Za publikované články je podľa tlačového zákona zodpovedný vydavateľ novín. So žalobou na konkrétneho novinára by teda politik nemal uspieť.
Súdne rozhodnutia však ukazujú, že to vždy neplatí. V nevýhode je pritom autor, ktorý nie je v zamestnaneckom pomere, ale pre redakciu píše napríklad na základe autorskej zmluvy, prípadne má živnosť.
Otec bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu a exminister Vladimír Lexa zažaloval komentátora Mariána Leška za článok „Jeden Ivan vystačil aj pre troch Vladimírov“ s podtitulkom „Luxusný život na úteku“.
Uverejnil ho pred jedenástimi rokmi denník Sme, kde síce M. Leško v tom čase nebol zamestnaný, ale mali spolu dohodu o spolupráci. M. Leško v materiáli písal o majetkových pomeroch rodiny Lexovcov.
Starší Lexa nezažaloval len Sme, ale aj M. Leška. V spore o ochranu osobnosti žiadal od neho ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy.
Marián Leško Zdroj: Miro Nôta
Ostravský judikát v neprospech autora
Okresný súd Lexovi vyhovel, uložil M. Leškovi zaplatiť odškodné stotisíc korún. Odvolal sa pritom na rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave, podľa ktorého, ak je autor zamestnanec, za jeho texty zodpovedá vydaveteľstvo. Ak zamestnaný nie je, možno ho žalovať ako fyzickú osobu.
Prvostupňový rozsudok zrušil teraz v októbri bratislavský krajský súd. Sudkyňa Katarína Javorčíková žalobu V. Lexu zamietla, M. Leškovi by mal uhradiť trovy konania.
Podľa názoru sudkyne rozhodujúci nemôže byť len pracovnoprávny vzťah, ale treba prihliadať aj na okolnosti za akých text vznikal.
„Autor nerozhodol o tom, či článok vyjde,“ hovorí právnik Tomáš Kamenec, ktorý zastupuje M. Leška. V rámci redakčnej práce do textu tiež zasahoval napríklad editor či nadriadení.
V. Lexa môže proti rozhodnutiu podať ešte dovolanie na Najvyšší súd. M. Leško v súčasnosti pôsobí v týždenníku TREND.
Štraburg: Slovenské súdy slabo dokazujú
Na živnosť doplatil na slovenských súdoch komentátor HN Arpád Soltész. Zažaloval ho podnikateľ Pavol Ovšonka za článok o zmiznutom majiteľovi Tatravagónky, ktorý publikoval pred desiatimi rokmi v dnes už zaniknutej Národnej obrode. Súd žalobu na neho prijal, lebo nebol v obrode zamestnaný.
Popradský sudca Peter Kuruc mu nariadil ospravedlniť sa, P. Ovšonkovi mal zaplatiť pol milióna korún. Senát krajského súdu v Prešove na čele s Marianou Muránskou sumu znížil na stotisíc, spolu s trovami konania A. Soltész napokon zaplatil 500-tisíc korún.
Po desiatich rokoch Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu priznal A. Soltészovi odškodnenie dvadsaťtisíc eur za to, že slovenské súdy porušili právo na slobodu prejavu. Soltészova advokátka Iveta Rajtáková upozorňuje na tú časť rozsudku, v ktorom Štrasburg konštatuje, že slovenské súdy dostatočne neskúmali, či novinár konal v dobrej viere a vo verejnom záujme. Viac informácií.
„Arpád Soltész argumentoval tým, že článok sa týkal otázok, ktoré boli predmetom verejného záujmu a súviseli s privatizáciou národného majetku, súdy nevykonali žiadne dokazovanie v tomto smere, túto námietku nijako nevyhodnotili a neprijali vo vzťahu k nej žiaden konkrétny záver.“
Zastaraná prax
Dve prelomové súdne rozhodnutia sú síce v prospech autorov, ktorí nie sú zamestnancami redakcií, otázne je, či si podobný názor osvoja aj ďalší sudcovia. Ako v zdôvodnení svojho rozsudku uvádza K. Javorčíková, súdna prax sa doteraz prikláňala k spomínanému ostravskému judikátu. Ten, ktorý bol v neprospech nezávislého autora.
„Predmetná judikatúra však vznikla v čase pred rokom 1991, kedy spravidla všetci redaktori boli v pracovnoprávnom vzťahu k vydavateľovi,“ píše K. Javorčíková.
Články iných osôb vtedy noviny uverejňovali so stanoviskom redakcie. Pre krízu však médiá v súčasnosti zamestnávajú menej ľudí, s novinármi uzatvárajú namiesto pracovných zmlúv autorské.
