František Gyárfáš patrí k pionierom slovenského internetu. V myšlienkovej únii s Jarom Filipom, Mariánom Jaslovským a Jánom Štrasserom sa v deväťdesiatych rokoch spolupodieľal na utváraní spoločenského povedomia o webe u nás. Jeho pretrvávajúci záujem o svet internetu a vôľa komunikovať o ňom s inými vyústil do koncepcie vysokoškolského predmetu Filozofia internetu, ktorý je súčasťou jeho pedagogickej práce od roku 1999. Na rozhovor v bratislavskej kaviarni Štefánka prišiel s taškou plnou kníh, časopisov a prefotených článkov.
Pri návrhu na rozhovor ste uviedli, že by ste uprednostnili formu rozhovoru e-mailom. Prečo?
Netvrdil by som, že túto formu vyslovene uprednostňujem, ale je pravda, že má určité výhody. Hlavným plusom je, že človek môže presnejšie sformulovať odpovede. Takýto rozhovor má ale aj svoje klasické choroby – odpovede sú väčšinou dlhšie a aby to malo zmysel, je potrebné si vymeniť viac mailov. Rozhovor potom nie je živý, ale má skôr charakter výmeny listov.
Súhlasíte s názorom, že priamy osobný kontakt ustupuje mediálne sprostredkovanej komunikácii?
Áno. Je pravda, že v súčasnosti veľká časť medziľudskej komunikácie prebieha cez médiá. Podstatný je rozdiel medzi synchrónnou a asynchrónnou komunikáciou. Na jednej strane je to priama interakcia ľudí v rovnakom čase. Príkladom je osobný alebo telefonický rozhovor. Na druhej strane ide o komunikáciu asynchrónnu, keď si ľudia vymieňajú informácie v rôznom čase a väčšinou aj na inom mieste. Klasickým príkladom sú listy a dnes e-maily, esemesky či fóra. Vyzerá to naozaj tak, že komunikácia, pri ktorej sú ľudia v tom istom čase na tom istom mieste, sa stáva skôr ozdobou.
Ako hodnotíte tento posun v spôsobe komunikovania?
Staromilci povedia, že je to zlé, novátori, že dobré. U nás sa začal skutočný internetový boom na prelome tisícročí, takže už s týmto médiom intenzívne žijeme niekoľko rokov. Dnes je preto tento spôsob komunikácie – či už prostredníctvom internetu, mobilných telefónov alebo iných, nových médií – úplne normálny a samozrejmý. Hodnotiť, či je tento stav dobrý alebo zlý, je irelevantné. Ľudia si nové formy komunikácie rýchlo osvojili a považujú ich za vlastné. Je to pre nich prirodzené.
Patríte medzi pionierov slovenského internetu. Kedy ste toto médium zaregistrovali prvýkrát a na čo ste ho používali?
K internetu som sa dostal trochu skôr než bežná slovenská populácia. Pracoval som v jednom medzinárodnom inštitúte v zahraničí a aby som mohol komunikovať s kolegami tu na Slovensku, začal som používať e-mail už začiatkom deväťdesiatych rokov. Potom sa na to postupne začali nabaľovať ďalšie možnosti internetu. Moja vtedajšia skúsenosť sa v masovej miere opakuje dnes, keď mladí ľudia odchádzajú študovať alebo pracovať do zahraničia. Na novom pôsobisku si vytvárajú nové vzťahy, no zároveň si do tohto prostredia pomocou internetu prenášajú aj svoje pôvodné sociálne siete.
V čom vidíte rozdiel medzi obdobím prvotného rozmachu internetu na Slovensku a dneškom?
Ing. František Gyárfáš, PhD. v roku 1978 ukončil štúdium počítačov na EF SVŠT. Dlhé roky sa venoval aplikovaniu umelej inteligencie v praxi. Donedávna sa živil programovaním kontinentálnych ekologických modelov. V súčasnosti učí viaceré informatické predmety na FMFI UK. Od roku 1999 učí na VŠMU predmet Filozofia internetu. V 1998 publikoval esej Tractatus interneticus. V roku 2005 vydal fiktívne dejiny počítačových vírusov Tichí spoločníci.
Keď som v roku 1999 začal na vysokej škole vyučovať predmet Filozofia internetu, na prvej hodine som študentom dal vyplniť dotazník s otázkami typu „Používate počítač?“, „Máte e-mailovú adresu?“, „Vedeli by ste na internete nájsť potrebnú informáciu?“. Zhruba polovica študentov na tieto otázky odpovedala negatívne. Ešte v roku 2000 mal dotazník istú výpovednú hodnotu, hoci študenti sa už nad otázkami trochu usmievali. V nasledujúcom roku už boli tie otázky absurdné. Dnes je používanie internetu úplnou samozrejmosťou a schopnosť zaobchádzať s ním si už nikto nenapíše do svojho životopisu.
Pred niekoľkými rokmi pribudol do kalendára Deň bez internetu (29. január). Myslíte si, že internet je dnes niečím, pred čím treba varovať a obmedzovať jeho používanie?
Táto myšlienka mi pripadá úplne absurdná. Podobne, ako každý deň jeme, umývame si zuby, chodíme do práce, tak isto sa každodenným stalo aj používanie internetu. Internet je komunikačný nástroj a zároveň pomôcka pri práci s informáciami. Práve preto, že sa dnes často využíva ako pracovný nástroj, jeho používanie prebieha v časových cykloch podobných každej inej práci. Ak teda cez víkend nepracujem, nemusím si zapnúť ani počítač. Samozrejme, existujú aj ľudia, ktorí internetu istým spôsobom prepadli. To sú ale prípady, ktoré sa musia riešiť individuálne.
Keď sa hovorí o médiách, ich hodnotenie nadobúda dve diametrálne odlišné podoby – buď sú prostriedkom demokraticky diskutujúcej spoločnosti, alebo producentom odpadu a príčinou úpadku kultúry. Kam by ste zaradili internet?
Ak idete do novinového stánku, nachádzate tam širokú paletu tlačovín, od bulvárnych titulov až po vysoko kvalitné publikácie. Preto sa nedá povedať, že tlačené slovo je samo o sebe pozitívne alebo negatívne. Podobne je to aj s internetom. Internet je predovšetkým nástroj. Rozhodujúci je spôsob jeho použitia. Je pravda, že veľká časť informácií produkovaných na internete nemá veľkú cenu. Na druhej strane je ale internet aj miestom vytvárania kvalitného obsahu, ktorý dokonca ani nemusí pochádzať od mediálnych profesionálov. Spomeňme len Wikipédiu, pri ktorej sami používatelia internetu fungujú ako selektori kvalitných informácií. Internet tak prostredníctvom svojich používateľov nadobúda vlastnú samoreguláciu. Dá sa povedať, akí sme my, taký je aj náš internet.
Ďalší stereotyp o médiách hovorí, že ľudia v dôsledku konzumácie médií menej čítajú a píšu. Rozmach blogov však ukazuje, akoby ľudia nerobili nič iné, než písali a čítali. Čím to je?
Je to prejav prirodzenej kreativity ľudí. Masmédiá boli dlho vnímané negatívne práve preto, lebo nútili ľudí k absolútnej pasivite. Rozhodujúca bola jednosmernosť médií, o nekvalite produkovaného obsahu ani nehovoriac. Nástup internetu ukázal, že ľudia nie sú až tak nadšení z toho, aby len sedeli pred televízorom a nechali do seba nalievať hocičo. Dnešnú aktivitu na internete ľuďom nikto nenakázal, robia to dobrovoľne a veľmi často vo svojom voľnom čase.
Znamená to, že ľuďom len chýbal ten správny nástroj?
Vyzerá to naozaj tak. Akoby ľudia na túto zmenu čakali. Teraz, keď tu tá možnosť je, aktívne ju využívajú. To, že sa fenomén spontánnej kreativity prejavil plošne na všetkých kontinentoch, vo všetkých jazykových a kultúrnych sférach, nasvedčuje tomu, že ľudia si túto zmenu žiadajú a je im prirodzená.
Kreatívny web 2.0 prináša aj zmeny v spravodajstve. Čo si myslíte o takzvanej občianskej žurnalistike? Ste ochotní takémuto spravodajstvu veriť?
Autentické spravodajstvo má šancu priblížiť správu osobnej skúsenosti. Niekto sa stal svedkom niečoho pozoruhodného a podáva o tom okamžite správu. To je iste veľká príležitosť. Na druhej strane je takýto pohľad mimoriadne subjektívny, ovplyvnený uhlom pohľadu, z ktorého účastník udalosť zažil, ako aj jeho názormi a celkovým postojom. Myslím si, že to nebude také jednoduché a treba si počkať. Mám vážnu obavu, že sa takýto spôsob otvorenej žurnalistiky môže zvrhnúť na nikdy sa nekončiaci konflikt slov a postojov, pripomínajúci mnohé diskusné fóra.
Čo si treba predstaviť pod predmetom Filozofia internetu, ktorý vyučujete?
Predmet Filozofia internetu som učil najprv na VŠMU a neskôr aj na FMFI UK. Používal som najprv názov Spoločenské, politické a ekonomické aspekty internetu, ale toto označenie sa mi zdalo neobratné. Mnohé z fenoménov, ktoré ma zaujímajú a o ktorých diskutujem so študentmi, sú kategóriami, ktoré vo svojej podstate patria do filozofie. Ide napríklad o všadeprítomnosť internetu. Alebo o špecifickosť situácie, keď používateľ „vojde“ do internetu a zrazu sa nachádza mimo fyzikálneho priestoru. Má síce svoju adresu, ale v reálnom svete nie je ukotvená. Zaujímavá je aj schopnosť internetu vstrebávať všetky dostupné informácie či takpovediac celé vedenie ľudstva. Filozofia internetu sa zaoberá aj tým, ako internet vplýva na medziľudskú komunikáciu, na náš pocit osamotenosti, na bytie v kolektíve, na vytváranie najrozličnejších skupín a podobne.
Ako vyzerá vyučovacia hodina?
Ide o istú formu riadenej diskusie na zvolené témy, týkajúce sa internetu. Dôležitú rolu samozrejme zohráva aj osobná skúsenosť s internetom ako médiom. Podstatné je, že študenti a ja vieme o internete približne porovnateľne veľa. Nejde teda o situáciu ako pri predmetoch s látkou, ktorá je pre študentov úplne nová a kde je úlohou pedagóga oboznámiť študentov s ňou. Ja sa snažím študentov najmä upozorniť na súvislosti, ktoré si možno zatiaľ neuvedomili.
Myslíte si, že používanie internetu ako nového média si vyžaduje špeciálnu výchovu a gramotnosť?
Ukazuje sa, že používať internet sa naučili aj ľudia, ktorí nemajú ani elementárne vzdelanie. Na zvládnutie základného ovládania postačí aj niekoľko minút. Na druhej strane súhlasím s tým, že používanie internetu si vyžaduje istý typ výučby či výchovy. A to hlavne u mladých ľudí. Aby napríklad dvanásťročné dievčatá vedeli, že keď chatujú s pätnásťročným chlapcom, tak to môže byť i tridsaťročný muž. Ide ale aj o zdanlivé drobnosti. Ľudia by mali vedieť, že používanie smajlíkov v mailoch a chatoch nie je ozdoba, ale nevyhnutná emotívna súčasť správy. Veci, ktoré v bežnej komunikácii môžu pôsobiť ako jemná irónia, na internete bez smajlíkov pôsobia hrubo alebo urážlivo. Je potrebné tiež vedieť, že ak niekto neodpovie na mail, nemusí to znamenať, že sa hnevá, ale že jednoducho nemá čas. Sú to všetko nové veci v medziľudskej komunikácii, ktoré je nutné sa naučiť. Dnes už má spoločenské správanie sa v internete aj svoje meno – netiketa.
