Karol Sudor: Fico je ako adept na rozhovor pre mňa nezaujímavý

Má na konte stovku profilových rozhovorov so známymi ľuďmi a tiež s takými, ktorí si zaslúžia, aby sa o nich vedelo. Jeho domovom a pracoviskom je spravodajský server Sme.sk. Ako sám hovorí, je platený za to, že sa stretáva a „kecá“ s ľuďmi, ktorých považuje za zaujímavých. Karol Sudor.

Meno Sudor sa stalo fenoménom slovenského internetu, vaše rozhovory čítajú tisíce ľudí. A to napriek tomu, že nepochádzate z novinárskeho prostredia. Odkiaľ ste sa vzali na slovenskej mediálnej scéne?

Z automobilky. Predpokladám, že to vyplynulo z toho, že som približne rok písal na blog SME a v istom čase dokonca takmer každý deň. A keďže na blogoch pribúdali čitatelia, asi podvedome začali vnímať moje meno. Ale najviac k tomu prispelo to, že od novembra minulého roku sú moje rozhovory priamo na hlavnej stránke Sme.sk.

Začínali ste rozhovormi s politikmi na vašom súkromnom blogu. Ako to, že politici boli ochotní baviť sa s neznámym blogerom?

Keď som s rozhovormi začínal, bolo pred voľbami. V tom období sú politici vždy ochotnejší rozprávať a stretávať sa. Navyše, oslovoval som ľudí, ktorí nepatrili k politickej špičke. Zaujímali ma najmä tí, ktorí neboli každý deň v médiách, reakcie teda boli v drvivej väčšine pozitívne. Dôležité bolo tiež to, že politici blogy Sme zväčša poznali. Vedeli, že ich čítajú tisíce ľudí a pre nich bol pred voľbami dôležitý každý hlas.

Dnes je už bežné, že média regrutujú nových ľudí z radov vlastných čitateľov, ktorí sa realizujú napríklad ako blogeri. Vás tiež oslovila redakcia Sme.sk na základe vašich rozhovorov. Myslíte, že by ste sa k vašej dnešnej práci dostali aj bez blogu?

Ťažko povedať. Písať ma lákalo už pred rokmi, ale neodhodlal som sa do toho ísť naostro. Okrem toho, nikdy som netúžil byť klasickým redaktorom, ktorý behá po tlačovkách, autonehodách a podobne. Ak, tak som chcel robiť len to, čo ma baví, čiže rozhovory. Pravdou je, že ak by som sa do médií chcel dostať normálnou cestou, musel by som ísť na konkurz. V tomto smere mi blog určite pomohol. Platí, že človek, ktorý vie obstojne štylizovať a má čo povedať, má naozaj slušnú šancu preraziť aj prostredníctvom blogu. Určite nie som jediný prípad.

Vaše rozhovory sú dobrým indikátorom rastu technických možností internetu. Prvé materiály obsahovali len text a fotografie, neskôr pribudli zvukové záznamy a dnes už používate aj videosekvencie. Ako sa osvedčujú tieto nové prvky?

Pri začlenení zvukových stôp nám išlo o to, aby sa ukázal rozdiel medzi prepísaným rozhovorom a realitou. Čiže ako človek rozpráva a intonuje, či napríklad kričí alebo hovorí potichu. Pri textovej forme rozhovoru je totiž možné aj z verbálne neschopného človeka vyrobiť dobre formulujúceho a artikulujúceho inteligenta. Keď prišiel projekt televízie na Sme.sk, rozhodli sme sa pridať video aj do rozhovorov. Odozvy sú pozitívne, hoci pomer sledovanosti videí k čítanosti samotných rozhovorov, je pomerne nízky. Zrejme to súvisí aj s technickým vybavením čitateľov a rýchlosťou ich internetového pripojenia.

Zmenilo sa správanie vašich respondentov, keď ste začali používať video?

Videozáznam zväčša oznamujeme dopredu. Pre nás zmena spočíva v tom, že odkedy používame video, nemávame žiadne problémy s autorizáciou, i keď aj predtým šlo len o výnimky. Nevýhodou samozrejme je, že niektorí respondenti sú pred kamerou opatrnejší.

Viete si predstaviť, že by vaše rozhovory – ak by to bolo technicky možné – boli v budúcnosti kompletne publikované len vo forme videa?

To by bolo úplne skvelé. Uvažujem nad tým predovšetkým pri prácnom prepisovaní audionahrávok, čo je vec, do ktorej sa mi zväčša vôbec nechce. Zverejnenie kompletného videozáznamu by znamenalo aj menej práce na strihu videa. Myslím si, že vývoj k tomu aj bude smerovať. Alebo prinajmenšom k možnosti vybrať si na webe medzi textovým formátom a videom.

Ďalším špecifikom internetu je možnosť čitateľských komentárov. Pri vašich rozhovoroch to niekedy vyzerá tak, že vo fóre sa vy dostávate do role respondenta, ktorý reaguje na otázky čitateľov. Ako to vnímate?

Občas poďakujem za pochvalu, niekedy reagujem na slušnú kritiku, prípadne niečo vysvetlím. Väčšinou je však predmetom diskusie vo fóre osoba, s ktorou som robil rozhovor a na to reagovať nemusím. Práve kvôli diskusným fóram som vyslovene rád, že moje rozhovory sú prevažne publikované na webe a nie v printe. Napriek tomu, že v tlačenom vydaní si to prečíta oveľa viac ľudí. V novinách by mi chýbala reakcia čitateľov, pretože jedine tí mi ukazujú, či idem dobrým smerom a či niečo nerobím zle. Avšak predstava, že by som mal reagovať na všetky webové diskusie pod každým článkom, mi pripadá pritiahnutá za vlasy. Navyše, ak je autor nútený niečo dodatočne vysvetľovať, znamená to, že to poriadne neurobil priamo v článku.

Web je interaktívne médium, ktoré umožňuje účasť publika pri tvorbe obsahu. Aj vy vyzývate čitateľov, aby vám dávali tipy na respondentov a aby navrhovali otázky, ktoré ich zaujímajú. Funguje to?

Áno. Určite mi to uľahčuje robotu. Nikto mi nedokáže dať lepšie tipy na rozhovory, ako neznámi ľudia, ktorí vo svojom okolí poznajú napríklad človeka, ako je Peter Tkáč, deväťdesiatročný pán, ktorý prežil vyhladzovací tábor v Singapure. Väčšina rozhovorov v médiách sa sústreďuje na známe osoby, pričom často ide o ľudí, ktorí si mediálny priestor ani nezaslúžia. Skutočné celebrity pritom žijú okolo nás úplne utajene. K tomu, aby som mohol takýchto neznámych, ale zaujímavých ľudí prezentovať verejnosti, mi pomáhajú práve čitatelia. Tipov dostávam aj dvadsať za týždeň, návrhov na otázky rádovo desiatky. Považujem za opodstatnené pýtať sa respondentov aj na to, čo zaujíma čitateľov, ak nejde o vyslovené bulvárne nezmysly. Často sú to dokonca veci, o ktorých som ani netušil.

Vaše rozhovory sú vždy postavené na priamom kontakte s respondentom. Dnešná technika však umožňuje rôzne formy komunikácie. Čo si myslíte o telefonických alebo e-mailových rozhovoroch?

Na blogu som tiež občas robil telefonické rozhovory, možno dva, možno tri. Bol som totiž zamestnaný a neostávalo mi nič iné, ako robiť rozhovory po večeroch, cez víkend, prípadne si vziať dovolenku, pričom nie každý bol ochotný stretávať sa v mnou navrhnutom čase. Pri telefonovaní mi však chýbala možnosť priamej komunikácie. Často sa nedalo poriadne chytiť toho, čo daný človek hovoril, nevidel som, ako sa cíti a tvári. E-mailové rozhovory zavrhujem úplne a na Sme.sk by som niečo také nikdy nezverejnil. Z jednoduchého dôvodu. Moje otázky sa v drvivej väčšine prípadov odvíjajú bezprostredne od toho, čo respondent hovorí. E-mailové rozhovory sú preto hneď rozpoznateľné. Je na nich totiž vidno, že nešlo o priamu komunikáciu. Sú vykostené, nudné, bez akýchkoľvek aktívnych zásahov novinára.

Respondenti však zvyknú argumentovať tým, že pri e-mailovom rozhovore sú schopní lepšie formulovať svoje myšlienky. Podľa tejto logiky to má byť prínosnejšie aj pre čitateľa, pretože dostane ucelenejšiu informáciu.

Súhlasím, ale v takýchto rozhovoroch nie je možné vnímať skutočný obraz človeka, ktorý umožňuje výhradne priamy face-to-face rozhovor. Výsledkom je umelý produkt, ktorý absolútne nezodpovedá realite. Keď niekto odpovedá cez e-mail, môže sa naštylizovať do podoby, v ktorej chce byť vnímaný. Ak by som rozhovory s politikmi robil takýmto spôsobom, som stopercentne presvedčený, že by odpovedali za pomoci svojich imidžmejkrov a PR poradcov. Okrem toho považujem e-mailový rozhovor, ak nejde o dvoj- či trojotázkové stĺpčeky, za nekorektné zjednodušovanie si práce novinára. Keď niekto dostáva za rozhovor peniaze, má ísť do terénu a komunikovať so živým človekom, jednoducho si to „odmakať“. Ja navyše priame rozhovory robím rád, veď som vlastne platený za to, že si idem sadnúť na kávu či pivo a pokecať s niekým, kto ma zaujíma. Ľudí na rozhovor si totiž vyberám sám.

Pri autorizácii vašich rozhovorov sa držíte prísnych pravidiel. Vytyčujete respondentom presné mantinely, v ktorých sa môžu pri zásahoch do textu pohybovať. Čo si myslíte o názore, že novinár je pri rozhovore vždy vo výhode a respondent by mal mať tiež nejaké nástroje na obranu?

Nesúhlasím s tým, že novinár je vo výhode. Ak je dotyčný politikom, je mu predsa jasné, že sa nejdeme baviť o počasí, ale o tom, čo robí. Často oznamujem respondentovi vopred okruhy tém, pretože práve politici si ich zvyknú pýtať. Otázky im poskytnúť neviem, lebo ich sám až do momentu začatia rozhovoru nepoznám. Dotyčný sa teda môže pripravovať rovnako ako ja. Ja tiež netuším, čo ma v konečnom dôsledku čaká. A následná autorizácia mi absolútne neprekáža. Nemám nič proti doplneniu vyjadrení a rozvinutiu myšlienky či dovysvetleniu toho, čo bolo mnou zle pochopené, prípadne zle prepísané. Odmietam však akékoľvek úpravy zmyslu odpovedí, či vymazávanie mojich otázok. Človek má stáť za svojimi slovami. Nemôže mi niekto v rozhovore povedať, že „osoba XY je idiot“ a pri autorizácii to zmeniť na „XY je neštandardný politik“.

Dodržiavate tento striktný kódex aj sám voči sebe? Vyžadujete, aby respondent pri autorizácii nevyškrtával žiadne otázky a odpovede, no pri krátení rozhovoru pred publikovaním to predsa robíte aj vy.

Krátenie je nevyhnutnosť. Rozhovor, ktorý vznikne za jeden a pol až dve hodiny, má po prepise okolo dvadsať A4 strán v desiatkovom písme. Toto kvantum materiálu nie je možné zverejniť. Technicky samozrejme áno, ale kto by to čítal? Našim štandardom na webe je preto od osem do pätnásť strán textu. Pri prepisovaní rozhovoru však nikdy nevyhadzujem jednotlivé otázky, ale celé témy, takže to výpoveď dotyčného nijako neskresľuje. Okrem toho, súhlasí s tým aj respondent, veď prepis má vopred k dispozícii. Ak by trval na tom, že vyhodené pasáže majú ostať, tak s tým nemám žiadny problém. Pri živom rozhovore sa bežne preberajú aj témy, ktoré vo výsledku vôbec nechýbajú a ich vyškrtnutie je oprávnené.

Nikdy sa vám nestane, že sa napríklad spýtate hlúposť a túto pasáž potom nezverejníte?

Ak sa spýtam hlúposť, samozrejme ju v rozhovore nechám. Napríklad pri rozhovore s Ivanom Miklošom som položil jednu úplne nezmyselnú otázku, na ktorú ma ešte pred zverejnením upozornil kolega v redakcii. Nechal som ju tam. A v diskusii na webe som si to potom „vyžral“.

Kontroverzné prípady rozhovorov, pri ktorých novinári nepôsobia celkom nevinne, sa však stávajú. Čo si myslíte o prípade, keď novinárka Monika Žemlová na svojom blogu zverejnila časť rozhovoru so šéfom ÚPN Petranským, ktorá bola v tlačenej verzii vynechaná na žiadosť respondenta?

Monika je skvelá novinárka. Keď sa to stalo, dlho som premýšľal, či je to správne. Myslím si však, že neporušila férové pravidlá. Vychádzam z toho, že to, čo je zaznamenané na diktafóne, bolo povedané a nedá sa to vziať späť. Dodatočnú žiadosť o vynechanie nejakej pasáže zo strany respondenta novinár môže, ale nemusí rešpektovať. Okrem toho, autorizácia nie je povinnosťou, ale právom novinára. Ona Petranskému rozhovor autorizovať dala, a spomínanú pasáž nezverejnila v denníku, ale na blogu. Nehovoriac o tom, že pri danej časti rozhovoru išlo o úplnú banalitu. Neprezradila nič mimoriadne.

V českom magazíne Reflex sa nedávno zase stalo, že reportér zverejnil vulgárny výrok premiéra Topolánka, ktorý odznel mimo rozhovoru. Ako sa staviate k tomu?

U mňa je vždy úplne jasné, kedy sa rozhovor začína a kedy končí. Mám zásadu, že čo nie je na diktafóne, nie je súčasťou rozhovoru. Vypnutím diktafónu má u mňa respondent istotu, že ide o off-record informácie a že tie nebudú zverejnené. Prípad z Reflexu mi zo strany novinára pripadá neférový. A zverejniť vulgárnosti, ktoré zazneli mimo rozhovoru, navyše považujem za bulvár. To sú veci, ktoré ma nezaujímajú a predpokladám, že ani čitateľov. No v konečnom dôsledku ma tento prípad neprekvapuje. Moja osobná skúsenosť s novinármi je taká, že sú často veľmi neféroví. Aj preto aktuálne výhrady vládnych politikov voči médiám, že sa niekedy správajú nepatrične a preháňajú, považujem do určitej miery za opodstatnené.

Keď už sme pri téme vláda verzus novinári: Máte v pláne rozhovor s premiérom Ficom?

Nie. Vždy vychádzam z jednej základnej premisy - o politika, ktorý odmieta dávať rozhovory a novinári sú mu dobrí len pred voľbami, vôbec nemám záujem. Môžem si to dovoliť, lebo nerobím spravodajstvo. Každý štátom platený funkcionár je sluhom občanov a je povinný nájsť si čas na rozhovor vždy, keď ho o to médiá požiadajú. Z tohto hľadiska je pre mňa Fico absolútne nezaujímavý, pretože raz už prostredníctvom hovorkyne odmietol. Rovnako je pre mňa nezaujímavý Mečiar, pretože je to jediný politik, pri ktorom by som nebol schopný garantovať svoju objektivitu a otázku o tom, kde nabral peniaze na Elektru, by som mu kládol dovtedy, kým by ma nevyhodil cez okno. Takíto ľudia navyše na obsiahlejší rozhovor nechcú venovať dostatok času. A pre mňa nemá význam stretávať sa s niekým, kto mi venuje pár minút. Dobrý profilový rozhovor sa dá urobiť len vtedy, keď je k dispozícii adekvátny čas.