V minulosti platilo, že žurnalistická fotografia bytostne závisela od schopnosti fotografa byť v správnom čase na správnom mieste. Dnes profesionálom konkurujú nielen amatérski fotografi, ale aj obrovské databanky, ponúkajúce obrazový materiál k akejkoľvek téme. Nad súčasným stavom žurnalistickej fotografie sa v rozhovore zamýšľa fotograf Andrej Bán.
Stáva sa bežným javom, že médiá vyzývajú svojich konzumentov, aby sa spolupodieľali na príprave ich obsahu. Týka sa to aj fotografií v tlačených médiách. Ako vnímate tento nástup amatérov?
Tento jav má hlbšie korene. Súvisí to s tým, že na prelome storočí prestala byť fotografia výsadnou záležitosťou ľudí, ktorí sa foteniu venujú profesionálne a systematicky. Trh s lacnou elektronikou priniesol možnosť fotografovať mobilnými telefónmi a digitálnymi fotoaparátmi, čo výrazne prispelo k demokratizácii fotografie. V minulosti bola výroba a spracovanie fotografií finančne náročnejšia a sofistikovanejšia a aj obsluha fotoaparátov si vyžadovala určité vedomosti. Toto sa pri fotení mobilom alebo digitálnym fotoaparátom postupne vytratilo. Fotografia ako médium sa stala všeobecne prístupnou a tento trend bude určite pokračovať. Paralelne s týmto vývojom tu ale stále ostáva prítomná vysoko kvalitná a náročná reportážna či dokumentárna fotografia od profesionálov, ktorí systematicky pracujú na zaznamenávaní udalostí pre médiá.
Nemyslíte si, že uverejňovaním amatérskych fotografií v médiách sa znižuje hodnota autorskej profesionálnej fotografie?
Nie, nevidím to tak. Ak denníky vyzývajú čitateľov, aby zasielali svoje fotografie, tak v tomto prípade nejde o to, aby mali dokonalú kompozíciu či spĺňali náročné technické parametre. Tu ide o zachytenie aktuálnych okamihov. Veľmi výrazne to bolo cítiť pri teroristických útokoch v Londýne, keď ľudia nachádzajúci sa v blízkosti ako prví zaznamenali tieto veci na mobily a fotoaparáty. Boli tam jednoducho skôr ako novinári a preto ich materiál pomohol médiám. Objavili sa teda technicky nekvalitné fotografie, ktoré však autenticky ukazovali, čo sa stalo. Tento jav úzko súvisí s tým, že súčasné konflikty vo svete prestávajú mať charakter klasickej vojny, ktorá má jasné frontové línie. Terorizmus je dnes kdekoľvek a kedykoľvek. A práve preto sa môže stať, že civilný občan cestujúci ráno do práce sa stane svedkom dramatických udalostí a nafotí ich. V tomto prípade je výpovedná hodnota fotografie nadradená jej kvalite.
Aktuálnosť fotografie je teda kompenzáciou jej nižšej kvality.
Andrej Bán (1964) je fotograf a publicista. Publikuje pravidelne reportáže v domácich a zahraničných médiách. Zameriava sa na krízové oblasti sveta (Kosovo, Pakistan, Irán a pod.) Je kmeňový reportér a fotograf slovenského časopisu Týždeň a pravidelne spolupracuje s českým časopisom Reflex. Je predseda humanitárnej organizácie Človek v ohrození, spoluzakladateľ občianskeho združenia Slovak documentary Photo. V roku 2006 získal Novinársku cenu udelenú nadáciou Open Society Foundation za najlepšiu reportáž (Krajina hrobov, Bosna) a v tom istom roku sa stal víťazom 1. ročníka ocenenia Osobnosť slovenskej fotografie, ktoré udelila medzinárodná porota Stredoeurópskeho domu fotografie za knihu a výstavu Iné Slovensko. Novinársku cenu získal aj v roku 2007 za reportáže z Kosova.
Áno. Avšak musí ísť o aktuálnosť, ktorá je jasná a zreteľná. Ak naopak ide o fotografiu, na ktorú sa mohol človek pripraviť a premyslieť si ju, tak pri nej sú technické nedostatky neospravedlniteľné. Na ilustráciu – aj profesionálne súťaže ako World Press Photo alebo Czech Press Photo majú, okrem iných, dve kľúčové kategórie. Prvou je kategória Aktualita (spot news), pri ktorej ide o fotenie udalostí, na ktoré fotograf musel okamžite reagovať. Druhou je kategória Reportáž, pri ktorej ide o avizované udalosti, na ktoré sa fotograf mohol pripraviť.
Stretávate sa vo vašej praxi s tým, že ľudia v situáciách, keď sa niečo deje, automaticky siahajú po telefónoch či digitálnych fotoaparátoch?
Je to veľmi evidentné a naozaj sa to v posledných rokoch podstatne zmenilo. Ja som si to výrazne uvedomil napríklad vtedy, keď som bol na pohrebe Jána Pavla II. vo Vatikáne. Katedrála San Pietro bola plná veriacich, ktorí sa prišli rozlúčiť s pápežom. Bol som viackrát vnútri a takmer vôbec nebolo možné urobiť fotografiu bez toho, aby mi do zorného poľa netrčala nejaká ruka s mobilom. Je zaujímavé, že človeku nestačí, že mu médiá ponúknu kvalitné profesionálne fotografie. On chce mať aj vlastný doklad o tom, že na danom mieste tiež bol. Na to mu stačí nekvalitná, ale autentická fotografia z vlastného mobilu.
Ďalším trendom, ktorý na prvý pohľad znevýhodňuje autorskú žurnalistickú fotografiu, je nástup fotodatabánk ako jednoduchých a pohodlných zdrojov obrazového materiálu.
Toto je trend, ktorý začal vo svete na konci deväťdesiatych rokov, keď vznikla obrovská fotodatabanka agentúry Corbis. Títo ľudia skupovali od fotografov celé archívy. Tradičné klasické novinárske agentúry v dôsledku toho začali krachovať, lebo fotodatabanky predávali nadobudnuté fotografie za dumpingové ceny. Dnes je situácia taká, že Corbis či jeho česká filiálka Profimedia disponujú miliónovými databázami fotografii s ľubovoľnou tematikou. Veľké zavedené fotoagentúry ako Magnum alebo VII sú v porovnaní s nimi drahšie a hoci majú kvalitnejších autorov, nestačia týmto fotodatabankám konkurovať v množstve a sortimente.
Budú fotografie z databánk postupne v médiách vytláčať materiály domovských fotografov?
Dúfam, že tomu tak nebude. Na druhej strane sa ale nečudujem obrazovým redaktorom aj v našich periodikách, že siahajú po fotkách z databánk. Najmä ak ide o témy zo zahraničia. Je samozrejme diskutabilné, do akej miery by sa mali používať vlastné fotografie. Ambíciou každého média by malo byť, aby uprednostňovalo originálny obsah. Ale keď jednoducho nemá dostatok fotografov a oni nedisponujú dostatočne veľkými archívmi, tak je nutné siahnuť po fotografiách z databánk. Dôležitú úlohu tu zohráva art director daného média. Pri výbere z vlastných a cudzích fotografií môže z hľadiska prestíže siahnuť po domovskom materiáli, napriek tomu, že je menej kvalitný. Niekedy je lepšie mať vlastné, hoci slabšie fotografie, pretože ich nemá nikto iný. Iná situácia je pri témach, ktoré sa týkajú Slovenska. Ak sa u nás deje niečo aktuálne, tak vám ako fotografovi žiadna databanka nepomôže. Myslím si preto, že vzťah medzi používaním fotiek z databánk a pôvodným materiálom ostane vždy v rovine istej symbiózy.
Môžu dať autorské fotografie tlačenému médiu vlastnú tvár?
Ja sa o to v Týždni určite usilujem. Českému týždenníku Reflex celkom jednoznačne dávajú tvár domovskí fotografi – Jan Šibík, ktorý fotí dramatické udalosti a reportážne dynamické veci, Petr Jedinák so svojimi vynikajúcimi portrétmi, či David Kraus s nezameniteľnými titulkami. Platí to aj o Respekte, kde robia tiež výborní fotografi Tomki Němec či Günter Bartoš. Tvár Týždňa je daná výraznou osobnosťou obrazového redaktora, ktorý čerpá z materiálov nielen odo mňa ale aj od Matúša Zajaca a ďalších.
Profesionálnej žurnalistickej fotografii sa venujete už dlhú dobu. Zaznamenali ste v priebehu rokov zmenu v charaktere zverejňovaných fotografií či v novinárskom fotografovaní ako takom?
Keď si spomeniem na novinársku fotografiu alebo na výzor novín v hektických rokoch tesne po revolúcii, kedy sa rozhodovalo o dôležitých veciach na Slovensku, tak sa mi zdá, že v tejto dobe bohatej na udalosti bol v médiách prirodzene veľký hlad po obrazovom materiáli. Žurnalistická fotografia je totiž bytostne závislá na udalostiach. Keď sa nič nedeje, dobrú fotku si z prsta nevycucáte. Často sa preto dnes stane, že aj v serióznych médiách sú fotografie statické. A nie je to pritom vinou fotografa ani novín, ale jednoducho tým, že daná situácia nie je dramatická. Ak nejaký politik vyjde z budovy a prečíta len nejaké vyhlásenie, tak z toho vynikajúcu fotografiu vykúzlite ťažko.
Ako hodnotíte súčasnú slovenskú žurnalistickú fotografiu?
Dochádza k prirodzenej, postupnej výmene generácií. Je tu niekoľko nových nádejných mien, ktoré sa objavili za posledné dva roky. Súťaže Novinárska cena ale i Czech Press Photo, ktorá je otvorená aj pre slovenských fotografov, vytvárajú platformy pre nové tváre. Myslím si, že sa v poslednej dobe vyprofilovalo niekoľko ľudí, pri ktorých vidno výsledky systematickej práce. Je to napríklad Mirka Cibulková, ktorá robí v denníku Sme portréty k rozhovorom Tiny Čornej. Jej fotografie sú často vycibrené, je vidno, že autorka nad nimi uvažuje. Všeobecne vítam to, že denník Sme dáva väčší priestor fotografii. Aj v novom časopise Žurnál doprajú jeho tvorcovia fotografii viac miesta.
Hovoríte, že vítate zväčšovanie priestoru pre fotografiu v tlačených médiách. Vidíte v tom naozaj len pozitívny trend?
Je samozrejme dôležité rozlišovať formu a obsah. Šesť strán fotografií v módnom časopise s módnymi doplnkami alebo kostýmami je niečo iné, ako šesť strán kvalitných fotografií v spoločenskom týždenníku. Nedávno ma zaujali fotografie Romana Benického zo Žurnálu o psoch na Slovensku. Tieto tri dvojstrany fotografií určite povedali čitateľovi viac, ako keby akokoľvek dobrý reportér obšírne opisoval súťaže psov. Položenú otázku môžete preto aj otočiť. Nemá fotografia často väčšiu výpovednú hodnotu ako text? V mnohých prípadoch to tak určite je.
Nesúvisí ale posilňovanie obrazu v tlačených médiách predovšetkým s tým, že fotografie sú jednoduchšie a rýchlejšie konzumovateľné ako text?
Áno. Vidím v tom aj znak istej trivializácie a zmenu oproti dobe, kedy boli ľudia zvyknutí na prijímanie informácií textom. Počiatok tejto zmeny leží v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď v Amerike začal vychádzať časopis Life, ktorý dával veľký priestor fotoreportážam. Po druhej svetovej vojne nastal aj v západnej Európe boom takýchto obrázkových médií. Išlo však o fotoreportáže s humanistickým étosom, pretože ľudia sa takto vyrovnávali s tým, čo sa stalo cez vojnu. Fotografi, ktorí založili prvé agentúry, akoby chceli poukázať na krivdy a nespravodlivosti sveta. Tento výtvarný a zároveň politicky angažovaný rozmer sa neskôr postupne vytrácal, pretože ľudia začali informácie prijímať v instantnej podobe. A to nie kvôli fotografiám, ale kvôli nástupu spravodajských televízií. Vo forme krátkych klipov sa cez obrazovku dozvedeli, že niekde bola revolúcia alebo že niekde zvrhli prezidenta. Sú to však iba fragmenty reality, obvykle bez pochopenia súvislostí. Takto sa svet stal vizuálnym a človek sa stal závislý na prijímaní informácií prostredníctvom obrazu. A naša dnešná vizuálna doba je naozaj často veľmi primitívna a triviálna.
V akom vzťahu sú fotografia a text pri výrobe tlačených titulov? Čo má prioritu?
Sú dva typy časopisov. Sú také, ktoré uprednostňujú text. Východiskom je tu rozsah textu a pri zalamovaní sa voľný priestor dopĺňa obrázkami. V iných tituloch sa rozhoduje podľa vlastností materiálu, to znamená že sa dopredu určí, že daný materiál bude viac založený na fotografiách a že k nemu treba napísať text s určitým rozsahom. Časopisy ako Stern alebo Geo v minulosti mali taký systém, že obrazový redaktor urobil layout, teda výtvarno-grafickú koncepciu a potom „zamkol“ stránky tak, že priestor pre fotografie bol určený vopred a do tohto priestoru sa napĺňal text. Obrazový redaktor v tomto prípade zohrával určujúcu úlohu a žiaden z píšucich redaktorov už potom nemohol do pripravených strán zasahovať.
Vy ste fotografujúci a píšuci reportér v jednej osobe. Ako funguje symbióza textu a fotografie pri vašej práci?
Má to množstvo výhod, ale aj nevýhod. Výhodou je, že si môžem dopredu v hlave vytvárať textový aj obrazový príbeh. A aj keď píšem samotný text, tak ten nikdy nie je len sumárom informácií, ale snažím sa o istú formu imaginácie, pri ktorej si čitateľ môže vytvoriť určitý obraz. Priamo na mieste deja sa viem rozhodnúť, čo zachytím fotografiami a čo teda nebudem opakovať v texte. Keď ide o veci dynamické, tak je niekedy ťažké zaznamenať veci dôležité pre text i pre obraz a vtedy väčšinou uprednostňujem fotografie. Pretože fotografie „sa nevrátia“. Fotografie zachytávajú veci, ktoré sa nedajú rekonštruovať. Keď fotografujete zúrivých rumunských baníkov tiahnucich na Bukurešť, pohreb v pásme Gazy alebo demonštráciu v Kosove, tak si o tom dodatočne môžete vyhľadať textové informácie, ale fotograficky tieto situácie nezopakujete. Ak to neurobíte priamo na mieste a hneď, tak to všetko nenávratne zmizne.
