidia a nepočujú, alebo len nechcú vidieť a počuť. V poslednej dobe som si uvedomil, že najväčšou chorobou spoločnosti je strata pamäti, tak sa snažím pracovať aj na úseku nepríjemného pripomínania.

Je podstata karikatúry, že je vtipná?

Vtipná by mala byť, nemusí byť smiešna. Teda ak myslíme na to isté. Pristavil by som sa pri používaní slova karikatúra. Ja pod kreslením karikatúr rozumiem kreslenie portrétov s groteskne zdôraznenými rysmi. Tomu, čomu sa venujem ja, sa hovorí po anglicky cartoon. U nás na to nie je vhodné slovo. Asi sme mladý národ a na takúto špecialitku ešte nemáme žiadny dobrý ekvivalent. Kameň úrazu je v tom, že cartoon nemusí nutne používať karikatúru ako výrazový prostriedok a metódu. Označenie kreslený vtip sa mi zdá tiež zavádzajúce.

Vyjadruje karikatúra najvýstižnejšie postoj novín? Alebo ide tiež len o jeden názor jedného autora, teda vás? Do akej miery sa cítite byť reprezentant politickej či hodnotovej orientácie média, v ktorom publikujete?

Samozrejme, že by som nemohol prispievať do novín, s ktorými by som nezdieľal základnú myšlienkovú orientáciu. Myslím si, že tá by sa dala stručne nazvať jedným slovom - sloboda. To je pekné slovo. Do Republiky ani do Koridoru (nech im je zem ťažká) by som nekreslil, ani keby mi dali za to celý štátny rozpočet. Do mojich názorov mi v novinách nikto nekafre. Nemáme v nich kolektívne myslenie. Odhliadnúc od toho, že redakciu mám od môjho kresliaceho stola osem kilometrov a podstatnú časť svojich kolegov poznám iba ako zhluk písmen, hlas v telefóne, či tvár z televízie.

Pri zavraždení Daniela Tupého skinheadmi ste reagovali v prvom rade písomným vyhlásením a nie obrázkom. Narazili ste v tomto prípade na hranice výrazových prostriedkov kresleného humoru? Má karikatúra svoje obmedzenia vo svojich vyjadrovacích schopnostiach?

Vtedy vo mne vybublala krv a zistil som, že ma moja zlosť paralyzuje. Nič, čo som nakreslil, sa mi nezdalo dostatočne úderné. Najmä mi docvaklo, že o téme podobných pouličných prepadov a problematike stretu subkultúr staršia generácia nič nevie. Zrazu všetci zisitili, že také niečo existuje a pritom je to bežná vec, s ktorou sa mladí ľudia v Bratislave bežne potýkajú. Tí, čo o tom vedia ešte viac ako ja, mlčali. Všetci prepadnutí sa o tom báli hovoriť, tak som si povedal, že je načase, aby som rozumným spôsobom využil svoj mediálny vplyv. Mal som jednoducho pocit, že o tom viem viac, ako všetci, čo sa k tomu zasväteno a mimoriadne hlúpo vyjadrovali. Všeobecne pociťujem, že je kreslenie pre mňa úzke. Preto som si zriadil na svojej webstránke aj osobný grafomanský kútik.

V jednom rozhovore ste povedali, že úlohou (politického) karikaturistu je artikulovať niečo, čo si síce všetci myslia, ale hanbia alebo boja sa to povedať. Máte tým na mysli predovšetkým slovenské médiá, že sa často boja povedať veci na rovinu a vy za ne potom „zaskakujete“?

Je to aj čisto praktická vec. Novinári síce môžu napísať - vyzerá to ako jablko, vonia to ako jablko, chutí to ako jablko: je veľké podozrenie, že to budé nejaké ovocie, čo rastie na jabloni. Ja môžem povedať: Aha jablko. A ešte k tomu hnilé. Na kompost s ním!

Ako riešite to, keď sa takmer nič nedeje? Je to častý jav? Máte pre prípad núdze aj zopár kresieb v zásuvke?

Keď sa deje naraz veľa vecí, je to pre mňa oveľa horšie, ako keď sa nič nedeje. Vtedy si neviem stanoviť prioritu, do čoho mám skôr vŕtať. Je mi ľúto pustiť nejakú tučnú rybu do vody. V zásuvke nič nemám, nemám na ňu čas. Som rád, keď zo seba vymačknem niečo, čo je nevyhnutné. Ani to nemá zmysel, veľmi rýchlo by sa to v tej zásuvke pokazilo.

Keď už nie comicsy ako také, prečo sa v slovenskej tlači neudomácnil od tunajších autorov krátky comic strip?

Je to jednoduché - u nás nikto nezaplatí človeka, ktorý by sa tomu mohol venovať naplno. Stripy sú veľký priemysel, ktorý funguje na báze syndikátov. Kresliť na každý deň v týždni jeden mikropríbeh, k tomu do nedeľného vydania veľkú farebnú verziu je strašná makačka. Preto vydržia konkurenčný boj len úspešné stripy, ktoré dovoľujú autorom mať asistentov či celé tímy. Tieto stripy bývajú syndikalizované v stovkách novín. Peanuts Charlesa Schulza vychádzali v deň jeho smrti vo vyše 2600 novinách po celom svete. Schulz bol samozrejme extrémny prípad, lebo celých 49 rokov, sedem dní v týždni si na to vystačil celkom sám. Každopádne sa dostal do rebríčka Forbes najlepšie zarábajúcich ľudí showbiznisu.

Z vlastnej skúsenosti viem povedať, že môj strip, ktorý kreslím už pár rokov do ženského týždenníka, som prestal považovať za hobby až vtedy, keď ho začali uverejňovať aj v českej a maďarskej verzii tohoto časopisu.

Zo Sme sa strip vytratil úplne...

Prednedávnom to konečne došlo aj istému osvietenému človeku v Sme. Aj keď ma stripy celoživotne nesmierne fascinujú a neviem si predstaviť pre seba nič krajšie, ako sa tým živiť, musel som najprv odmietnuť. Musel by som mať asistenta a tak je pre noviny pri ich náklade oveľa výhodnejšie vybrať si nejaký z veľkej ponuky syndikalizovaných stripov. Tak som aj vybral, v najbližšej dobe sa môžeme tešiť.

Ilustrácia: Shooty